Niveau stable – hladina básnickej invencie ustálená


Slovenská nedebutová poézia 2015

Doc. Mgr. et Mgr. Ján Gavura, PhD., (1975) je v súčasnosti riaditeľom Inštitútu slovakistiky a mediálnych štúdií na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Je autorom troch básnických zbierok: Pálenie včiel (2001), Každým ránom si (2006) a Besa (2012) a troch literárnovedných kníh: Ján Buzássy (2008), Lyrické iluminácie: kritiky a interpretácie 1997 – 2010 (2010) a Iné ja. Lyrický subjekt ako objekt básnickej introspekcie (2016). Je šéfredaktorom časopisu Vertigo – časopis o poézii a básnikoch, venuje sa tiež prekladu z angličtiny a knižnej edičnej činnosti.

 

Prolegomena. Kritériá

Koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa na básnickej scéne na Slovensku odohrala produktívna diskusia o podstate a kvalite poézie. Iniciatíva vyšla z konfrontácie literárnej kritiky s evolučnou (P. Šulej, M. Habaj, A. Hablák, N. Ružičková atď.) a revolučnou (P. Macsovszky) tvorbou autorov a autoriek, ktorých dnes poznáme pod menom „textová generácia“ alebo v údernejšej, anglickej podobe, „text generation“ (J. Šrank). Aj vďaka mnohým elementárnym otázkam, ktoré sa v súvislosti s novou poéziou položili, sme si mohli ujasniť kritériá, ktoré nielen kvalifikujú texty ako poéziu, ale aj triedia básnické pokusy-omyly od pokusov-úspechov.

Ako jedny z najpriechodnejších kritérií na hodnotenie literatúry sa postupným vyčleňovaním ukázali kritériá Harolda Blooma, ktoré svojho času uplatnil, aby z heterogénnej literárnej masy vybral také diela, ktoré obstoja ako kánon našej kultúrnej proveniencie. Pri voľnom parafrázovaní sú tieto kritériá veľmi prirodzené a zahŕňajú prínos pri poznávaní sveta a človeka, potenciál jazyka v diele a všetko posväcujúcu invenciu.

Nečakané kritérium na posudzovanie diel ponúka slovenský literárny vedec Fedor Matejov, ktorý pri súkromnom rozhovore o jednom literárnom diele poznamenal: „A bolo nám treba?“ Ostal som zaskočený jednoduchosťou a účinnosťou tejto „normy“. Jej súčasťou je dôležité vedomie celku (nás, slovenskej literatúry, čitateľov slovenskej literatúry) a zároveň očakávanie čitateľskej (odbornej aj zážitkovej) obce v aktuálnej literárnej „situácii“. Faktor očakávania má mravné rozmery apelu na tvorcov, aby do literárneho obehu ponúkali iba to najlepšie, čo má šancu obstáť a čo nejakým spôsobom ako kultúrne spoločenstvo „potrebujeme“. Sú výzvy a otázky, ktoré si vyžadujú odpoveď, vytvorenie vedomia o tomto stave či probléme a čaká sa tiež ich umelecké spracovanie. Napriek svojej neviazanosti literatúra ostáva spojením autorov a príjemcov a vzájomná symbióza je nevyhnutná. Toto isté kritérium zároveň kladie za povinnosť kritikom, aby si plnili sanačnú úlohu a hodnotili knižné diela nielen ako individuálny úspech, ale aj ako zohľadnenie široko chápaného kultúrneho kontextu.

V konfrontácii s otázkou – bolo nám to treba? –, ktorá funguje ako literárna skúška správnosti, neobstojí väčšina literárnej produkcie. A to ani v svetovom meradle. O čosi horšie to dopadne, ak literárnu tvorbu zredukujeme na slovenský kontext a potom ešte horšie bude vyzerať pohľad len na slovenskú poéziu, dokonca vydanú v krátkom časovom úseku jedného roka. To však hovoríme o tom najprísnejšom posudzovaní a treba zasa spravodlivo podotknúť, že rozmanitosť čitateľskej obce dáva šancu na plnohodnotný zážitok aj pri knihách, ktoré síce neprinášajú absolútnu kvalitu, na druhej strane však ani neškodia. Môžeme sledovať, že literatúra si zachováva diferencované úlohy, ktoré sa medzi sebou odlišujú podľa napĺňania umeleckých kritérií. Rovnako môžeme sledovať, že platí – hoci nie absolútne – princíp pyramídy, najvyššie umelecké výkony dokáže sledovať a prijímať najmenší počet recipientov a smerom k nižším úrovniam sa okruh čitateľov zvyšuje. Záverom predchádzajúceho pozorovania je možnosť tolerantnejšie akceptovať jednotlivé knižné projekty, ale ich aj nekompromisne porovnávať s absolútnymi kritériami.

