1.9. Letopisy o Veľkej Morave a expanzii východofranských panovníkov


864-897

FULDSKÉ ANÁLY (ANNALES FULDENSES) , VZNIKLI OKOLO ROKU 83O NA ZÁKLADE EXCERPCIÍ ROZLIČNÝCH FRANSKÝCH ANÁLOV A KRONÍK (ANNALES REGNI FRANCORUM A ANNALES SLTIENSES), ALE AJ Z ĽULDSKÝCH ZÁZNAMOV Z ROKOV 742-822 PRI VEĽKONOČNÝCH TABUĽKÁCH. PRVÝM ZOSTAVOVATEĽOM BOL MNÍCH ELNHARD (VIEDOL ZÁZNAMY DO ROKU 839) , DRUHÝM BOL FULDSKÝ MNÍCH RUODOLF, TRETÍM POKRAČOVATEĽOM BOL ROKU 865 SPISOVATEĽ MEGINHARD, KTORÝ ŽIL OD ROKU 86 9 V MOHUČI (PÍSAL ICH DO ROKU 887, RESP. 882) A ICH ŠTVRTOU ČASTOU SÚ UŽ ANONYMNÉ POKRAČOVANIA, REGENSBURSKÉ (822-897) A NAPOKON ALTAIŠSKÉ (897-901). PRE DEJINY VEĽKEJ MORAVY MAJÚ KĽÚČOVÝ VÝZNAM A SÚ NAJOBSIAHLEJŠÍM PRAMEŇOM PRE ROKY 846-902. PRINÁŠAJÚ SPRÁVY O EXPANZII VÝCHODOFRANSKÝCH FEUDÁLOV, KTORÁ BOLA NAMIERENÁ VŽDY PROTI CELISTVOSTI VEĽKEJ MORAVY. AUTORI (LETOPISCI) MALI VEĽMI BLÍZKO KU KRÁĽOVSKÉMU VÝCHODOFRANSKÉMU DVORU A NAJMÄ PRETO BOLI NAPÍSANÉ Z ICH POHĽADU A V PROSPECH ICH ZÁUJMOV. PRETO JE K OBSAHU LETOPISOV POTREBNÉ PRISTUPOVAŤ KRITICKY.

 

(Mohučské pokračovanie - analista Meginhard):
(:Rok:) 864. Kráľ Ľudovít (1)  v mesiaci auguste vytiahol s mohut­nou brannou mocou za Dunaj, obkľúčil Rastica (2)  v akomsi hrade, ktorý sa v jazyku onoho ľudu nazýva Dowina (3)  <t.j. dievča>. Avšak onen, keďže sa neopovážil pustiť do boja s kráľovskými vojskami a nadto sa presvedčil, že nejestvuje preňho možnosť úniku, okolnosťami donútený vydal rukojemníkov, akých a koľkých si rozkázal kráľ; okrem toho sa so všetkými svojimi veľmožmi prísahou zaručil, že kráľovi zachová (:vernosť:) po všetky časy, hoci ju vôbec nezachoval...

865. Grófa Werinhara (4), jedného z franských veľmožov, obža­lovaného u kráľa Ľudovíta akoby svojím podnecovaním bol proti nemu poštval Rastica, zbavil (:kráľ Ľudovít:) verejných hodností...

869. Slovania, ktorí sa nazývajú Čechmi, častými vpádmi znepokojovali bavorské hranice a po vypálení niektorých osád odvliekli z nich ženy do zajatia. Kráľ Ľudovít vyslal proti nim zatiaľ len obrancov oných krajov, kým sám by sa vo vhodnom čase chopil zbraní proti odpadlíkom, hodlajúc pomstiť krivdy na svojich. Karolman (5)  sa v boji s Rasticovými v dvojnásobnom počte sa zídenými vojakmi stal víťazom, získajúc pritom nemalú korisť, ako sám oznámil v liste adresovanom svojmu otcovi. Srbi a Suselci (6), keď sa spojili s Čechmi a ostatnými susedmi, prekročili dávne hranice Durínska, spustošili veľmi mnohé kraje a tých, čo sa s nimi nerozmyslene pustili do boja, pobili. Gundakar, Karolmanov vazal, ktorý sa viacerým porušením prísahy a ľstivými úkladmi častokrát stal neverným kráľovi Ľudovítovi a jeho synom a opustiac vlastného pána pridal sa k Rasticovi, keď chcel bojovať proti vlasti <ako Katilína> (7)  bol zabitý...

