Alta Vášová - laureátka Ceny Jána Johanidesa 2016


Šaľa, 19. apríla 2016

(Laudácio)

Alta Vášová : Menoslov

Aj svoju štvrtú svetlobéžovú knihu napísala Alta Vášová pre toho istého vydavateľa. Možno tento fakt nie je najdôležitejší, napriek tomu však kultúrnospoločenský kontext i grafická podoba knižnej edície Fragment, v ktorej aj táto kniha vyšla, pôsobia, myslím, na písanie Alty Vášovej inšpiratívne. Už v r. 1995, teda ešte v minulom storočí , vyšla v typickej obálke vyššie uvedeného vydavateľstva autorke prvá „fragmenťácka“ kniha

Boli to Úlety.

Až po nej ešte tri ďaľšie pozoruhodné zväzky.

V roku 2009 v literárnej súťaži Anasoft litera ( najlepšia prozaická kniha za uplynulý rok) jednoznačne zvíťazili Ostrovy nepamäti. Kniha štyroch próz so spoločnou témou autobiografickej pamäti presvedčila na celej čiare. Autorka v nej dospela k rozhodujúcej a podstatnej syntéze svojho dovtedajšieho diela. Udelila si výsadu slobodného autobiografického písania-spomínania. Pre čitateľov to bol objav, pre autorku možno zaujímavý i nález vlastnej spisovateľskej identity .

Spomínam to predovšetkým kvôli tomu , že Ostrovy nepamäti veľmi rýchlo priniesli svoje nové , bočné výhonky. Úponky smerom k čitateľovi. Organicky sa rozrástli.

O dva roky neskôr, v roku 2011 sa objavili inšpiratívne Sfarbenia. Tu sa udialo prvé cieľavedomé nasmerovanie k čitateľom. Autorka utajila prvú osobu rozprávača a preliala ju do farebných a tekutých skupenstiev univerzálnych, priestorom a časom neohraničených záznamov.

V Menoslove má Alta Vášová dvadsaťšesť rôznych tvárí. V rovnakom počte portrétov ľudí rozlične situovaných v aktuálnom čase a vždy podľa čísla ich veku je autorka mužom, ženou, otcom, matkou, sestrou, dcérou, veľmi mladým dievčaťom alebo chlapcom, zvedavým mužom, ktorý prekoná vysoký plot tajomstva kvôli jablku ( poznania?), vzdorovitou slobodnou mamou,dojímavo vďačnou bezdomovkyńou. Všetky tieto postavy však nie sú len autorkinou metonýmiou odpozorovaného sveta. Majú aj vážnejšiu funkciu : ukazujú na vôľu žiť, prekonávať prekážky, vytrvalo kráčať, unikať, avšak tiež akceptovať návraty ,povedané spolu s autorkou : vždy znovu sa napájať na život

Táto kniha, vážení priatelia, milí prítomní,
je plná krehkých zážehov videného a poznaného. Inak sa takto opísaným iskierkam precítenej skutočnosti hovorí epifánie. Sú to náhle, neplánované prezretia, povedzme, presné pohľady priamo do tváre. Alebo aj pohľady odboku. Johanidesovské fotomúzické zväčšeniny ( priblíženiny) zdanlivých marginálií, ktoré existujú okolo nás.

Majú jednu spoločnú vlastnosť. Smerujú naše videnie, cítenie a poznanie k nezbadaným, neobjaveným krásam tohto sveta.

Taká je aj táto kniha.

Povedzme že tentoraz nie je iba svetlobéžová.

Je slnečnobiela. Svetelná a svetielkujúca. Pohyblivá v priestore a čase. Zraniteľná. Bez ochranného sfarbenia. Tak sa nám prihovára.

Milá Alta, do knihy si mi napísala venovanie. Chcem Ti ho vrátiť parafrázou: Ďakujem Ti za túto knihu. Ukazuje nám odvahu žiť a intenzívne pripomína dobré, angažované umenie písať.


Zora Prušková