2. Richard Marsina, Ján Benko: Prvé storočia Slovákov v Uhorskom kráľovstve


Od druhej polovice 10. storočia sa Slovensko a Slováci vyvíjali ako záujmoví sféra, potom priama súčasť štátu budovaného (starými) Maďarmi, od roku 1000 Uhorského kráľovstva. Napriek surovému postupu dobyvateľov - polonomádskych kmeňov (najmä v prvej fáze), postupne došlo k symbióze pôvodného slovenského a polonomádskeho - maďarského obyvateľstva a od druhej polovice 10. storočia po pevnejšom usadení starí Maďari nepochybne aj preberali skúsenosti, predovšetkým v pôdohospodárstve, od domá­ceho starousadlého obyvateľstva.

Pri postupnom budovaní novej uhorskej štátnej organizácie sa nes­porne domáce slovenské obyvateľstvo zúčastnilo na celom tomto procese, často aj veľmi výz­namným a intenzívnym spôsobom. Rovnako je isté, že najmä od druhej polovice 10. storočia sa niektorí z pôvodného domáceho obyvateľstva stali aj príslušníkmi ozbrojených síl vytvárajúceho sa uhorského štátu. Celkovo teda možno povedať, že slovenské obyvateľstvo, zväčša pozbavené svojej pôvodnej vedúcej vrstvy, z ktorej možno nepatrná časť prešla k novým hegemónom, pomáhalo budovať novú (pre nich cudziu) štátnosť a potom ju aj udržiavať. Pri tomto procese došlo iste už veľmi skoro k prenikaniu niektorých potomkov pôvodného domáceho obyvateľstva do vedúcej vrstvy kniežatstva, potom kráľovstva budovaného vládnucou arpádovskou dynastiou. V prevažnej väčšine prípadov to iste
znamenalo stratu pôvodnej identity (pôvodného etnického vedomia) a jej nahradenie -prijatie identity novej, ak nie hneď v prvej, tak iste v druhej - tretej generácii.

V najstaršom období sa výraznejšie prejavovanie etnického vedomia spolupatričnosti ku konkrétnej etnickej pospolitosti takmer nevyskytuje. Stáva sa to len v krízových situáciách pri existenčnom ohrození základných záujmov a práv toho-ktorého etnického spoločenstva. Možno je to zapríčinené aj stručnosťou a úsečnosťou pomerne malého počtu historických prameňov, ktorý sa nám z tohto obdobia zachoval. Jedno však treba zdôrazniť. Vzhľadom na to, že Slováci sú jedným z tých dvoch slovanských národov (druhým sú Slovinci), čo si nevytvorili vlastné etnonymum, pomenovanie „Slavus", vyskytujúce sa v latinských listinách od 13. storočia, keď ide o územie Slovenska a domácich ľudí bývajúcich na Slovensku, je vlastné Slovákom. Z prameňov od 16.-17. storočia, a množstva písomností napísaných už po slovensky, ba aj zo starých jazykových slovníkov sa
priamo dozvedáme, že Slavus je Slovák.

Hoci napriek povedanému je dokladov na identitu či vedomie spolupatričnosti Slovákov hodne a ich počet postupne vzrastá, niet výslovných a priamych  prameňov na ich štátnosť či osamostatňovacie štátoprávne snahy.

Po rozpade Veľkej Moravy pod tlakom polonomádskych kmeňov - starých Maďarov pôvodné obyvateľstvo Slovenska stratilo priamu účasť v jestvujúcich mocenských štruktúrach. Možno sa niektorí domáci čelní hodnostári dali aj so svojimi družinami do služieb nových hegemónov, ktorí ovládli v prvej vlne juhozápadné Slovensko. O Nitru, pri ich príchode sídlo údelu v rámci moravskej dynastie, museli tuho bojovať. Po jej vydobytí sa Nitra znova stala sídlom údelu, teraz v dynastii Arpádovcov. Prvým údelným vojvodom v nej bol vraj Arpádov syn Úlló (Jelekh), ktorého údel sa rozprestieral asi na celom dnešnom juhozápadnom Slovensku. V nasledujúcej generácii sa tento údel rozdelil na dve časti: nitriansku a zavážsku (západne od Váhu); údely tam mali Basman a vnuk Arpáda Teveli a po nich Arpádov najmladší vnuk Takšoň a Lél.

Po porážke na Lechu neďaleko Augsburgu (955) sa veľkokniežaťom stal Takšoň a za jeho vlády nastal pozvoľný vývoj uhorského štátu. Do čias Takšoňa tu mali starí Maďari len svoje sídla, odvtedy začali budovať štátne zriadenie. Údel v Nitre mal možno starší syn Gejza a po jeho nastúpení na veľkokniežací stolec začiatkom sedemdesiatych rokov jeho mladší brat Michal. Smerovanie k vytvoreniu štátneho zriadenia intenzívne pokračovalo za vlády veľkokniežaťa Gejzu (970/72-997) a formálnoprávne vyvrcholilo začiatkom vlády Štefana I. v roku 1000 vznikom Uhorského kráľovstva.

Počet pôvodných obyvateľov Slovenska na územiach bezprostredne obsadených starými Maďarmi podstatne poklesol nielen vykynožením časti obyvateľstva, ale aj preto, že časť obyvateľov sa vysťahovala do severnejších častí dnešného Slovenska, ktoré starí Maďari obsadili postupne až neskôr. Základné spoločné vedomie spolupatričnosti pôvodných slovenských obyvateľov iste nepominulo, hoci príchod starých Maďarov pôsobil negatívne aj na kresťanstvo, jestvujúce tu už dávno pred ich príchodom. Pre kresťanov nastali ťažké časy, lebo starí Maďari - tak isto ako aj v iných krajinách, ktoré napadli pri svojich koristníckych výpravách - vyplienili a vypálili kresťanské kostoly, a tým znemožnili pokračovanie normálneho náboženského života. Ak napríklad v Nitre iste spustošili a vypálili kresťanské kostoly, rotunda v Ducovom plnila aj naďalej svoje poslanie, lebo bola na území, ktoré starí Maďari obsadili až v tretej štvrtine 10. storočia. Onedlho nato, za veľkokniežaťa Gejzu sa stalo kresťanstvo tolerovaným a za Štefana štátnym náboženstvom.

