Johanides a Šaľa (Peter Zajac, 2016)


Ján Johanides sa narodil na Orave, žil v Bratislave, v Martine. Ale od roku 1972 žili s Oľgou, zviazaní pupočnou šnúrou v Sali. To bolo tridsaťpäť rokov spoločného života. Jano, ako to už zodpovedalo jeho povahe, si vybral Šaľu kvôli Oľginej astme ako miesto s najlepšou klímou na Slovensku, len pritom zabudol na Duslo. Zo svojho príbytku si vytvorili akýsi potápačský zvon. Janova pracovňa mala svoj presne stanovený poriadok, stôl, na stole rukopisy, zaťažené kameňmi, popreškrtané listy papiera, zopnuté škripcom. Oľgina miestnosť bola plná štetcov, pachu túb s farbami, mala tak trochu alchymistický nádych. Bol to ich priestor dnu. Šaľa bola prítomná vonku. Zo sídliska sa ozývali detské hlasy, oproti v Dome kultúry zneli slová rozhovorov a príbehov, ktoré sa potom ocitli v Janových prózach. Do Janovej Šale patrili lekári, ktorých obaja potrebovali a patrila k nej aj cesta k mostu popri Váhu.

Dlho som si myslel, že Šaľa znamenala pre Jána Johanidesa klauzúru, v ktorej tvoril. Až oveľa neskôr som si uvedomil, že je okrem lokality, identifikovateľnej v Nepriznaných vranách prítomná v Janových prózach a esejách aj svojím géniom loci. A nebol to len duch bielej, ale aj čiernej mágie, ako mi to rozprával raz hlboko po polnoci. Lebo Šaľa, to boli aj rozhovory. Bolo ich veľa, spomeniem aspoň tri. Koncom sedemdesiatych rokov sme zabrúsili do Šale po prednáške v Nitre s Oskárom Čepanom, jedným z najlepších znalcov slovenskej literatúry a výtvarného umenia. O čom sa obaja rozprávali, neviem, bol som len prísediacim, ale muselo to byť pre oboch vzrušujúce, keď ten rozhovor trval deň, noc a ďalší deň.

V roku 1998 som nahrával Jana celý deň na magnetofón. Náš syn Matúš fotil, Jano mal k nemu dôveru, veď to bol aj Altin syn a tak vznikli pekné fotky. Dozvedel som sa vtedy, že Jano po skončení základnej školy v Dolnom Kubíne uvažoval o misijnej škole v Anglicku, dokonca urobil aj skúšky, ale prišiel februrár 1948. Že chodil do triedy s Petrom Balghom, s ktorým si čítali navzájom prvé prózy. Že navštevoval Miloša Bazovského, lebo výtvarné umenie bolo druhou stranou Janových pľúc. Hovoril, aký vplyv mal naňho Pascal, Cervantesov a Shakespearov smiech, o plači nad katastrofickou nevysvetliteľnosťou ľudského údelu. Ale znelo tam ako echo aj to, čo hovoril inokedy - že má rád slovenskú literatúru, temer všetko od Slobodu (okrem Šedých ruží), asi štyri prózy od Šikulu, Šútovcovu knihu Tieňohry, Vilikovského, Jaroša, Altu Vášovú pre jej postreh...

Tretí rozhovor bol už len sprostredkovaný. Keď som bol po Janovej smrti s jeho synom Jurajom v Šali, našiel som v druhom vydaní Súkromia venovanie mame z roku 1966: „„Mojej drahej mamičke, ktorá ma vychovala, ktorá vo mne rozvíjala cit, ktorá ma naučila hovoriť a mať rád ľudí i zvieratká, všetko, čo žije. Mojej mamičke, ktorá mi čítala rozprávky, kupovala hračky a sedávala pri mne dlhý rad večerov, keď som bol chorý, mojej drahej mamičke, ktorá si ma vždy opatrovala AKO KRÁSNY A DOBRÝ ANJEL V SNOCH". Pravda, Janova matka mala triezvy vzťah k životu a hodnotila praktické životné schopnosti svojho syna aj takto: „Je taký sprostý, že z neho nikdy nebude normálne rýchly človek."

Ján Johanides bol ako lakmusový papierik. V roku 1992 nám s Altou do Zločinu plachej lesbičky napísal: „... uprostred mnohootáznikového času, aký som už raz zažil ako chlapec, obávam sa roka 1939". Bral na seba bolesti iných. Jeho celoživotnou témou bola krutosť a násilie. Ľudský príbeh dvadsiateho storočia bol preňho predovšetkým príbehom zosurovenia a jeho hraničných polôh - „neznesiteľných extáz, nesplniteľných túžob a intenzívnej bolesti". Ján Johanides žil, písal, pracoval v Šali a Šaľa žila, pracovala, písala v ňom.