 

Kľúčovou dierkou. Preview

Rok 2015 sa z budúcej retrospektívy nebude javiť ako rok výrazných zmien na mape slovenskej poézie. Aj tentoraz sa dalo spoľahnúť predovšetkým na osvedčené mená klasikov ako Ján Buzássy a Mila Haugová, ktorých doplnili Ján Štrasser, Štefan Moravčík či Juraj Kuniak. Pomenovanie klasik so sebou prináša príchuť zabehnutého stroja, miestami patiny a manierizmu, ktoré bránia zažiť prekvapenie. Nateraz však aj stabilné básnické výkony stačia, aby sa knihy v konečnom zúčtovaní stali prínosom.

Najväčšiu mieru invencie v posledných rokoch prináša generácia autoriek a autorov narodených v normalizačných sedemdesiatych rokoch minulého storočia – Michal Habaj, Nóra Ružičková, Katarína Kucbelová, Mária Ferenčuhová a ďalší. Dosiahli už ľudskú skúsenosť, ktorá obstojí v konfrontácii so staršími spisovateľmi, zároveň ich neopúšťa chuť hľadať, experimentovať, písať knihy ako intermediálne a koncepčné projekty a takýmto spôsobom rozširovať významové aj výrazové možnosti poézie. Počas roku 2015 sa z tejto generácie zaskvel Michal Habaj knihou Caput Mortuum, ktorá sa spolu s predchádzajúcou knihou Michal Habaj (2012) zaraďuje k autorovým najlepším. Z tejto literárnej generácie autorov sa v uplynulom roku pripomenul aj Marián Grupač, ale výsledok určite nebude vrcholom ani v slovenskej poézii, ani v autorskej dielni čadčianskeho spisovateľa. Potešujúci je aj kvalitatívny nárast v mladšej generácii, konkrétne v knihe Martina Chudíka, ktorého debut prinášal pochybnosť, či je Cena Ivana Kraska v správnych rukách. Novinka Cestovný (ne)poriadok predstavuje vzostup a predznamenáva, že ak bude autor k sebe prísny aj naďalej, v slovenskej poézii sa posilní aj línia tradične orientovanej poézie.

Ostatní autori sa od umeleckých vrcholov vzdialili viac; často vlastnou nevedomosťou alebo absenciou ambicióznejšieho plánu. Zvyčajne dokázali naplniť kritérium autentickosti a úplného vloženia sa do textu, dielam však chýba jazyková vitalita, invenčnosť a vôbec fakt, že poézia je druhom esteticky vyspelého umenia. Práve toto odlišuje tých, čo vedia písať, od tých, čo vedia písať poéziu. Hoci sa to môže javiť ako nepatrný rozdiel, pre skúseného čitateľa je to rozdiel absolútny.

 

Old guns – Čerstvý pušný prach

Dvadsiata druhá samostatná básnická kniha Jána Buzássyho (1935) Na mieste (Modrý Peter) pokračuje v poetike dvojice kvartet („polsonetov“) využívajúcich všetky vymoženosti viazanej poézie: dynamickú rytmiku, sémantickú súhru v rýmových pároch a syntaktické napätie vetného a veršového presahu. Formálna platforma nebudí osobitnú pozornosť, funguje ako konštantný spodný prúd a vedie text tak, aby mohla vyniknúť pointa. Kvartetá majú časozberný charakter, postupne mapujú autorove dni, čo je, mimochodom, názov prvej knihy (1995), v ktorej Buzássy použil tento žánrový variant v celom jej rozsahu.

Buzássy patrí k „tematickým“ autorom, teda takým, čo svoju tvorbu spájajú s dominantnou témou, ktorú pri písaní poézie rozvíjajú a riešia. Nejde o ľahký spôsob písania, pretože téma často predstavuje prekážku, zbytočnosť, navyše s rizikom, že autor podľahne vidine cieľa (teleologizmu). Tento spôsob vyslovene sadne premýšľavým, filozofujúcim autorom a Buzássy takým rozhodne je. V zbierke Na mieste nejde o zreteľne načrtnutú tému, aké má v zbierkach z dávnejších kníh Znelec (1976), Rok (1976), Bazová duša (1978), Náprava vínom (1993), naposledy Pani Faustová a iné básne (2001). V knihe skôr nájdeme návratnosť k niektorým motívom, ktoré autor naďalej rozvíja ako neukončené (neukončiteľné), budujúc z básnických kociek čoraz vyššiu pyramídu, alebo – v inej perspektíve – čoraz presnejší obraz. V obidvoch prípadoch ide o posun k lepšiemu, a tak sa môžeme spolu s autorom vrátiť k nadčasovej téme tvorby, básnenia, vnútornej protirečivosti človeka, prírodno-ľudskej koexistencii či k ďalším buzássyovským okruhom.