Napriek zmenšenému počtu pôvodného obyvateľstva pokračoval život vo viacerých starých predmaďarských centrách, a to nielen v Nitre, ale aj v Bratislave, Ostrihome, pravdepodobne aj v Trenčíne a možno budúci archeologický výskum počet týchto lokalít rozhojní. Spomínané predmaďarské centrá sa potom uplatnili aj ako správne sídla (hradných žúp, neskôr kráľovských žúp). Štátna organizácia v Uhorskom kniežatstve a potom v Uhorskom kráľovstve sa (prinajmenej sčasti) opierala o tunajšiu pôvodnú slovenskú územnú organizáciu, vrátane jej centier, z čias pred príchodom starých Maďarov do Dunajskej kotliny. Istá predpokladaná kontinuita tu bola, pravdepodobne aj zásluhou niektorých čelných hodnostárov z minulých čias, ktorí sa dali do služieb starých Maďarov, pričom treba predpokladať aj sídliskovú symbiózu, prinajmenej susedskú. Všetky tieto okolnosti sa odrazili aj pri budovaní cirkevnej organizácie Uhorského kráľovstva začiatkom 11. storočia. Územie pridelené ostrihomskej arcidiecéze bolo nesporne územím, ktoré patrilo pôvodne od roku 880 Nitrianskemu biskupstvu, pravda v jeho (zmenšenej) rozlohe okolo roku 900. Územie jágerskej diecézy patrilo asi jednému z ďalších dvoch biskupstiev spomínaných (zriadených, hierarchicky obsadených) okolo roku 900 so sídlom asi vo Feldebró, pomerne neďaleko od Jágru (Eger). V obidvoch prípadoch išlo o prenesenie sídla v rámci toho istého pôvodného cirkevného územia na základe ústnej tradície.

Prelom prvého a druhého tisícročia kresťanskej éry bol vo východnej časti strednej Európy obdobím vznikania troch národných štátov: poľského, českého a uhors­kého. Územie dnešného Slovenska malo geograficky centrálne postavenie, hoc aj vysunuté na východný okraj tohto priestoru, v tom zmysle, že ono jediné susedilo so všetkými troma vznikajúcimi národnými štátmi. Z toho však súčasne vyplýval aj záujem všetkých troch politických útvarov o územie Slovenska. Nepochybne pri nárokovaní si tohto územia mali istý predstih starí Maďari, ktorí už v prvej polovici 10. storočia obsadili jeho politicky a hos­podársky najvýznamnejšiu časť. Po bitke na Lechu azda na kratší čas ovládli juhozápadné Slovensko českí Pŕemyslovci. No asi ešte Takšoňovi sa podarilo opätovne zaujať Nitru.

V nadväznosti na tradíciu z 9. a 10. storočia sa osobitné postavenie Nitry ako sídla údelu v dynastii Arpádovcov uplatňovalo aj naďalej. Po násilnej smrti Michala (976-978) spravovala údel so sídlom v Nitre asi jeho vdova Adelaida, ktorá bola poľského pôvodu. Keď sa okolo roku 985 stala druhou manželkou Gejzu, nitriansky údel pravdepo­dobne spravoval jej starší syn Ladislav Lysý. Okolo roku 995 bol držiteľom nitrianskeho údelu Gejzov syn Štefan, ktorý si vzal za ženu bavorskú princeznú Gizelu. Podľa niektorých historikov bol pravdepodobne vtedy postavený na Nitrianskom hrade kostolík, zasvätený regensburskému svätcovi Emerámovi a možno vtedy bola zriadená aj Nitrianska kapitula.

Konkurentom Arpádovcov v boji o Slovensko bol aj poľský panovník Boleslav Chrabrý, ktorý už po konštituovaní sa Uhorského kráľovstva, asi okolo roku 1003, keď bol kráľ Štefan I. zaujatý bojmi v Sedmohradsku, zabral na niekoľko rokov (údajne) celé Slovensko až po Dunaj. Prokujovi, ujcovi Štefana L, vypudenému svojím synovcom zo Sedmohradska dal Boleslav Chrabrý údel, pravdepodobne so sídlom v Trenčíne. Štefanovi I. sa už
pred rokom 1018 podarilo vyhnať posádky Boleslava Chrabrého z územia dnešného Slovens­ka, čo v medzinárodnom meradle bolo potvrdené Merseburským mierom roku 1018. Odvte­dy už bola väčšia časť územia dnešného Slovenska už neprerušene súčasťou Uhorského kráľovstva a obyvatelia Slovenska boli nielen jeho poddanými, ale aj jeho spolubudovateľmi.

Asi v dvadsiatych rokoch 11. storočia bol možno údelným vojvodom so sídlom v Nitre kráľovič Imrich. Zachovala sa aj Kniha mravných ponaučení pre kráľoviča, za ktorej fiktívneho autora je označený kráľ Štefan I. Uhorsko bolo jediným z tzv. národných štátov, vzniknutých na prelome tisícročí v stredovýchodnej Európe, v ktorom početne významnú zložku (azda aj väčšinu) tvorili Nemaďari. Preto aj v doterajšej odbornej literatúre
sa z Knihy mravných ponaučení najviac cituje formulácia o potrebe znášanlivosti k ľuďom iného jazyka, lebo kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké.

Paralelne s budovaním Uhorského kráľovstva vznikala cirkevná organizácia, ktorá mala po celý stredovek autonómny charakter. Cirkev bola inštitúciou, ktorá prakticky vo veľkej miere zasahovala každo­denne do života všetkých obyvateľov kráľovstva. Pre príslušníkov podrobených národov to malo veľký význam, pretože cirkev ich aj oficiálne musela oslovovať pre nich zrozumiteľným, teda ich vlastným jazykom (základné modlitby, krstný sľub, cirkevné spevy veriacich) a muselo sa na to oficiálne prihliadať aj pri výchove kléru. Všetko to prispievalo k uvedomovaniu si vlastnej identity, a tým aj k upevňovaniu spoločného vedomia.

