1.8. Bavorskí biskupi o Nitrianskom kniežatstve, vysvätení kostola v Nitre, vyhnaní Pribinu z Nitry, Zadunajskom (Panónskom) kniežatstve Pribinu a Koceľa a ich (Panónskom) kniežatstve Pribinu a Koceľa a ich činnosti


828-871 alebo 873

SPIS O OBRÁTENÍ BAVOROV A KORUTÁNCOV NA VIERU (DE CONVERSIONE BAGOARIORUM ET CARANTANORUM) VZNIKOL ASI V ROKOCH 871-873 v SALZBURGU (SOĽNOHRADE) S CIEĽOM ZDÔVODNIŤ PRÁVA SOĽNOHRADSKÉHO ARCIBISKUPSTVA NA PANÓNIU (1) , ALE AJ SO ZÁMEROM PONÍŽIŤ METODA, KTORÝ VRAJ NEMAL PRÁVO PÔSOBIŤ NA TOMTO ÚZEMÍ. TENDENČNÉ DIELO VZNIKLO V SÍDLE ARCIBISKUPA ADALVINA A BOLO PREJAVOM ZRÁŽKY ZÁUJMOV BAVORSKÉHO EPISKOPÁTU SO ZÁUJMAMI PÁPEŽSKEJ KURIE (PÁPEŽ HADRIÁN II. SCHVÁLIL PRE VEĽKÚ MORAVU SLOVIENSKY LITURGICKÝ JAZYK A DAL SÚHLAS NA VYTVORENIE PANÓNSKO-MORAVSKEJ CIRKEVNEJ PROVINCIE NA ČELE S METODOM A KNIEŽATMI RASTISLAVOM I KOCEĽOM; POROVNAJ DOKUMENT ČÍSLO 10). Zo SPISU SA DOZVEDÁME O VYSVÄTENÍ KOSTOLA V NITRE (PRVÉHO PÍSOMNE DOLOŽENÉHO KOSTOLA V STREDOVÝCHODNEJ EURÓPE) OKOLO ROKU 82 8 SALZBURSKÝM ARCIBISKUPOM ADALRÁMOM NA PRIBINOVOM MAJETKU - V NITRIANSKOM KNIEŽATSTVE, O VYHNANÍ PRIBINU Z NLTRY, A TÝM SPOJENIA NITRIANSKEHO KNIEŽATSTVA s MORAVSKÝM DO NOVÉHO ŠTÁTNEHO ÚTVARU - VEĽKEJ MORAVY, ALE AJ O KRESŤANSKÝCH AKTIVITÁCH PRIBINU A JEHO SYNA KOCEĽA V ZADUNAJSKÚ. NIEKTORÍ HISTORICI SA DOMNIEVAJÚ, ŽE SPIS NEBOL URČENÝ ANI PRE PÁPEŽA HADRIANA II. , ANI PRE PÁPEŽA JÁNA VIII., ALE PRE SOĽNOHRADSKEHO ARCIBISKUPA ADALVINA. AK BY TO TAK BOLO, JE OTÁZNE, KOMU CHCEL SPIS PREDLOŽIŤ: PÁPEŽSKEJ KÚRU, KRÁĽOVI ĽUDOVÍTOVI NEMCOVI, ALEBO SYNODE BAVORSKEJ HIERARCHIE.

 

10. ...V priebehu toho času(2)  istý Pribina, vyhnaný Mojmírom, kniežaťom Moravanov nad Dunajom, prišiel k Ratbodovi (3). Ten ho hneď predstavil pred nášho pána kráľa Ľudovíta (4)  a na jeho rozkaz bol vyučený vo viere a pokrstený v kostole svätého Martina na mieste nazývanom Traismauer(5), a to na dvorci, patriacom k salzburskej stolici. Tento aj naďalej bol zverený Ratbodovi, nejaký čas u neho pobudol. Medzitým vznikla medzi nimi akási nezhoda a Pribina zo strachu pred ňou ušiel so svojimi a s ním jeho syn Koceľ do krajiny Bulharov. A onedlho nato odišiel od Bulharov do krajiny kniežaťa Ratimíra. V onom čase (6)  poslal bavorský kráľ Ľudovít Ratboda s početným vojskom, aby vyhnal knieža Ratimíra. Keď tento si netrúfal, že by sa mohol ubrániť, dal sa na útek za svojimi, ktorí unikli smrti. Aj spomenutý Pribina ustúpil a so svojimi prešiel cez rieku Sávu a tam prijatý grófom Salachom(7)  zmieril sa s Ratbodom.