V mesiaci auguste teda kráľ Ľudovít, keď zhromaždil zbory, rozdelil vojsko na tri časti: a to svojho menovca určil s Durínčanmi a Sasmi na potláčanie opovážlivosti Srbov, Bavorom prikázal, aby prispeli pomocou zasa Karolmanovi, chystajúcemu sa bojovať proti Svätoplukovi, synovcovi Rasticovmu, sám si však ponechal Frankov a Alemanov, pripravujúc sa s nimi na boj proti Rasticovi. A keď už sa mali vydať na pochod, ochorel; preto okolnosťami donútený postavil na čelo vojska Karolmana, najstaršieho zo svojich synov, Pánu poručiac výsledok boja. Keď ten pritiahol s vojskom jemu zvereným k onomu nesmierne (:veľkému:) opevneniu (8) Rasticovmu a od všetkých starodávnych (:opevnení:) sa líšiacemu, s dôverou v Božiu pomoc vypálil všetky mestá onoho kraja a čokoľvek našiel ukryté v lesoch alebo zakopané na poliach, so svojimi (:vojakmi:) ukoristil a všetkých, čo sa s ním pustili do boja, zahnal na útek alebo pobil; podobne Karolman ohňom a mečom plienil dŕžavu Svätopluka (9), synovca Rasticovho; po spustošení celej krajiny bratia Karol a Karolman sa stretli, blahoželajúc si k víťazstvu, dané im nebesami. Medzitým ich brat Ľudovít, stretnúc sa v boji so Srbmi (10), keď najprv aspoň niektorých pobil, prinútil nepriateľa na útek; potom však, keď nemalý počet z nich porazil a keď spomedzi Čechov, ktorých si Srbi najali za žold, časť bola pobitá, časť potupne sa vracala do svojich (:sídel:), ostatných prijal do otroctva...

Všetci synovia kráľa Ľudovíta sa totiž vrátili so slávou, keď bojovali na rozličných miestach so zdarom, bez straty svojich vojakov. Česi žiadali od Karolmana prímerie a dosiahli ho.

870. ...Svätopluk, synovec Rasticov, majúc na zreteli vlastné záujmy, vzdal sa Karolmanovi spolu s dŕžavou, ktorú spravoval. Preto sa Rastie veľmi nahneval, synovcovi tajne strojil úklady a rozkázal ho na hostine nič netušiaceho zabiť; avšak s Božou milosťou vyviazol z nebezpečenstva smrti. Lebo prv ako vošli do domu tí, ktorí ho chceli zabiť, na znamenie (:dané:) mu akýmsi zasvätencom do tohto úskoku, vstal z miesta hodovania a akoby zaujatý lovom so sokolmi unikol pripraveným nástrahám. Rastie však, vidiac, že jeho lesť bola prezradená, s vojakmi sledoval svojho synovca, ako by ho zajal; avšak spravodlivým rozhodnutím Božím chytil sa do slučky, ktorú nastrojil; bol totiž týmto svojím synovcom zajatý, sputnaný a odovzdaný Karolmanovi, ktorý ho poslal do Bavorska pod dozorom vojakov, aby neušiel (:a:) aby bol pod strážou väznený v žalári až do príchodu kráľa. Karolman potom vnikol do jeho ríše bez každého odporu, všetky hrady a pevnosti si podrobil a keď ríšu usporiadal a pomocou svojich uviedol do poriadku a obohatil sa kráľovskými pokladmi, vrátil sa...

Keď sa potom kráľ Ľudovít zdržiaval v paláci v Aachene, prišli k nemu vyslanci cisára Ľudovíta z Itálie a súčasne pápeža Hadriána, ktorých po prijatí prepustil. A zakrátko potom vytiahol okolo novembrových kalend (:okolo 1. novembra:) a prišiel do Bavorska; tu so svojimi konajúc poradu, rozkázal priviesť Rastica, sputnaného ťažkými okovami a podľa rozhodnutia Frankov a Bavorov, ako aj Slovanov, ktorí prišli z rôznych provincií prinášajúc dary kráľovi, dal odsúdeného na smrť pripraviť iba o svetlo očí.

871. ...Svätopluk, Rasticov synovec, obvinený u Karolmana zo zločinu zrady, bol uvrhnutý do žalára. Moravskí Slovieni však domnievajúc sa, že ich knieža zahynulo, ustanovili si za vládcu istého kňaza, príbuzného tohto kniežaťa, menom Slavomíra, hroziac mu smrťou, ak neprijme vládu nad nimi. Ten okolnosťami donútený dal im súhlas, že sa pustí do boja proti Karolmanovým vojvodcom, Engelšalkovi a Vilhelmovi (11), a vynasnaží sa ich zo zaujatých hradov vyhnať. Tí však, bojujúc proti nepriateľovi s rovnakým zámerom a pobijúc niekoľkých z jeho vojska, jeho (:samého:) zahnali na útek...