 

 Nitriansky evanjeliár
Nitriansky evanjeliár (väzba, koniec14. storočia)

 

Najstaršími, v pravom zmysle slova slovenskými svätcami, ktorých pôso­benie sa spája s územím Slovenska, konkrétne Nitrou, Zoborom a Skalkou pri Trenčíne, sú pustov­níci, vyznávač svätý Ondrej-Svorad a mučeník svätý Benedikt. Ich uctievanie začalo bezprostredne po ich smrti (asi 1031 a 1034), legenda o nich bola napísaná v rokoch 1064-1070 a kanonizovaní boli asi roku 1083 alebo o niečo skôr, pričom sa súčasne stali spolupatrónmi nitrianskej katedrály, v ktorej ich pochovali, a potom aj patrónmi obnovenej nitrianskej diecézy. Hoci kostol k úcte svätého Benedikta bol na Skalke postavený už (najneskoršie) v poslednej štvrtine 11. storočia, benediktínsky kláštor pri ňom založil až nitriansky biskup Jakub roku 1224.

 

 Korunovácia vojvodu Bela za uhorského kráľa
Korunovácia vojvodu Bela
za uhorského kráľa
(Viedenská maľovaná kronika)


Po kráľovičovi Imrichovi sa stal držiteľom údelu mladší brat Ladislava Lysého Vazul. Keď ho oslepili (1037-1038), aby sa nemohol stať nástupcom Štefana L, bol najprv správcom nitrianskeho údelu (pohraničia oproti Morave) župan Šebeš. Niektorí historici predpokladajú, že počas prvého obdobia vlády Petra I. (1038-1041) bol držiteľom nitrianskeho údelu Samuel Aba, manžel najmladšej (nevlastnej) sestry Štefana I. Cisár Henrich III. pri úspešnej výprave do Uhorska proti Samuelovi Abovi, na radu svojho spojenca, českého kniežaťa Bŕetislava, dosadil na čelo nitrianskeho údelu (na území medzi riekou Moravou a Hronom) asi syna Ladislava Lysého
Domoslava (Damoslaus, Bonuslaus), ktorého však odtiaľ Samuel Aba vypudil hneď po odchode cisárskeho a českého vojska (1042).

V 10. a prvej polovici 11. storočia patrilo k nitrianskemu údelu územie od dolného a sčasti stredného Pohronia na západ až po rieku Moravu a Biele Karpaty. Po vzniku Uhorského kráľovstva malo juhozápadné Slovensko funkciu pohraničného obranného územia (marky). Nemožno ho pokladať za „Slovenské údelné kniežatstvo", ako to interpretovala staršia slovenská historiografia. Bol to vojvodský údel v rode Arpádovcov, dávaný do dočasnej správy (od konca 10. storočia) zvyčajne nástupcovi trónu. Jeho existencia a najmä sídlo nepochybne súviselo so starou tradíciou z čias príchodu starých Maďarov, keď Nitra bola sídlom väčšieho politického útvaru.

Inak sa v tomto smere vyvinula situácia od polovice 11. storočia. Uhorský kráľ Ondrej L, syn Vazula, po nastúpení na uhorský trón (1046-1060) postúpil svojmu bratovi Belovi (1048) ako doživotný údel tretinu kráľovstva, ku ktorej patrilo nielen staré Nitriansko, ale celé vtedajšie severné Uhorsko, ako aj územie na východe Uhorského kráľovstva s centrom v Bihari. Išlo o veľké územie, na ktorom bolo 15 komitátov (žúp). Vzhľadom na vtedajšiu politickú situáciu, keď Uhorsko ustavične bojovalo s vtedy už Nemeckou ríšou o udržanie svojej nezávislosti, bolo Nitriansko politicky (aj hospodársky) najvýznamnejšou časťou tohto údelu. Vojvoda Belo vládol na pridelenom území samostatne, dal raziť aj vlastné vojvodské mince, ktoré boli hodnotnejšie (s väčším obsahom drahého kovu) ako vtedajšie kráľovské mince.

Po nastúpení Bela L na trón (1060-1063) bol držiteľom tretiny kráľovstva jeho syn Gejza s mladším bratom Ladislavom. Za ich vlády dosiahla inštitúcia tretiny kráľovstva vrchol svojho rozkvetu a samostatnosti. Keď sa po smrti Bela I. stal kráľom 10-ročný syn Ondreja L Šalamún, došlo k napätiu medzi vojvodami a klikou, ktorá ovládala maloletého kráľa. Podľa dohody z roku 1064 zostali vojvodovia aj naďalej držiteľmi svojho údelu. Keď sa potom po ôsmich rokoch mieru pokúšal Šalamún obmedziť postavenie vojvodov, došlo k dlhotrvajúcim bojom, ktoré sa skončili víťazstvom vojvodov. V rozhodujúcej bitke medzi vojvodami a kráľom Šalamúnom 14. marca 1074 zohrali významnú úlohu šíky Nitranov. Keď sa Gejza stal kráľom (1074-1077), držiteľom údelu bol Ladislav s najmladším bratom Lampertom.

Rok po nastúpení na trón vydal Gejza I. zakladaciu listinu pre benediktínsky kláštor pri Hrone, v neskoršom Hronskom Svätom Beňadiku, ktorý založil už predtým na území údelu tretiny kráľovstva. Bohato ho obdaroval majetkami, patriacimi pôvodne údelným vojvodom, ležiacimi na juhozápadnom Slovensku a v strednom Potisí, kde bola druhá časť územia údelu tretiny kráľovstva. Hoci sa nám text listiny zachoval len vo sfalšovanom znení, formy miestnych názvov, ktoré sa v ňom vyskytujú sú jednoznačným dokladom slovacity obyvateľstva juhozápadného Slovenska, ako aj dokladom prítomnosti aj maďarského alebo etnicky zmiešaného osídlenia v južnejších častiach Slovenska.