Potešenie prinášajú básne odľahčeného charakteru, kde vyniká protiklad klasicistickej formálnej precíznosti a renesančne rozpustilého ducha (básne Letná depka, Káva a čokoláda, Vizuál...). Z rozsiahlej knihy len málo textov nedosahuje autorov vysoký štandard a tie najvydarenejšie sa zaradia k početným ďalším autorovým výborným básňam. Nebol by to Buzássy, keby nedokázal aj vlastnú nedokonalosť povýšiť na cnosť, na tému hodnú poézie, napr. v texte Básnik: „Básnik je trpký tieň, len letiaci / po stránkach nedopísaného diela, / a zmieta sa, len kam by duša chcela, / divý kôň zaputnaný do liací. // Všetko je lepšie ako nešťastie, / keď iba obiehame vôkol vecí / a všetko pokazili prázdne kecy, / veci sa dejú, dielo nerastie.“ (s. 19)

Po smrti Milana Rúfusa je Ján Buzássy náš básnik-moralista a rolu básnika skúsenosti a vedenia plní umelecky presvedčivo. Napriek pokročilému veku autora je zbierka Na mieste svieža a vitálna, vhodne spájajúca aktuálne a nadčasové, osobné aj nadosobné do vyváženého harmonického celku a zaraďuje sa k najlepším knihám roku 2015. S podobnou vitalitou sa stretávame v tvorbe Mily Haugovej (1942), ktorá v generačnom rozvrstvení zastupuje našu najskúsenejšiu autorskú generáciu. Haugová potvrdzuje módnu floskulu, že vek je len číslo, a s neutíchajúcou energiou pripravuje knižné projekty spomienok (Tvrdé drevo detstva, 2013), reflexií (Písať ako dýchať, 2014) a, samozrejme, poézie – canti...amore (Artforum). Všetky knihy vychádzajú z jedného zdroja a materiálu a napriek žánrovej diferenciácii sa jednotlivé publikácie výrazne podobajú. Podobnosť je čiastočnou limitáciou aj pri porovnaní básnických zbierok autorky, ktoré pravidelne rok po roku pribúdajú do slovenského básnického fondu.

Haugovej básnická metóda znesie vysokú produktivitu autorky: register jej poézie je „typologický“, prevažujú v ňom slová-typy až archetypy (rastlina, záhrada, anjel, telo, zviera, sen, dotyk, dych, ja, vedomie), ktoré dávajú do pohybu hru vzťahov a aktualizačných vztiahnutí s konkrétnymi súradnicami (osoby, miesta, času). Typologický register naráža na limit abstrakcie, ktorý výrazne vidieť napríklad pri porovnaní Haugovej a detailistickej Buzássyho poézie, zároveň ten istý register vytvára predpoklad, že sa nevie úplne vyčerpať, ako v básni inštinkt VIII: „/ taxonómia srdca: byť dvaja (dve ja) byť medzi / byť v pohybe: nie je to teraz prítomné (len zakuklené v kameni / v jednej básni, ktorú som celú nečítala) na oblohe dominuje / Sírius a v noci je sotva chladnejšie ako cez deň: v súhvezdí / Perzea padajú perzeidy: neželám si takmer nič pre seba: do / toho takmer: / do úzkej štrbiny sa zmestí: chvejivý lúč: krok dovnútra dverí: / bežiaci biely kôň: stretnutie seba: esprit krásy (záblesk oka / muža) možnosť prehrať alebo vyhrať je rovnaká: //// hra je o to najvzácnejšie... objímam M“ (s. [107]).

Dôvodom dlhodobej úspešnosti Haugovej tvorby je ľudský prínos; skúsenosť so svetom, s človekom ako druhom aj konkrétnou osobou, ktorá do typologicky otvorenej štruktúry vnáša impulzy osobného prežívania a reflexie. V tejto kombinácii sa môže autorka nielen terapeuticky vypísať, umelecky realizovať, ale predovšetkým pripravovať podnety aj pre čitateľov. Postupne síce silnejú hlasy, že autorka je nadproduktívna a v súčasnej situácii, kde čitateľská pozornosť je komodita (obmedzená a vzácna), nie sú čitatelia schopní udržať krok s rýchlo rastúcim dielom. Omnoho dôležitejšia informácia však je, že tí, ktorí sa o to predsa len pokúsia, nebudú sklamaní.