11. Keď sa však medzitým naskytla akási príležitosť, na prosbu verných spomenutého kráľa udelil kráľ Pribinovi (8)  do léna akúsi časť dolnej Panónie okolo rieky, nazývanej Žala (Sala). Potom sa tam on začal osídľovať a stavať pevnosť v akomsi háji a močiaroch rieky Žala a zo všetkých strán zhromažďovať ľudí a na onom

 

Listina Ľudovíta nemca, ktorou schvaľuje donáciu Pribinových majetkov kláštoru

Listina franského kráľa Ľudovíra Nemca z 20. februára 860,
ktorou schvaľuje donáciu majetkov kniežaťa Pribinu
pri Blatnohrade kláštoru v Niederalteichu pri Pasove.

 

území veľmi sa rozširovať. < Jemu vysvätil (9)  niekdajší arcibiskup Adalrám (10)  kostol za Dunajom na jeho vlastnom majetku zvanom Nitrava. >(11)  Keď však vybudoval spomenutú pevnosť (12), postavil v nej najprv kostol, ktorý posvätil ku cti svätej Márie Bohorodičky arcibiskup Liupram (13), keď v onom kraji z úradnej moci vykonával kňazský úrad a keď prišiel do onoho hradu, a to roku 850. Boli tu prítomní Koceľ, Unzat, Chotemir, Liutemir, Zcurben, Siliz, Wlkina, Witemir, Trebiz, Zuemin, Brisnuz, Zeska, Crimisin, Goimer, Zistilo, Amaľrih, Altwart, Wellehelm, Fridepercht, Scrot, Gunther, ešte raz Gunther, Arfrid, Nidrih, Isanpero, Fato, Deotrih, ešte raz Deotrih, Madelperht, Engilhast, Waltker, Deotpald (14). Títo videli a počuli vyjednávanie medzi Liupramom a Pribinom v ten deň, v ktorom bol onen kostol posvätený, t.j. v deviaty deň pred februárovými kalendárni (:24. januára:). Vtedy dal Pribina svojho kňaza (:archipresbytera:) menom Dominika do moci a k službám arcibiskupa Liuprama, a Liupram dovolil onomu kňazovi vo svojej diecéze spievať omšu, zveril pod jeho správu onen kostol a ľud, ako si vyžadoval kňazský poriadok. Potom pri návrate tenže veľkňaz a s ním Koceľ posvätili kostol Sandrata, ktorému Koceľ v prítomnosti spomenutých mužov daroval pozemky, les a lúky a povodil ich po tomto území. Vtedy aj kostolu kňaza Ermperhta, ktorý posvätil spomenutý veľkňaz, daroval Koceľ toľko, ako tam mali Engildeo a jeho dvaja synovia a kňaz Ermperht, a povodil spomenutých kňazov po tomto území. Po uplynutí asi dvoch alebo troch rokov totiž posvätil kostol ku cti svätého Hrodberta v Salapiugine (15); Pribina ho so všetkým príslušenstvom venoval Bohu, svätému Petrovi a svätému Hrodbertovi, aby z neho salzburskí sluhovia Boží večne brali dôchodok. Potom však na prosbu Pribinovu poslal arcibiskup Liupram zo Salzburgu majstrov murárskych a maliarskych, kováčov a tesárov, ktorí pod Pribinovým hradom vybudovali úctyhodný kostol (16), ktorý začal stavať sám Liupram a ustanovil, aby sa v ňom odbavovali cirkevné officiá (:spevy, služby:). V tomto kostole odpočíva pochovaný mučeník Hadrián. Ďalej v tomže hrade stojí kostol zasvätený svätému Jánovi Krstiteľovi a mimo hradu v Dudleipine, Ussitine, Businize, Ptuji, Stepiliperi, Lindolveschirichune, Keisi, Wiedhereschirichune, Isangrimeschirichune, Beatuseschirichune, Pätikostolí boli za čias Liuprama posvätené kostoly; aj v Otachareschirichune a v Paldmunteschirichune (17) a na iných miestach, kde si Pribina a jeho ľud želali. Tieto všetky boli postavené za čias Pribinu a vysvätené salzburskými veľkňazmi.