Ladislav I. po nastúpení na trón (1077-1095) postúpil údel mladšiemu bratovi Lampertovi. Neprenechal mu však politickú, hospodársku a vojenskú právomoc, ale priznal mu len hodnosť údelného vojvodu a príjmy na hospodárske zabezpečenie jeho vojvodského dvora. Keď sa stal kráľom Gejzov syn Koloman (1095-1116), prepustil tretinu kráľovstva formálne do správy svojmu mladšiemu bratovi Álmošovi, no jeho skutočnú právomoc obmedzil. Álmoš sa s tým neuspokojil, k sporom medzi bratmi došlo už roku 1098 a potom opäť 1105, keď Álmoš hľadal pomoc u nemeckého cisára Henricha IV. v Pasové. Po cisárovej intervencii síce Koloman prijal brata späť, no tretinu kráľovstva mu v správe nenechal. Tým úplne zanikla skoro 200-ročná inštitúcia údelu, v ktorej hralo významnú úlohu najprv len juhozápadné, potom celé Slovensko s centrom v Nitre. Príčinou
zániku údelu bolo aj upevnenie postavenia Uhorského kráľovstva voči Nemeckej ríši, ktorá sa zmierila s jeho samostatnosťou, čím prestalo byť územie juhozápadného Slovenska politicko-vojensky natoľko exponované. Súčasne sa ťažisko zahraničnopolitickej orientácie Uhorského kráľovstva prenieslo na juh.

Cennými dokladmi neprerušenosti slovenského osídlenia (moderný­ mi maďarskými nacionalistickými historikmi niekedy aj popieranej) sú zoborské listiny z ro­kov 1111 a 1113, ako aj zakladacia listina benediktínskeho opátstva v Bzovíku z roku 1135. Vyskytuje sa v nich množstvo slovenských mien a miestnych názvov, časť z nich aj v oblastiach, ktoré sa (pravdepodobne) v 13. storočí pomaďarčili. Samozrejme, sú v nich aj doklady, že aj v prevažne slovenskom prostredí sa občas vyskytujú nositelia maďarských mien a opačne.

 

mapa:  Politická organizácia a hrady na Slovensku v 14. storočí.
Politická organizácia a hrady na Slovensku v 14. storočí.


Na základe súpisu príjmov uhorského kráľa Bela III. (1172-1196) asi z roku 1184, súčasťou ktorého sú aj príjmy všetkých diecéz, možno odhadnúť počet obyva­teľov Slovenska v tom čase. Slovensko patrilo do nitrianskej diecézy, podstatnej časti ostri­homskej arcidiecézy a tvorilo prinajmenej šestinu jágerskej diecézy. Po analýze a porovnaní údajov vyjde, že v poslednej štvrtine 12. storočia mohlo mať okolo 200 000 obyvateľov.

Na prelome 12. a 13. storočia dosiahla po predchádzajúcich kvantitatívnych a kvalitatívnych zmenách spoločnosť taký stupeň rozvoja, že bola potrebná nová úprava spoločenských vzťahov. Partnermi (hoci nie celkom rovnými) tu boli panovník, cirkev, vyššia aj nižšia šľachta (vrátane vtedy jej okrajovej vrstvy hradných jobagiónov), ktorá sa práve v tomto období hlásila o svoju spoluúčasť na správe štátu, čo bolo dovtedy doménou panovníka a vyššej šľachty. Zlatá bula Ondreja II. z roku 1222 bola zákonným obmedzením moci panovníka a vyššej šľachty a posilnením práv nižšej šľachty; zo začiatku sa striktne nedodržiavala, neskôr však mala veľký význam.

Prvé roky vlády Bela IV. (1235-1270) sú obdobím udeľovania prvých mestských výsad, ktorými komunita mešťanov, skladajúca sa spravidla z prisťahovaných hostí - Nemcov, dostala súdnu a správnu autonómiu s právom slobodnej voľby richtára. Na Slovensku dostalo už pred tatárskym vpádom (1241-1242) päť lokalít od panovníka mestské výsady (Banská Štiavnica, Trnava, Zvolen, Krupina a Starý Tekov); pôvodné obyvateľstvo dostalo výsady len vo Zvolene, v Starom Tekove dostali výsady uhorskí a nemeckí hostia bývajúci v podhradí hradu Tekov. Vo všetkých mestách, aj keď sa to vo výsadách výslovne neuvádza, bývalo aj pôvodné slovenské obyvateľstvo. Najstaršia, dodnes v origináli zachovaná mestská výsadná listina v celom Uhorsku je pre Trnavu z roku 1238 .

Stredovek bol obdobím, v ktorom dostávali kolektívne výsady nielen mestá, ale aj regionálne spoločenstvá. K pôvodnému slovenskému obyvateľstvu sa na Spiš od polovice 12. storočia prisťahovávali Sasi (Nemci), ktorí najmä na strednom a dolnom Spiši postupne tvorili významnú časť obyvateľstva. Isté výsadné postavenie mali asi od začiatku, no osobitné kolektívne výsady im udelil až Štefan V. roku 1271, keď dostali právo voliť si vlastného grófa - župana - sudcu so sídlom v Levoči. Zo správnej stránky bol Spiš v 13. storočí najdiferencovanejšou župou. Okrem spišského župana tam bol aj gróf - župan spišských Sasov, výsadná komunita (župa) spišských kopijníkov, ale aj župan - sudca Slovákov. Táto multinacionálna spoločnosť žila v príkladnej znášanlivosti po celé stáročia, narúšanej najviac v polovici 15. storočia, v období pôsobenia bratríkov.

V istom zmysle za výsadnú listinu treba pokladať aj určenie povinností a práv slovenských poddaných z Liptova kráľom Belom IV. roku 1265, potvrdené jeho synom Štefanom V. roku 1270.

Pôvodné domáce obyvateľstvo plnoprávne participovalo na mestských výsadách. Najstaršia zachovaná listina o tom sa hlási do roku 1217 a za svojho vydavateľa uvádza uhorského kráľa Ondreja II., ktorý udeľuje všetkým - Sasom, Maďarom a Slovákom - čo sa usadia na majetkoch hronskosvätobeňadického opátstva tie isté výsady, aké majú kráľovskí hostia v Pešti, Stoličnom Belehrade a v Budíne.  Listina je falzom, ktoré vzniklo medzi rokmi 1244—1328, je však dokladom toho, že v tých časoch sa v Uhorskom kráľovstve pokladali Slováci za rovnocenný mestotvorný prvok.