Odkaz na ľúbostné piesne v názve knihy je orientačný, témy lásky a smrti rezonovali v Haugovej tvorbe dlhodobo a aj v canti...amore sú len jednou z viacerých veľkých tém. Sú vôbec synekdochou života, voči ktorému sú limitom, impulzom, závažím na pomyselných váhach určujúcich cenu jednotlivých vecí. Autorka ukazuje, že má pred čitateľmi náskok: bohatý svet reflexie, prežívania, čítania, ktorý otvorene ponúka, zakrývajúc sa pritom iba cudne, priesvitnou látkou. Nepomer autorskej a čitateľskej encyklopédie narastá aj s využívaním súkromia, ktoré je inak neprístupné, no zverejnenie jeho podstatnej časti v repetičných obrazoch napomáha prekonávať pôvodnú prekážku. Čítanie je postupným vyrovnávaním sa a nemožnosť úplne sa vyrovnať pôsobí ako motivácia dozvedieť sa znovu čosi nové.

Po spoľahlivý prídel poézie si možno zájsť do kníh ďalších dvoch autorov, ktorí sa vekom prehupli cez sedemdesiat rokov. Štefan Moravčík (1943) a Ján Štrasser (1946) začínali ešte v Mladej tvorbe a školenie tohto desaťročia bohato stačilo na to, aby vedeli, čo a ako písať. Obaja autori zhodne presahujú priestor poézie a patria k literárnym multiinštrumentalistom, hoci v konečnom súčte badať, že Moravčík je prednostne básnikom a ostatné literárne aktivity sa radia popri básnickej tvorivej činnosti. Štrasserova bibliografia naznačuje, že poézia je podstatná súčasť, ale počtom ju predbehla prekladateľská, textárska aj publicistická činnosť. V komentári na túto situáciu uvádza: „...autentická literárna tvorba je presne ten druh literárnej činnosti, ktorý sa nedá iniciovať zvonka. A ja som len slabý človek: rád reagujem na zaujímavé výzvy zvonka. A keď už tú výzvu prijmem a venujem sa jej naplno (napríklad robím knihu rozhovorov), poézii v sebe hovorím: len pokoj, pokoj, stará, ešte chvíľu vydrž, príde čas aj na teba. Samozrejme, potom je to s mojou poéziou tak, ako to vraví názov druhej časti mojej ostatnej básnickej zbierky – slimačo“ (Vertigo 1/2016, s. 11). Krátky, jednoslabičný názov Štrasserovej zbierky (F. R. & G.) predznamenáva, že autor k tvorbe pristupuje neštandardne, ako hľadač jazykových výnimiek, nečakaných súvislostí a možností, či už ide o báseň Kde si?, v ktorej si muž a žena nadávajú expresívnymi názvami rastlín, alebo o texty, kde hra prerastá do politického postoja – báseň Ruština je presná: „Vražyes. / Vražja. / Vražoui. / Vražda“ (s. 103).

J. Štrasser knihu rozdeľuje na dve časti; v prvej, nazvanej Čierna skrinka, sa vrátil k stručnej antológii svojej predchádzajúcej tvorby a v trinástich textoch znova uviedol niektoré z najtypickejších básní od debutu Odriekanie (1969). Nové texty prichádzajú v časti slimačo a vnútorne sa ešte členia podľa žánrového kľúča na haiku (oddiel Haikuku) a žánrovo nešpecifikované texty (oddiel Otvorená zlomenina). Štrasserove haiku sa blížia literárnym aforizmom a sentenciám a autor si ich celkom prispôsobil svojmu naturelu. Prebleskuje z nich predovšetkým pozorovateľský talent a schopnosť v skratke vystihnúť podstatu. Autorovi sa navyše darí haiku vtlačiť osobitú štrasserovskú tonalitu, ktorá v sebe mieša ironika, aktivistu a komika – Kúpeľné haiku: „Ali a Mojše / pekne spolu až po krk / v (piešťanskom) bahne“ (s. 55); Obliekacie haiku: „Ostane po mne / oveľa viac ponožiek / než dobrých básní“ (s. 59), do tretice Zubné haiku: „Zubár mi vraví: / „Máte v ústach mŕtvy zub.“ / Tým to začína?“ (s. 75).

