Vyznanie Jánovi Johanidesovi (Alta Vášová, 2016)


Je to pre mňa aj po ôsmich rokoch zvláštny pocit, ocitnúť sa v Šali a nezazvoniť u Johanidesovcov, nestretnúť sa s novými Oľginými obrazmi, nevypočuť si čerstvé vety z Janovej prózy. Nedozvedieť sa, čo je nové, pretože nové už nebude.

O to nástojčivejšie sa mi vracajú spomienky na dávne rozhovory pod viničom vo vinohradníckych dvoroch na Obchodnej ulici, v prítmí viech na Vysokej, v klavírnej izbe na Pilárikovej, za hrubými kamennými múrmi Zvíkovského hradu a napokon aj v našom príbytku na Búdkovej ceste. Uchovávam si neskladné hárky ručného papiera, na ktorých Ján Johanides svojim typickým popreškŕtaným mnohofarebným rukopisom okomentoval prvopis môjho románu Po, na našich stenách visia mnohé Oľgine obrazy.

Časy johanidesovského potĺkania napokon vystriedali časy usporiadaného života, tu, v Šali. Tu napísal diela, nabité hlbokým významom, citom, hrôzou a strachom z toho, čo ľudia dokážu spôsobiť jeden druhému. Vo svete, ktorý sme si vytvorili, no aj tak plnom tajomstva a určujúcich náhod. Tie pohadzujú hrdinami Johanidesových príbehov ako kockami v hazardnej hre. V hre, v ktorej ide o život. Práve náhoda sa stala aj častou témou Oľginých surreálnych výjavov..

Nespútaný spôsob života, človek sopka v kostýme klauna - a proti tomu presne zacielený projekt písať tak, ako to vie len on. Som presvedčená, že dielo Jána Johanidesa tvorí jeden z vrcholov našej a európskej literatúry: jeho vety sa zarezávajú pod kožu našej súčasnosti a odkrývajú mnohoznačnosť ľudského údelu.

Som hrdá a vďačná, že cenu Jána Johanidesa udelila porota tento rok mne.