Na Slovensku i v celom Uhorskom kráľovstve bývali od najstarších čias aj Židia, predovšetkým v mestských aglomeráciách a potom vo výsadných mestách. Bratislava bola napríklad jediným mestom v Uhorskom kráľovstve, ktoré už vo svojom základnom privilégiu z roku 1291 malo osobitný článok udeľujúci rovnaké výsady aj všetkým Židom bývajúcim v meste. Napriek tomu, že Židia, ktorí sa prevažne zaoberali finančníctvom a obchodom patrili k majetnejšiemu obyvateľstvu, museli neraz znášať nespravodlivé zaobchádzanie a krivdy od domáceho kresťanského obyvateľstva. Ich postavenie ustálil Belo IV. roku 1251 udelením výsad a určením povinností v Uhorskom kráľovstve. Najstaršia zachovaná listina o výsadách a povinnostiach Židov v Uhorskom kráľovstve je v Archíve mesta Bratislavy.

Na úroveň stredovekej kultúry podstatne vplývali najmä väčšie kláštory. K starším benediktínskym (Zobor, Hronský Svätý Beňadik, Bzovík) a väčším premonštrátskym kláštorom (Jasov, Leles, Bíňa, Šahy) pribudla v polovici 13. storočia premonštrátska prepozitúra v Turci - Kláštore pod Znievom, na mieste, kde už predtým pôsobili benediktíni i dominikáni. Tieto kláštory boli popri kapitulách aj hodnovernými miestami, s oprávnením vykonávať verejnonotárske funkcie.

Spôsob vládnutia a presadzovania sa neraz glorifikovaného Matúša Čáka Trenčianskeho nám približuje listina nitrianskeho biskupa a župana Jána z roku 1318. Hoc aj u Matúša, ako uhorského veľmoža nemožno predpokladať „slovensko-národné" zámery pri vytváraní svojho veľkého panstva, významnou postavou slovenských dejín sa stal najmä preto, že základné jadro jeho územia bolo v etnicky slovenských oblastiach a jeho poddanými boli prevažne Slováci. Treba však zdôrazniť, že sa nesmie glorifikovať ako slovenský veľmož, čo staršia slovenská historiografia pripúšťala.

 

 Zlaté a strieborné kremnické mince
Zlaté a strieborné kremnické mince

 

Na území dnešného Slovenska sa od prehistorických čias, prinajmenej od posledných storočí pred Kr. dobývalo železo a možno paralelne už aj striebro. Po postupnom útlme dolovania v priebehu prvého tisícročia došlo k jeho intenzifikácii azda už v 9. storočí. K podstatnému zvýšeniu ťažby striebra v banskoštiavnickom revíre prišlo najneskôr na prelome 12. a 13. storočia. Trináste storočie bolo obdobím, keď sa na viacerých miestach na Slovensku začalo s dolovaním striebra, najmä v stredoslovenskej oblasti. Azda už na prelome 13. a 14. storočia sa v okolí Kremnice objavili bohaté zásoby zlata, ktoré sa potom intenzívne ťažilo v 14. storočí. Dobývanie nerastov bolo výlučným právom panovníka. Pozemky, na ktorých ich vlastníci objavili zásoby hospodársky cenných rúd, bolo treba odovzdať za protináhradu panovníkovi. Stávalo sa, že neraz zemepáni zatajovali náleziská vzácnych rúd na svojich majetkoch, aby ich nemuseli odovzdať. Preto kráľ Karol Róbert vydal roku 1327 patent, ktorým všeobecne povoľoval zemepánom slobodnú ťažbu vzácnych rúd na ich majetkoch.

 

Stredoveký Bardejov
Stredoveký Bardejov

 

Táto a ďalšie skutočnosti spôsobili, že Slovensko v 14.-15. storočí bolo najväčším producentom drahých kovov v Európe. Po fázach intenzívnej ťažby nastal z prirodzených príčin jej istý útlm. Problémom bolo odvádza­nie spodných vôd. Na obnovenie ťažby bolo treba (okrem zvyčajnej dedičnej štôlne) vybudo­vať nákladné a zložité odvodňovacie zariadenia. V stredoslovenskom baníctve sa banské mestá Kremnica, Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Nová Baňa, Pukanec, Banská Bela a Ľubietová pokúšali riešiť túto situáciu roku 1475 uzavretím zmluvy s krakovským mešťanom Jánom Turzom a jeho spoločníkmi, dohodnutý projekt sa však realizoval až po roku 1495.

Po ukončení vnútorných oligarchických bojov sa 14. storočie stalo na Slovensku obdobím pokojného hospodárskeho vývoja, zvýšila sa produkcia tovarov, ich výmena a zahraničný obchod. Veľká časť obchodu Uhorského kráľovstva, a teda aj Slovenska išla na západ (a zo západu) po Dunaji cez Viedeň, ktorá z toho veľmi ťažila a vyberaním vysokých ciel zdražovala tovary. Uhorský kráľ Karol Róbert po dohodách s českým kráľom Jánom Luxemburským vydal nariadenie, v ktorom je konkrétne určená výška cla a mýta pri používaní starej suchozemskej, tzv. českej cesty z Budína cez (dnešné) Nové Zámky Šintavu a Trnavu do Brna a Prahy.

Východné Slovensko bolo už od poslednej štvrtiny 13. storočia tranzitným územím, cez ktoré prechádzal obchod zo Starej Rusi do Uhorského kráľovstva a od Baltu na Balkán a cez Sedmohradsko až k Čiernemu moru. Zo slovenských miest mali najvýznamnejšiu úlohu v tomto diaľkovom obchode Košice a ich hlavným partnerom v zahraničí bol Krakov. Tieto dve mestá uzavreli spolu viac dohôd o obchodovaní a vzájomnej pomoci pri ňom; zachovali sa z nich len niektoré. Uverejnená dohoda z roku 1394 je netypická, lebo obmedzuje v časoch mieru u nás frekventovaný obchod Košíc cez Krakov s Pruskom a ďalšími západnými krajinami, pretože v tom čase bolo Poľsko vo vojne s Pruskom.