Väčšiu plochu básní z druhého oddielu Otvorená zlomenina využíva J. Štrasser na rozohratie väčšej hravosti, princíp, ktorému sa podriadili ostatné možné stratégie. Nejde o samoúčelnú hru. Hoci sa texty dlho tvária nezáväzne a nevážne, napokon nás autor vždy nasmeruje k čomusi podstatnému, čo prepojí jednotlivosti do zmysluplného poriadku, ako v básni Čo dokáže púšť: „Vpúšťať, / no nevypúšťať. / Pripúšťať, / no neprepúšťať. / Opúšťať, / rozpúšťať. / Toho dopúšťať. / Do gatí nepúšťať“ (s. 98).

Zbierka Štefana Moravčíka Vruby do medu (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) prichádza po dlhšej básnickej odmlke, ale nadväzuje na pozíciu, v ktorej sme si Moravčíka v posledných rokoch pamätali. Z metodologickej stránky je to stále neúnavný hľadač slov, novotvarov, slovných hier, čím vzdáva úctu slovenčine a tento patriotizmus prenáša aj do tematickej oblasti, kde sa opäť mihnú osobnosti neveľkého slovenského národa a kde sa znovu objaví Záhorie ako genius loci.

Moravčík píše básne ako lyrický denník, reflektuje prírodný kolobeh, ktorý ho vťahuje do seba, a podobným spôsobom sa necháva strhávať aj spomienkami, úvahami a útržkami reality, aby ich – prebásnené a subjektivizované – predložil do knihy. Moravčíkovské ostré slovné aj motivické eskapády sa v najnovšej zbierke zmierňujú a táto takmer až bardská poloha mu celkom pristane. Básnikov pohľad sa už neupiera na trendy okolo, stal sa konzervatívnym autorom, ktorý – aby sme využili autorovu metódu – „konzervuje“ tradičné, zachytáva posledné zvyšky kultúrnosti, ktorej mladšia generácia nie vždy rozumie. Zrejme sa táto poézia bude javiť už ako málo objavná, i keď na elementárnej slovnej úrovni prejavuje životaschopnosť. Azda chýba pocit prekvapivosti, čohosi iného, než sme od autora dostávali, tento moment neprichádza. Spokojnejší budú teda tí čitatelia, ktorí Moravčíkovu tvorbu poznajú a vedia, čo po otvorení knihy nájdu. Okrem už vyššie uvedených motivických okruhov nechýba ani decentný erotizmus, vecné uvažovanie a bilancovanie človeka, ktorý už má čosi odžité. Najlepšími textami zbierky však napokon sú analytické básne, ktoré autor nevyužíva často, hoci má pre ne všetky predpoklady. Ako báseň Bdejiny: „Dejiny si navíjame na prst / ako pramienok vlasov, / čistý prúd poznania, ktorý vyslobodzujeme / z bačoriny – / zločiny a staré viny... // Zrkadielko čistíme si, / aby sme sa lepšie uvideli. // Preto veľmi milujeme / listiny a staré zdrapy – / ľudské zlo je roztrhané / a veru nás menej trápi / na pozadí zlatých písmen“ (s. 72).

 

Trochu korenia. Nad zlato

K autorom, ktorí navonok pôsobia nenápadne, ale poeticky sa zaraďujú k významným básnikom „poézie prírody a krajiny“, patrí Juraj Kuniak (1955). V zbierke Za mestom (Modrý Peter) autor znova odchádza za inšpiráciou mimo ľudských sídel, najčastejšie do prírodného prostredia, ktoré je automatickým spúšťačom nielen estetických impulzov, ale poskytuje aj zdroj mravných kategórií a vzťahov. V knihe Za mestom k týmto nadčasovým inšpiráciám pribudlo aj vedomie hrozby uplývajúcej krajiny, ktorej situácia je predobrazom neskoršej katastrofy – báseň Bralo: „Ako sa mení krajina, / do ktorej som sa narodil. // Stromy ustupujú a chradnú / drevorubači zničili hniezda volaviek, // z aleje topoľov sú rady pňov, / cesty lemujú kríže po nehodách, // bralo sa týči do výšky / a mlčí. // Jedného dňa si odkašle / obrovským výlomom“ (s. 16).