12. Bolo teda dané na známosť najzbožnejšiemu kráľovi Ľudovítovi, že Pribina sa oddal službe Bohu a jemu. Na častejšie pripomínanie niektorých svojich verných postúpil mu (:kráľ Ľudovít Nemec:) do vlastníctva všetko, čo mal predtým v léne, vyjmúc tie majetky, o ktorých sa súdilo, že patria Salzburskému biskupstvu, čiže ku (ckostolu:) svätého Petra, kniežaťa apoštolov a preblahoslaveného Hrodberta, kde jeho telo odpočíva a kde, ako je známe, bol vtedy (:a je:) podnes na čele ako správca arcibiskup ctihodný Liupram. Na základe toho lénny pán náš kráľ rozhodol, že tie isté majetky, ktoré sa v týchto krajoch vtedy nadobudli pre tohto biskupa a ktoré v budúcnosti možno s Božou milosťou rozmnožiť, bez ohľadu na námietku niektorého človeka a bez súdneho potvrdenia nedotknuté naveky majú patriť k týmto miestam vyššie spomenutých svätých. Prítomnými boli podľa mena títo: arcibiskup Liupram, biskup Erchanbert, biskup Erchanfrid, biskup Hartvig, Karolman, Ľudovít, Ernust, Ratpot, Werinheri, Pabo, Fritilo, Tacholf, Deotrih, Wanine, Gerolt, Liutolt, Deotheri, Wolfregi, Jezi, Egilolf, Puopo, Adalperht, Megingoz, ešte raz Adalperht, Odalrih, Pernger, Managolt. Vykonané na zhromaždení v Regensburgu roku Pána 848, v jedenástu indikciu, štvrtého dňa pred októbrovými idami (:12. októbra:). Dokiaľ on totiž žil, nič neubral z cirkevných majetkov ani neodňal z právomoci spomenutej stolice, ale na arcibiskupovo pripomínanie snažil sa ich podľa možnosti rozmnožovať, preto na zveľaďovanie služby Božej bol tam po smrti kňaza Dominika poslaný najprv Swarnagal (18), kňaz a vynikajúci učiteľ, s diakonmi a duchovnými. Po ňom určil Liupram zasa Altfrida (19)  kňaza a magistra všetkých vied; tohto Adalvin, nástupca Liuprama, ustanovil tu za archipresbytera, zveril mu kľúče od kostola a vo svojom zastúpení starosť o správu všetkého ľudu. Tak isto po jeho smrti ustanovil za archipresbytera Rihpalda. Ten sa tu udržiaval dlhší čas, z úradnej moci zastávajúc svoj úrad, ako mu povolil jeho arcibiskup, až dovtedy, kým istý Grék menom Metod filozofickým precenením novovynájdeného slovienskeho písma spôsobil, že latinský jazyk a rímske učenie, ako aj latinské autentické spisy sa stali menejcennými všetkému ľudu zo strany (:Slovienov:), ako aj omše a evanjeliá i cirkevné služby tých, ktorí ich vykonávali po latinsky. Keďže on to nemohol zniesť, vrátil sa k salzburskej stolici.