Významným hospodárskym, politickým a kultúrnym fenoménom v stredoveku boli mestá. Tie ako autonómne správne, súdne a hospodárske inštitúcie potrebovali už hneď od čias svojho vzniku na vybavovanie svojej agendy navonok uhodnoverňovací prostriedok, ktorým bývala pečať. Najstaršia zachovaná mestská pečať u nás je pečať Banskej Štiavnice z roku 1275. Neskôr sa spravidla z pečatného obrazca stával erb. K výslovnému prekvalifikovaniu pečatného obrazca na erb dochádzalo v mestách až od druhej polovice 14., ale najmä v 15. storočí osobitnými listinami, ktoré sa (tak ako aj u šľachticov) nazývajú armáles. Ako prvé mesto v Európe dostali erbovú listinu od uhorského kráľa Ľudovíta Veľkého Košice roku 1369. V listine bol erb iba slovne opísaný. Až v erbovej listine vydanej kráľom Žigmundom roku 1423 bol košický erb nielen opísaný, ale aj vyobrazený; je to prvý armáles s vyobrazením pre mesto v Uhorskom kráľovstve.

 

 Erb Žiliny-odliatok najstaršej pečate 

Erb Žiliny-odliatok najstaršej pečate

 

V mestách na Slovensku od začiatku ich mestského zriadenia bývali spolu s hosťami z cudziny (u nás s prisťahovanými Nemcami) aj ich pôvodní domáci slovenskí obyvatelia, na ktorých sa tiež vzťahovali udelené výsady. Tak to bolo aj v Žiline, kde údajne bola od začiatku dohoda medzi autochtónnymi Slovákmi a prisťahovanými Nemcami, že v správnych orgánoch mesta budú pôsobiť spoločne. V priebehu vývoja sa žilinskí nemeckí mešťania úplne zmocnili správy mesta a slovenských mešťanov nechceli v primeranom počte pripustiť do mestskej rady. Žilinskí slovenskí mešťania využili návštevu kráľa Ľudovíta I. v Žiline a sťažovali sa mu na postup nemeckých mešťanov. Kráľ vyhovel sťažnosti a nariadil, že odvtedy majú mať slovenskí a nemeckí mešťania v žilinskej mestskej rade paritné zastúpenie. Privilégium kráľa Ľudovíta I. pre žilinských Slovákov z roku 1381 je jednoznačným priamym dokladom vedomia spolupatričnosti Slovákov. Žilinskí slovenskí mešťania sa pokladali za úplne rovnoprávnych občanov s Nemcami a na svoju etnickú odlišnosť poukazovali až vtedy, keď sa im krivdilo. Za zmienku stojí aj formulácia, v ktorej sa hovorí, že Slovákom patrí parita v mestskej rade aj preto, lebo aj v celom okolí Žiliny bývajú prevažne Slováci.

Sťažnosť žilinských slovenských mešťanov sa už oddávna pokladá za najstarší konkrétny doklad o vedomí spolupatričnosti Slovákov. Pritom tento doklad nehovorí konkrétne len o Slovákoch z roku 1381, ale aj o Slovákoch vedomých si svojej spolupatričnosti i v minulosti, a to nielen v Žiline, ale aj v jej širokom okolí. Odrazu sa tu objavuje a je výslovne písomne doložené veľké spoločenstvo Slovákov, o ktorom sme predtým počuli len všeobecne ako o jestvujúcej (a pomenovanej) etnickej skupine alebo o jeho jednotlivcoch či skupinke jeho príslušníkov. Starým dokladom jazyka tohto spoločenstva Slovákov sú miestne názvy a osobné mená, vyskytujúce sa už v listinách z 11.-13. storočia. Ak vyjdeme z výsad pre žilinských Slovákov a zohľadníme historickú retrospektívnu metódu, po tom, čo sa tu povedalo, je priamo historicky dokázaná kontinuitná existencia Slovákov až do 9. storočia.

 

 Pečať zoborského konventu (1336)

Pečať zoborského konventu (1336)

 

Udelenie, vlastne obnovenie výsad žilinským slovenským mešťanom Ľudovítom I. bolo skutočne spravodlivým rozhodnutím panovníka, pretože o 70 rokov neskôr sa stretávame s prvým českým slovakizovaným zápisom v žilinskej mestskej knihe, čo znamená, že slovakizácia aj poprednej vrstvy mesta výrazne pokročila, keďže dovtedy boli v tejto mestskej knihe len latinské a nemecké zápisy; posledný nemecký zápis je z roku 1429, čo poukazuje na úpadok vplyvu Nemcov na správu mesta Žiliny už v tom čase. Podobný vývoj bol vtedy aj v iných menších mestách na Slovensku.

 

 Politické delenie Slovenska v 15. storočí
Politické delenie Slovenska v 15. storočí

 

Už v roku 1473 pokročila slovakizácia vedúcej vrstvy Žiliny tak ďaleko, že prevažná väčšina členov mestskej rady neovládala primerane nemčinu, takže pri svojom rozhodovaní nebola vstave používať po nemecky napísané magdeburské právo; preto ho bolo treba preložiť do slovenčiny. V Žiline aj dovtedy používali také znenie nemeckého magdeburského práva, v ktorom sa výslovne povoľovalo, že kto nevie po nemecky, môže pred súdom hovoriť svojím jazykom. V preklade magdeburského práva (1473) sa jazyk, ktorým sa hovorilo v Žiline volá „slovenský", čo vtedy už bolo nepochybne prastaré pomenovanie.

Dokladom slovacity Slovenska je aj výskyt po česky písaných listín, ktoré boli Slovákom zrozumiteľné. Vďaka Karlovej univerzite v Prahe, na ktorej sa vyučovalo zostavovanie aj českých listín, malo ich skladanie v češtine vypracovaný formulár; vzhľadom na rozvoj po česky písaných písomností od 14. storočia mal český jazyk vtedy aj na to potrebný slovný fond. Tradícia po česky písanej listiny sa udržala dlho aj mimo Čiech, napríklad vo vzdialenej Haliči až do 16. storočia. Najstaršia zachovaná po česky na Slovensku napísaná listina bola datovaná v Skalici 13. decembra 1422. Jej vydavateľom bol nitriansky župan Stibor II. zo Stiboríc, pán na Beckove, ktorý predtým študoval na Karlovej univerzite v Prahe. Listinu iste zostavil český pisár (notár), pretože druhou stránkou v listine boli moravskí šľachtici.

K najstarším slovenským literárnym pamiatkam patria spišské kázňové modlitby zo začiatku roka 1480, prednesené v chráme svätého Martina v Spišskej Kapitule. Ich jazyk možno všeobecne označiť za dobovú kultúrnu slovenčinu.