Kuniakova poézia sa včleňuje medzi Erika Jakuba Grocha a Rudolfa Juroleka, básnikov, pre ktorých je prírodná a ontologicko-metafyzická fascinácia poznávacím znakom tvorby. V tejto generačnej trojici je J. Kuniak najumiernenejší: Jurolekova poézia je extrémne minimalistická a dokumentuje aj autorov rovnako vyhranený postoj; Grochova poézia je extrémne polarizovaná (od františkánskej jednoduchosti po postštrukturalistické a popkultúrne presahy) a dokumentuje autorovu povahovú črtu rýchlo a intenzívne sa nadchnúť z osobných objavov. Pre poéziu, ktorá si žiada výrazné zapojenie do jazykovej a myšlienkovej invencie, je takýto extrémny prejav prospešný. Predstavuje risk, ktorý síce niekedy Jurolekovi alebo Grochovi nevyjde, ziskom však ostáva rukopis s nezameniteľným postojom (filozoficko-mravný náhľad), spôsobom videnia (gnozeológia) a básnickým jazykom (súhrn poetických súradníc). Kuniakov prejav v zbierke Za mestom je nivelizovaný, bez ruptúr a výkyvov, ktoré by autora nútili ísť neznámou cestou. Jednou z hraníc, ktorej sa dotýka, je neverbalizovaná a neverbálna skutočnosť, do nej autor napokon ústi a s ním aj jeho výpoveď: „Pozorujem zásnubný let jastrabov. / Vzlietajú do výšky, padajú do hĺbky, / jeden za druhým, // chvíľami vzdialené od seba, chvíľami / ako jeden vták so štyrmi krídlami. / Ich kulisy sú obloha a horský hrebeň // so zmiešaným lesom. Ešte som nevidel / toľko tónov svetla a zelene ako tu, / povedal holandský maliar Jan van den Berg. // Zelené tóny hrajú, nebesia sú / priateľsky tiché, jastraby krúžia. / Nepridám k tomu ani slovo“ (báseň Zásnubný let, s. 49).

S podobným dôsledkom sa stretávame v poézii Martina Chudíka (1988), ktorý v knihe Cestovný (ne)poriadok (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) stavia na osvedčené prostriedky poézie; skúša prínos viazaného verša, krátkych básní-axióm a aj v motivickej a tematickej rovine sa pohybuje v priestore, kde poéziu vidieť najčastejšie. Nie je to málo, nemusí to však byť dosť. Poetický verbálny repertoár už sám v sebe nesie poetickosť a autor nemusí prekonávať odpor slov, javov, ideí, ktoré v poézii ešte neboli alebo neboli pre poéziu určené primárne. Autorovi sa darí napĺňať cieľ komunikovať prostredníctvom poézie s čitateľom, ktorý mu – na rozdiel od mnohých iných autorov – rozumie. Schopnosť komunikovať však býva dvojsečná, zakladá sa na konvencii a tá je v synonymickom rade so slovami „ustálený“, „tradičný“, ktoré umeniu pristanú len obmedzene. Chudíkovi by prospelo, keby odvážnejšie prestupoval väčšinový svet poézie, pretože každým opakovaním sa slová a motívy vyprázdňujú a blížia ku klišé. Dobre sa to dá sledovať na analýze básnikovho voľného verša, ktorý je plynulý, melodický a bez chýb. Na druhej strane si však občas pomáha syntaktickými výplnkami prívlastkových vedľajších viet (začínajúcimi na „ktorý“, „čo“), vo veršoch absentuje rytmická dynamika a originálnejší výber slov do rýmov. Základy sú zvládnuté solídne, vysoká škola viazanej poézie však má vrcholy ešte vyššie.

Autor má ambíciu dôjsť ďaleko, „neporiadok“, ktorý deteguje v sebe, v priestore a ľuďoch okolo, je produktívnym priestorom na spracovanie a na nájdenie správneho spôsobu posunu vpred. Tematická rovina neprináša výraznejšie námety; ostávajú primerané skúsenostiam dvadsaťsedemročného človeka, skúmajúceho seba pre seba a seba vo svete. V zbierke však chýba výrazný text, prekonávajúci aspoň trochu tie ostatné, a skôr upúta kompaktnosť a jednota myslenia a písania. Možno by Chudíkovi pomohla rada I. Laučíka, ktorú som dostal približne v autorovom veku: „treba si počkať na tému“; z inej strany, konkrétne od J. Briškára, by si vypočul, že okrem metódy ničoho iného niet. V sumáre to však zatiaľ vyzerá tak, že M. Chudík má pred sebou ešte viacero rozhodnutí, ktorých dôsledky v tejto chvíli nemožno presne odhadnúť.

