O knihách Juraja Bindzára a Jany Bodnárovej


(11. 04. 2017)
  • V Café Berlinka SNG sa opäť stretli literárni kritici a kritičky, aby v rámci cyklu debát Lierárny kvocient hodnotili dve knihy pôvodných slovenských autorov.

    V tomto prípade boli predmetom diskusie kniha Juraja Bindzára Mlčky a krátko (Orman), ktorá je aj vo finálovej desiatke Anasoft Litera - a fragmentárny román Jany Bodnárovej Náhrdelník / Obojok (Trio Publishing). Diskusie už tradične moderovala Marta Součková a ďalej sa jej zúčastnili Peter Zajac, Peter Darovec a Gabriela Magová.
    Pre Martu Součkovú vyvoláva kniha Juraja Bindzára viaceré otázniky. Keďže sa autor inšpiroval postavou reálneho šachového majstra Richarda Rétiho, rodáka z Pezinka, kniha bola už kdesi zaradená aj medzi literatúrou faktu, no literárni vedci diskutovali o tom, na čo autorovi táto skutočná postava z našej histórie poslúžila a do akej miery pri písaní využil tému šachu. Zhodli sa, že o šach vlastne nešlo, pokojne ho mohol nahradiť hoci aj tenis. Réti poslúžil len na "spojenie" jednotlivých historických postáv.
    Podľa Petra Zajaca máme pri oboch hodnotených knižkách dočinenia s knihami, ktoré sa pozerajú na dejiny inak, ako predchádzajúce prózy iných autorov. Obaja, Bodnárová aj Bindzár, si vybrali tému židovstva. Zajac pripomenul, že autor knihu v úvode označil za baladu, čiže žánrovo ju vymedzil, ďalej však hovorí o legendách a mýtoch či dokonca o románe – „lenže medzi legendami a mýtmi a baladou je dosť rozdiel“, povedal. Autor s nami podľa neho hrá hru, jeho text niečím je a niečím nie je. Najprv mal pocit, že autor „vie vytvárať zátišia“, "vie neživý život oživiť", ale potom ho v texte niečo začalo iritovať a vyskytli sa v ňom dokonca chyby a nepresnosti.

    Podľa Gabriely Magovej autor postupne vyťahuje jednotlivé historické postavy, pretože ho fascinuje, že sa skutočne mohli stretnúť. Po prečítaní knihy mala dojem, že Réti bol „nejaký autistický blázonko, ktorý si nevedel nájsť miesto vo svete“.

    Součková neočakávala, že sa dozvieme, ako prebiehali jednoltivé šachové partie, je jej jasné, že to nie je kniha o šachu, no autor podľa nej málo vyťažil z dejinnosti a pri prezentovaní postáv mala pocit literárneho bulváru, ich charakteristiky podľa nej spejú k „hromade bizarností“ na prvoplánové upútanie čitateľa.
    Bodnárová podľa Součkovej trošku jasnejšie ako Bindzár naznačuje, že ide o fikciu. Hoci sa inšpirovala skutočnou postavou maliara Ernesta Špitza, ktorému sa kedysi venovala ako kunsthistorička, v románe sa postava volá Imro.
    Diskutéri sa zhodli, že v prípade Bodnárovej ide o veľmi kultivované písanie, Magová však mala miestami pocit, že autorka „napĺňa nejaký program“, niekedy bol text až veľmi učesaný a korektný.
    Podľa Darovca aj Bodnárová, podobne ako Bindzár, strieda v rozprávaní prvú a tretiu osobu bez zjavného kľúča, no u nej to nepôsobí rušivo.
    Podľa Zajaca je u Bodnárovej svet „ženského interiéru veľmi minuciózny“, je veľmi jemne popísaný, kým u Bindzára je – obrazne povedané – na stole divina ako pri holandských zátišiach, u Bodnárovej „perá z bažanta netrčia“, možno sú tu „nejkaé ihelníky“, povedal. Pri opisovaní mužského sveta autorka podľa diskutujúcich skĺzla občas k publicizmu. Zajac sa domnieva, že pri opise historických scén je ťažké docieliť, aby jazyk nebol banálny, triviálny. „Ona s tým má troška problém,“ zhodnotil. Součková zas, naopak, mala problém s ornamentalizáciou jazyka na niektorých miestach. „Tam, kde sa snažila vytvoriť metaforu alebo lyrizovala, tam to zlyháva. Akonáhle sa usilovala vytvoriť metaforu, tam to pre mňa nebolo presvedčivé,“ povedala.
    „Jediné miesta, ktoré mi prekážali, boli tie, kde to bolo dopovedané a kde bol návod na to, čo si mám myslieť,“ zhrnula Magová. Podobný názor mal aj Darovec, ktorý takýto návod videl už v názve: Náhrdelník / Obojok.
    Magová však na záver oba tituly vyzdvihla: „Myslím si, že sme vyzneli trocha kriticky, ale obe knihy stoja za to, aby si ich kde-kto prečítal, obidve boli napísané z nadšenia a zápalu pre vec. Sú zaujímavé.“ Podľa Darovca, nech by obom knihám čokoľvek vytýkali, nejde o elementárne veci, ale o výhrady „z vyššieho poschodia“. „Sú to knihy, ktoré si zaslúžia rešpekt, nepochybne,“ uzavrel. Součková síce neprijala spôsob „bulvarizácie dejín“ u Bindzára, ktorý je na jej vkus lacný, všetci sa však zhodli, že obe prózy sú zaujímavým príspevkom k historickej téme, bez toho, že by kopírovali texty, ktoré sa u nás objavili v minulosti.

    Iris Kopcsayová