K Slovensku a Bratislave sa viaže aj prvý vážnejší (dlhodobejší) po­ kus o založenie univerzity v Uhorskom kráľovstve. Posolstvo kráľa Mateja Korvína dostalo ro­ku 1465 v Ríme od pápeža Pavla II. súhlas na založenie univerzity (štúdium generale; označenie academiaje až zo 16. storočia). Roku 1467 sa začalo vyučovať na univerzite, jej vicekancelárom a hybnou silou bol bratislavský prepošt Juraj Schomberg (vlastným menom Ján
Peltel zo Schónbergu) a pápež Pavol II. mu roku 1469 povolil používať aj biskupské insígnie.

V bojoch o uhorský trón od roku 1440 záujmy Habsburgovca Ladislava Pohrobka zastupoval z poverenia jeho matky Alžbety Ján Jiskra z Brandýsa, ktorému sa podarilo dostať do svojej moci veľkú časť stredného a východného Slovenska. Po smrti Alžbety, ale najmä po smrti kráľa Vladislava I. v bitke pri Varne (1444) sa hlavným protivníkom Jána Jiskru a potom predstaviteľom záujmov Huňadyovcov na Slovensku stal Pongrác zo Svätého Mikuláša, ktorý Jiskru dobre poznal, lebo ten ako veliteľ žoldnierskeho oddielu slúžil pod ním v bitke pri Smedereve roku 1437. Po uzavretí viacerých „večných" mierov medzi súperiacimi stranami bol významný mier uzavretý 4. mája 1449 v Kremnici medzi Jánom Jiskrom a inými veľmožmi s majetkami v severnejších častiach Slovenska (medzi inými aj s Pongracom zo Svätého Mikuláša). Charakteristickým pre vtedajšiu situáciu
na Slovensku je, že slávnostne vyhotovená listina o „večnom" mieri bola napísaná po česky so slovakizmami, hoci sa dotýkala základných záujmov Uhorského kráľovstva. Nemožno to pripisovať iba Jiskrovmu pisárovi, pretože Jiskrova kancelária vyhotovovala písomnosti aj po latinsky a po nemecky. Skôr tu išlo o to, že všetky stránky spomínané v listine iste lepšie ovládali a rozumeli reč listiny, než latinčinu alebo nemčinu, pričom Pongrácov predikát sa tam uvádza „od svatieho Mikuláše", čo je dodnes liptovská dialektická forma.

 

 Zlatá bula Mateja Korvína (1469)

Zlatá bula Mateja Korvína (1469)

 

Jiskrovi žoldnieri, ktorých pôvodné jadro tvorili prevažne bývalí husitskí bojovníci boli v prvom období disciplinovanejší a čiastočne sa aj zblížili s obyvateľstvom, najmä s pod­danským a mestskou chudobou. Neskôr po odvolaní Jána Jiskru z Uhorska prešli aj jeho vojaci k bratríkom, ktorí v podstate žili z toho, čo sa im podarilo ulúpiť, pretože ako nezamestnaní žoldnieri sa museli postarať sami o seba. Je isté, že od 50. rokov 15. storočia bolo medzi bratríkmi aj hodne Slovákov, ako to výslovne hovorí vo svojej kronike Ján z Turca, ktorý bol vlastne slovenského pôvodu a iste ovládal aj slovenčinu. Celkovo však na zvýšenie národného sebavedomia Slovákov viac zapôsobilo obdobie vlády Mateja I. Korvína (1458-1490), ktorý mal po celých 20 rokov vo svojej moci Moravu. V týchto časoch si začala silnejšie uvedomovať svoj etnický pôvod domáca drobná šľachta, z ktorej sa niektorým podarilo dostať - aj keď len na istý čas - medzi vyššiu šľachtu (Pongrácovci, Podmanickovci, Hatňanskovci).

V našej doterajšej historiografii boli husiti a po nich aj bratríci pre svoj český pôvod, a teda aj jazykovú príbuznosť zväčša glorifikovaní. V našich zachovaných hodnoverných prameňoch sa však o nich hovorí veľmi negatívne. Z historického hľadiska to nemôže prekvapovať, pretože husiti k nám prichádzali ako do krajiny, ktorá poskytovala hlavné zdroje kráľovi Žigmundovi na boj proti nim, teda sa ju usilovali čo najviac vyplieniť a spustošiť. Vždy sa všetko dôležitejšie, žiaľ, aj negatívne odohralo na Slovensku. Rozširova­nie nových náboženských ideí husitmi a bratríkmi nemalo u nás miesta a nebolo by ani hodnoverné. Preto názory, že husiti prispeli k zbližovaniu Čechov a Slovákov treba pokladať za veľmi otázne. Prispeli však k tomu, že z niektorých menších miest sa Nemci odsťahovaní v strachu pred nimi už späť všetci nevrátili, čím sa nepriamo podporilo ich poslovenčenie. 

Nielen v menších mestách sa slovenskí mešťania usilovali mať účasť na správe mesta. Trnava ako slobodné kráľovské mesto s odvolacím právom k tavernikálnemu súdu patrila medzi mestá prvej kategórie a aj tam dochádzalo k rozporom medzi Slovákmi a Nemcami pri voľbe richtára. Uhorský kráľ Matej I. preto roku 1486 prikázal komunite trnavských mešťanov, aby sa pri voľbe richtára vyvarovali rozbrojov a aby zachovávali medzi sebou mier a pokoj.

 

Zámok v Bytči
Zámok v Bytči
(2. polovica 16. stotočia)

 

Na vtedajšie chápanie a uplatňovanie práva a spravodlivosti zreteľne poukazuje trojdielny uhorský šľachtický zákonník, proklamovaný na uhorskom sneme roku 1514. Rozoznáva právo prirodzené, medzinárodné právo pôvodné (medzi jeho prvé zásady napríklad patrí nikoho neurážať), medzinárodné právo odvodené a občianske právo, ktoré si ustanovuje každý národ alebo každé spoločenstvo (mesto).