 

Michal Habaj, sui generis

Často diskutovaným a užitočným básnickým projektom je kniha Michala Habaja (1974) Caput Mortuum s podtitulom Poemata posthumanismi speculativus (OZ Vlna / Drewo a srd), ktorá najväčšmi napĺňa dve základné vlastnosti umenia: originalitu a variabilitu, ako aj Bloomove kritériá, očakávajúce invenciu a poznanie sveta/človeka. Habajova kniha si vyžaduje poučeného a skúseného čitateľa, ktorý je schopný odhaliť autorove zámery, pretože tie sa často dostávajú až do absolútneho protikladu medzi tým, čo je v textoch povedané a čo sa tým skutočne myslí. Prvým predpokladom na úspešnú recepciu je pochopenie toho, že hlasy a podoby subjektu sú impersonalizované konštrukcie, mystifikácia a striedanie masiek. Celý proces je zámerne zneisťujúci a nedovoľuje presne určiť, v ktorej chvíli hovorí človek sám za seba a kedy hrá rolu maska. Recepčný priestor sa tým znásobuje, hra naberá na intenzite a zároveň autora chráni pred akýmkoľvek jednoznačným usvedčením (Ide iba o hru? Ide o niečo vážne? Nebodaj o silné humanistické varovanie...?). Habajovými inšpiráciami a impulzmi sú spoločenské pohyby: násilie na verejnosti, ideologická polarizácia, obsadzovanie životného priestoru, metatextová situácia, neproduktívnosť tradičných zdrojov umenia, ale aj nové postavenie poézie a básnika v kultúrne preinštitucionalizovanom prostredí, tzv. „rezidenčná poézia“ (J. Šrank).

Habaj si tieto podnety pripravuje ako „literárne situácie“, ako čísla v nejakom druhu predstavenia a postupne ich predvádza a zveličuje, aby ukázal vyprázdnenosť (písanie na povel), absurditu (neľudské prostriedky v boji za ľudské práva) alebo „posthumánnu“ neľudskosť v širšej perspektíve. V knihe sa často využíva brutalita, krutosť, politická nekorektnosť, blasfémia, ktoré, samozrejme, nie sú autorovými názormi, ale persiflážou s bizarne obrátenou optikou, kde sa autor nevenuje „obeti“, ale „predátorovi“, ktorého hlasom hovorí: „Verte mi, nechcel som vám ublížiť. / No moja inšpirácia je veľká“ (s. 61) a „Odpoveďou musí byť vyhladenie“ (s. 58).

Čitateľ môže oceniť Habajove dôvtipne pripravené texty, ktoré rozohrávajú celú plejádu súvislostí v priestore mikrotextu cez motívy a alúzie na literárne a mimoliterárne fragmenty až po makrotextové presahy jednotlivých básní a koncepciu knihy. Len pri málo textoch sa dá povedať, že sú duplicitné alebo zbytočné. Autor knihu umiestňuje „nízko“, ako čosi okrajové, ako zvyšky po niečom veľkom, dôležitom; slovné spojenie „caput mortuum“ encyklopédie poznajú ako nepotrebné ostatky po alchymistickom pokuse, ako symbol rozkladu a rozpadu aj s veľavravnou posthumánnou značkou v tvare ľudskej lebky. Ak toto takmer nič má odkazovať na „niečo“, tak potom, čo to vlastne bolo? Čo bolo obsahom lebky, komu patrila hlava a na čo myslela, keď bola živá? Ak toto je odpad, čo tvorilo podstatu pred jej zničením a rozkladom? Habajova poistka a vedomé zníženie sa funguje ako podnet na to, aby sme knihe určili novú pozíciu, a tá bude, naopak, smerovať veľmi vysoko. Michal Habaj dlhodobo hľadal konšteláciu témy a metódy, kým pomer vyšiel optimálne. V skorších knihách (napr. Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej, 1999; Korene neba. Básne z posledného storočia, 2000; Básne pre mŕtve dievčatá, 2003) pôsobilo využívanie štylizácie so staršou slovenskou poéziou alebo nostalgickou kyborgizáciou naivne, v posledných dvoch knihách sa posun k „dospelejším“ štylizáciám ukazuje ako produktívny – hravosť a hraničnosť medzi vážnym a nevážnym ostáva, ale nová intertextualita a alúzie otvárajú filozoficky a spoločensky závažnejší okruh tém.