Medzitým Svätopluk, keďže mu nikto nemohol dokázať zločiny, z ktorých ho obviňovali, Karolmanom prepustený a poctený kráľovskými darmi vrátil sa do svojej ríše, vedúc so sebou Karolmanovo vojsko, akoby sa chystal poraziť Slavomíra; tak totiž ľstivo prisľúbil Karolmanovi, ak sa mu povolí návrat do vlasti. Avšak ako obyčajne neobozretných a na seba namyslených stihne potupa, tak sa stalo onomu vojsku, lebo Svätopluk, zatiaľ čo ostatní vymeriavali tábor, vošiel do starobylého hradu Rasticovho a podľa slovanského zvyku hneď porušil sľub a zabudnúc na svoju prísahu, vynaložil schopnosti a úsilie nie na porazenie Slavomíra, lež na pomstu urážky
spôsobenej mu Karolmanom. Napokon Bavorov, nič zlého netušiacich a málo ostražitých, s veľkým vojskom napadol v tábore a mnohých z nich zajal živých, ostatných, vyjmúc tých, čo sa prv z tábora obozretne vzdialili, skoro všetkých pobil; a všetka radosť Noričanov (:Bavorov:) z mnohých predchádzajúcich víťazstiev sa zmenila v smútok a nárek. Keď sa o tom dopočul Karolman, veľmi sa zdesil nad záhubou svojho vojska a okolnosťami donútený rozkázal všetkých rukojemníkov, ktorí sa v jeho ríši nachádzali zhromaždiť a vrátiť Svätoplukovi, on však ledva dostal od neho jedného muža, menom Ratboda, aj to polomŕtveho...


(Regensburské pokračovanie):
885. ...Mier na východe medzi Arnulfom (12)  a Svätoplukom bol natrvalo uzavretý prísahou, a to v prítomnosti bavorských veľmožov.

890. V polovici veľkého pôstu kráľ (13) odišiel do Panónie (14) a s kniežaťom Svätoplukom konal všeobecný snem na mieste, ktoré sa ľudovo nazýva Omuntesperch (15). Tu okrem iného spomenutý knieža, požiadaný pápežom (16), horlivo pripomínal kráľovi, aby v meste Ríme navštívil chrám svätého Petra a aby italskú ríšu, uchvátenú zlými kresťanmi a vyhrážajúcimi pohanmi pripojením k svojmu dielu (:t.j. vláde:) ráčil spravovať. Kráľ však zaujatý rôznymi spormi, narastajúcimi v jeho ríši, hoci nerád, nevyhovel požiadavke. Po Veľkej noci v mesiaci máji mal so svojimi rozhovor v osade, ktorá sa nazýva Forchheim. Sem prišla k nemu dcéra italského kráľa Ľudovíta, vdova po vládcovi Bosonovi, s cennými darmi a bola s poctou prijatá a prepustená domov. Kráľ, keď tu usporiadal pomery, ako uznal za vhodné, išiel sa modliť do Reichenau a Kostnice v Alemanii; po návrate oslávil narodenie Krista v meste Regensburgu...

891. Kráľ vyslal svojich vyslancov k Moravanom obnoviť mier...

893. ...Kráľ sa teda vydal na cestu, opäť vtrhol s vojskom do ríše kniežaťa Svätopluka a keď vyplienil väčšiu časť onej krajiny, pre úklady prekonané s veľkými ťažkosťami na ceste v Bavorsku vrátil sa ku kráľovnej na dvorec Ótting (17). Tá mu onedlho na to porodila syna, ktorého mohučský arcibiskup Haddo a augsburský  biskup Adalpero svätým prameňom krstu posvätili a podľa mena jeho starého otca pomenovali Ľudovítom (18)...

894. ...Svätopluk, knieža Moravanov a nádoba všetkej vierolomnosti, keď všetky krajiny s ním susediace úkladmi a ľsťou rozvrátil a bažiac po ľudskej krvi obkľúčil, napokon napomínajúc svojich, aby sa nestali milovníkmi mieru, ale radšej nepriateľmi susedov, nešťastne dožil svoj posledný deň.