Centrálna časť Uhorského kráľovstva bola od štyridsiatych rokov 16. storočia samostatnou provinciou (pašalíkom) Osmanskej ríše. Odvtedy bolo najmä stredné Slovensko, predovšetkým oblasť banských miest, vystavená častým vpádom osmanských vojsk. Obranu si okrem cisárskych žoldnierov mali zabezpečovať aj banské mestá. Spôsob obrany reguloval vojenský poriadok na obranu celého regiónu, v ktorom boli presne opísané povinnosti jednotlivých miest a panstiev. Treba vyzdvihnúť poriadok z roku 1564, kde sa zdôrazňovalo, že pri zhromaždení sa hotovosti nemá ani jedna národnosť znevažovať druhú, ale sa majú znášať v bratskej láske a všetci spolu stáť proti nepriateľovi.

Najviac a najstarších dokladov o prejavoch národného vedomia Slo­vákov je z mestského prostredia. Súvisí to nepochybne s okolnosťou, že v mestskej spoloč­nosti sa aj v časoch feudalizmu svojím spôsobom uplatňovali občianske demokratické zásady, ktoré vychádzali z prirodzeného a občianskeho práva a pokladali za samozrejmé rovnaké uplatnenie sa ľudí každého etnického a jazykového spoločenstva. V už spomínanej Trnave uhorský kráľ Ferdinand I. roku 1551 nariaďuje paritné zastúpenie Maďarov, Nemcov a Slová­kov pri voľbe richtára a členov mestskej rady. Richtári sa mali striedať každoročne podľa ná­rodnosti a keď bol napríklad richtárom Maďar, mestským kapitánom mal byť Nemec alebo Slovák a opačne. Rovnako sa to malo vzťahovať aj na členov rady a mestských úradníkov. Ak sa za Mateja Korvína v Trnave hovorilo o Nemcoch a Slovákoch, teraz k nim pribudli aj Ma­ďari, pretože mnohí ušli z územia okupovaného Osmanskou ríšou a usadili sa (aj) v Trnave. Najmä druhá štvrtina 16. storočia je obdobím, v ktorom sa na Slovensko natrvalo prisťaho­vali nielen mešťania, ale aj mnoho šľachticov, najmä z centrálnej časti Uhorského kráľovstva.

Pre historický vývoj Slovákov významnú úlohu zohrala aj okolnosť, že od roku 1536 v dôsledku tureckej (osmanskej) expanzie sa Bratislava, mesto ležiace na hranici troch etník nemeckého, slovenského a maďarského, stala na skoro štvrť tisícročia hlavným mestom Uhorského kráľovstva. Iba to umožnilo, že neskôr Bratislava zohrala významný zástoj v slovenskom národnom obrodení, a to tak v jeho bernolákovskej, ako aj o skoro pol storočia neskôr v štúrovskej fáze. Hlavne však ako miesto kodifikácií vlastného jazyka. Jeho zanedbávanie a malú starostlivosť o jeho pestovanie vytýka Slovákom už roku 1603 ich rodák Vavrinec Benedikt z Nedožier, od roku 1604 profesor na Karlovej univerzite v Prahe, ktorý v úvode k svojej a vôbec prvej českej gramatike navádza svojich rodákov Slovákov aj „k cvičeniu a pestovaniu vlastnej reči", najmä preto, že majú dosť škôl v mestečkách, mestách, ale aj na dedinách. Aj tento výrok je dôkazom jestvovania starého presvedčenia o slovenčine ako o samostatnom jazyku (a to bez ohľadu na to, že vtedy preň ešte nebola vypracovaná spisovná norma).

 

mapa: Turecké vpády na Slovensko
Turecké vpády na Slovensko

 

Viedenský mier (obdobie osmanskej okupácie Uhorského kráľovstva a protihabsburských stavovských povstaní) uzavretý medzi sedmohradským kniežaťom Štefanom Bočkajom a arcikniežaťom Matejom 23. júna 1606 hovorí podrobnejšie o obyvateľoch a územiach, ktoré patria jednotlivým stranám. Rozlišuje sa medzi obyvateľmi území, ktoré tvoria v rámci Uhorského kráľovstva ústavnoprávne celky (Chorvátsko, Dalmácia, Slavónsko) a podrobenými obyvateľmi (národmi), ktorých územie nieje v rámci vlastného Uhorského kráľovstva politicko-administratívne vyčlenené. V mestách majú všetky udelené výsady užívať rovnako Maďari, Nemci aj Česi. Označenie Česi - „Bohémi" sa vzťahuje na Slovákov a nepochybne súvisí s tým, že slovenskí evanjelici, ktorí vtedy tvorili na Slovensku absolútnu väčšinu, používali ako svoj bohoslužobný jazyk češtinu.

Trinásty článok zákona uhorského snemu z roku 1608, vydaný iste na žiadosť maďarských šľachticov prisťahovaných do miest, sa usiluje riešiť postavenie jednotlivých národností v mestách. Prikazuje sa v ňom, že vo všetkých slobodných mestách sa majú voliť richtári a radní ako aj hodnostári (úradníci) bez ohľadu na náboženské vyznanie striedavo z Maďarov, Nemcov a Čechov alebo Slovákov. To isté platí aj o privilegovaných mestečkách, ktorých obyvateľmi na území Slovenska boli prevažne Slováci. Dôvod spomínania Čechov (Bohémi) tuje ten istý ako v roku 1606, len si zákonodarca (dodatočne) uvedomil, že v Uhorskom kráľovstve niet Čechov ako kompaktnej obyvateľskej skupiny a pridal „alebo Slovákov". Napokon len o niekoľko rokov neskôr (1614) sa vo vlastnoručne písaných listoch uhorského palatína Juraja Turza (ktorý sám sa necítil Slovákom) spomína „nostra natio Slavica - naša slovenská nácia".

Zo zachovaných dokladov jednoznačne vyplýva kontinuitne jestvovanie spoločenstva Slovákov od najstarších čias až do prítomnosti. Začiatky tohto spoločenstva, vedomého si svojej identity či spolupatričnosti treba položiť už do obdobia existencie Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva v prvej tretine 9. storočia. Pôvodným etnonymom tohto spoločenstva bolo Sloven, ktoré sa najneskôr v 15. storočí transformovalo  pod cudzím vplyvom na Slovák, no ženská príslušníčka sa volala a dodnes volá Slovenka, jazyk nazývalo toto spoločenstvo vždy, až dodnes slovenským a územie, ktoré obýva, Slovenskom.

 

 

 Farebná veduta Bratislavy z konca 16. storočia
Farebná veduta Bratislavy z konca 16. storočia