13. Teda roku 865 ctihodný salzburský arcibiskup Adalvin slávil Kristovo narodenie na Kocelbvom hrade, novšie nazývanom Mosapurk (20), čo mu pripadol po smrti jeho otca Pribinu, ktorého Moravania zabili. A tu v onen deň vykonal cirkevné bohoslužby a v nasledujúci deň na majetku Wittimara posvätil kostol ku cti svätého Štefana, prvého mučeníka. V deň januárových kaíend (: 1. januára:) zasa v Ortahu na Koceľovom majetku vysvätil kostol ku cti svätého Michala archanjela. Na januárové idy (: 13. januára:) toho istého roku posvätil vo Weride kostol ku cti svätého Pavla apoštola. V devätnásty deň pred februárovými kalendárni (:14. januára:) ešte v tom istom roku v Spizzune posvätil kostol ku cti svätej Margity. V tom istom roku posvätil kostol vo Fizkere. V Temperku posvätil kostol ku cti svätého Vavrinca. Každému kostolu pridal vlastného kňaza. Aj pri nasledujúcej príležitosti, keď znova prišiel do onoho kraja birmovať a kázať, stalo sa, že prišiel na miesto, ktoré sa nazýva Cella, čiže na majetok Unzata, kde bol kostol pripravený na posviacku. Posvätil ho ku cti svätého Petra, kniežaťa apoštolov a ustanovil mu vlastného kňaza. Kostol v Ztradach zasa posvätil ku cti svätého Štefana. <Tiež vo Weride posvätený kostol prekvitá ku cti svätého Petra, kniežaťa apoštolov. > Potom vysvätil ešte tri kostoly, jeden v Quartinaha ku cti svätého

 

Nilra-Hrad. Hradisko a kostol Slovenov

Nilra-Hrad. Hradisko a kostol Slovenov.

 

Jána Evanjelistu, druhý v Muzziliheschirichun, tretí v Ablanza, ktorým ustanovil vlastných kňazov.

14. Od čias teda, ako na základe donácie a podľa príkazu pána cisára Karola začali ľud východnej Panónie spravovať salzburskí veľkňazi, až do dnešných čias uplynulo 75 rokov (21), počas ktorých okrem salzburských správcov žiaden biskup, prichádzajúci z iného miesta, nemal cirkevnú právomoc v onom pohraničnom kraji a ani kňaz prichádzajúci z iného miesta neopovážil sa tam vykonávať svoj úrad dlhšie ako tri mesiace, kým nepreukázal biskupovi svoj prepúšťací list. Toto sa tam totiž zachovávalo dovtedy, kým nepovstala nová náuka filozofa Metoda...

 

Spis O obrátení Bavorov a Korutáncov sa zachoval v rukopisoch z 11.-13. storočia. Edície: Ratkoš, P.: Pramene k dejinám Veľkej Moravy (slovenský preklad). Bratislava 1964, s. 80-91; Magnae Moraviae fontes historici III (latinský text a český preklad). Brno 1969, s. 293-322.

(1)   Bývalá rímska provincia v Dunajskej kotline, od 4.-6. storočia obývaná Slovanmi.
(2)   Okolo roku 833.
(3)   Markgróf 833-854, správca Východnej marky Východofranskej ríše.
(4)   Ľudovít Nemec, kráľ Východofranskej ríše (817) 843-876.
(5)   Traismauer, mestečko v dnešnom Rakúsku.
(6)   Roku 838.
(7)   Asi markgróf v Korutánskej marke
(8)   Roku 846.
(9)   Okolo roku 828; v priebehu vojenského taženia Ľudovíta Nemca proti Bulharom, ktorého sprevádzal aj salzburský arcibiskup Adalrám.
(10) Salzburskýarcibiskup 821-836.
(11) Nitra.
(12),(20) Mosaburg (Blatnohrad), dnes v katastri maďarskej osady Zalavár pri Balatone.
(13) Salzburský arcibiskup od 836.
(14) Pribinovi veľmoži (?)
(15) Sídlisko v katastri osady Zalabér v Maďarsku.
(16) Kostol - bazilika v Blatnohrade. 
(17) Slovanské osady v južnej časti Zadunajská a v západných častiach Korutánska.
(18)-(19) Dominikovi nástupcovia sa na Pribinovom dvore ako archipresbyteri starali o výchovu nižšieho kléru, tým sa predpokladá existencia cirkevnej školy.
(21) Podľa tohto údaja, vzťahujúceho sa na vznik Salzburského arcibiskupstva (798) alebo na prisúdenie Dolnej Panónie Salzburgu (796), možno datovat vznik spisu na začiatok roka 873 alebo ešte k roku 871.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013