Avari, ktorí sa nazývajú Uhrami (19), v tom čase prešli za Dunaj a spôsobili mnohé nešťastia. Celkom vyvraždili totiž chlapov a staré ženy, iba mladé dievčatá ako dobytok na ukájanie vášne vláčili so sebou a celú Panóniu až do základu spustošili.

V jesennom období Bavori a Moravania uzavreli mier...

895. ...Avari vtrhli na územie Bulharov, boli nimi zaskočení a veľká časť ich vojska bola pobitá. V polovici júla konal sa v meste Regensburg všeobecný snem; všetci vojvodovia Čechov, ktorých knieža Svätopluk nedávno násilím vytrhol zo zväzku i nadvlády bavorského kmeňa a prisvojil si a ktorých predákmi boli Spytihnev a Vitislav (20), prišli sem zo slovanského územia ku kráľovi, boli ním prijatí s poctou a podaním rúk, ako bolo zvykom, zmierili sa a poddali sa kráľovskej moci...

896. ...Napokon keď sa v týchto krajoch medzi nimi hromadili roztržky, cisár na ten čas zveril Panóniu s mestom Mosaburg (21) do ochrany kniežaťa Braslava...

897. Cisár (22) oslávil narodenie Pána na kráľovskom dvorci Ótting, kam prišli k nemu poslovia Moravanov, ktorí v záujme zachovania mieru žiadali od cisára, aby ich vyhostencov neprijímal ako vyhnancov; keď ich kráľ vypočul, prepustil ich a dovolil im okamžite odísť. Sám však po skončení všeobecného snemu v meste Regensburg sa pre chorobu tela rozhodol prezimovať na odľahlom mieste v Bavorsku...

 

Po latinsky písané Fuldské anály boli po roku 887 prepracované. Vznikli tak tri redakcie, zachované v kódexoch z 10.-11. storočia. Edície: Ratkoš, P.: Pramene k dejinám Veľkej Moravy (slovenský preklad). Bratislava 1964, s. 93-114; Magnae Moraviae fontes historici 1 (latinský text a český preklad). Pragae-Brunae 1966, s. 87-129.

(1)   Ľudovít Nemec, kráľ Východofranskej ríše (817) 843-876.
(2)   Rastislav, veľkomoravské knieža 846-870.
(3)   Hradná pevnosť (hradisko) Devín nad sútokom Moravy a Dunaja.
(4)   Markgróf v Panónii pred rokom 865.
(5)   Syn Ľudovíta Nemca, východofranský kráľ 876-879.
(6)   Slovanský kmeň žijúci v 9. storočí medzi riekou Labe a dolným tokom Muldy.
(7)   Rímsky politik 108-62 pred Kr.
(8)   Do úvahy prichádzajú hradisko Devín s okolitými hľadiskami, ale aj Mikulčice-Valy alebo Pohansko pri Břeclave.
(9)   Nitriansko = bývalé Nitrianske kniežatstvo.
(10) Lužickí Srbi.
(11) Engelšalk a Vilhelm, markgrófi (bratia) vo Východnej marke.
(12) Arnulf, východofranský kráľ 887-896, 896-899 cisár Franskej ríše.
(13) Arnulf.
(14) Bývalá rímska provincia v Dunajskej kotline, od 4.-6. storočia obývaná Slovanmi.
(15) Pravdepodobne Amandhegy pri Panonhalme v dnešnom Maďarsku.
(16) Štefan V., pápež v rokoch 885-891, Svätopluk 1. bol s ním v úzkom diplomatickom styku.
(17) Švábske mestečko Ôttingen.
(18) Ľudovít N., zvaný Dieťa, posledný panovník z rodu Karolovcov (899-911).
(19) Avari-Uhri sa v literatúre spravidla spájajú len s Maďarmi, pričom išlo o sedem nomádskych - kočovných kmeňov, z ktorých jeden mal názov Megyer (Meder-Magyar, ďalšie Nyek, Kúrt-Gyarmat-Kúrtgyarmat, Tárjan, Jenô, Kôr-Kér, Keszi-Keszih). Tie nomádske kmene - vojenské kmeňové zväzy, boli vtedajšími kronikármi nazývané nielen Uhrami (Ougri, Ungari, Vungeri), ale aj Avarmi, Turkami alebo Hunmi.
(20) Synovia českého kniežaťa Boňvoja.
(21) Zaniknuté slovanské hradské mesto (hradisko) Blatnohrad pri Balatone, dnes v katastri maďarskej osady Zalavár.
(22) Arnulf

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013