 

Na stope poézie. Systematicky

Podobné hľadanie optimálneho výrazu nachádzame aj v knihách Mariána Grupača (1973), ktorý pred čitateľmi zažiaril debutom Cudná noc v Paríži (1998), no odvtedy neponúkol optimálny básnický projekt. Nová zbierka V tomto storočí sú noví blázni (Ikar) prináša zmenu poetiky a po senzualistickom období prichádza obdobie vecné, takmer až odpoetizované. Klasické Grupačovo hedonistické a dekadentné vychutnávanie si slov nahrádza epická veta, zalomená do veršov a strof, ktorá sa končí osamostatnenou pointou. Tá je formulovaná ako kontrapunkt alebo vyvrcholenie predchádzajúcej lyrickoepickej situácie a najčastejšie má povahu komentára: „Do mramorového vzduchu / naráža besné erdžanie; / teplá para papule. / Verš. Divočina. / Prechádzam po vlhkej / rannej vozovke – je ako koža / spiaceho uškatca. // Šmýkanie pospiatky, / akoby k inému koncu. // Bezcieľne, napokon však dramaticky. Pravdivo“ (báseň Ex. 002, s. 21).

Drsné gesto autorovi ostalo, presunulo sa však do tematickej a motivickej roviny textov. Aj napriek dlhodobému využívaniu cynickej optiky nejde celkom uveriť váhe takýchto slov, ktorých expresivita má znásobiť výsledný šokantný efekt. Nateraz sú však dôkazom autorovej nevyberanosti a odvahy ukázať veci škaredé, ako to kedysi robil Grupačov obľúbenec Charles Baudelaire. Niekoľko básní sa autorovi podarilo udržať v kompaktnom formálnom aj myšlienkovom tvare, no väčšina textov dopláca na niektoré z rizík: povrchnosť, banálnosť, silenosť, absenciu témy alebo rozbitú či príliš heterogénnu kompozíciu.

Publikácia, ktorá klame svojím detinským vzhľadom, je kniha s folklórnym názvom V pondelok doma nebudem... (Grepp media) od Evy Jarábkovej-Chabadovej (1947). Po bližšom oboznámení sa so zbierkou sa otvorí koncepcia postavená na kompozícii siedmich dní týždňa, tvoriacich predely medzi jednotlivými časťami. Všetko na prvý pohľad pôsobí nenáročne a ľahko, ale postupne pri čítaní sa začína čoraz zreteľnejšie ukazovať, že autorka si dobre uvedomuje, čo robí. Sú knižné projekty, ktoré sa tvária vážne a vznešene, ale ich pretvárka sa dá rýchlo odhaliť. Tu je to presne naopak – ašpirácia na bezprostredné medziľudské či osobné zarezonovanie, zvládnutý melodický verš aj s rýmovým zakončením len podčiarkujú poetkinu schopnosť hovoriť o malých veciach, ktoré sú však podstatou všetkého: „Poslali ste mi, pane, / štyri čiarky vo vete / a medzi nimi písali niečo o nezmysle. / Ja si ich nechám, chápete, / čiarka je o tom, že ešte niečo príde. / Nie, že zíde z mysle, / aj zo sľubov zíde a štyri čiarky, / to ešte nie je bodka. / Naopak, ešte sa medzi ne / zopár citosloviec votká. / Čiarka je o tom, že klesáme, / teda, že klesáme hlasom / a príde ďalšia slovná várka / prednesená basom, / že neviem čo chcem a čo som. // Včera som pre vás bola otáznik, // dnes iba hlúpa bodkočiarka“ (báseň Čiarka, s. 33).

Kniha v konečnom dôsledku hovorí o mnohom a viac, pričom každý aspekt poetka autenticky prepája, či už ide o pozorovanie, alebo konkrétne sprítomnenie sa v texte. Titul zdobí primeranosť, poetka vie, čo chcela dosiahnuť, a dosiahla to. Neusilovala sa o veľké, a predsa nepriniesla málo. Publikácii by viac pristala jednoduchá dizajnová forma, dovoľujúca básňam obsadiť bielu plochu strany, ktorá je tiež súčasťou básnického priestoru. Ilustrácie na každej strane sú konkurenciou, umenšujúcou básnický podiel titulu. Knihe by tiež prospela prísnejšia selekcia a redakcia textov – sú básne, ktoré tým najlepším svojou kvalitou nestačia.

 

Skúsenosť vs poézia. Nepodmienečne

Podobným príkladom je kniha Leto v kolíske jabloní (Mayor) Blanky Poliakovej (1936), ktorá sa orientuje na nemúzického čitateľa. Básnický repertoár autorky tvoria zjavné, harmonické alebo kontrastné obrazy a prírodné podobenstvá, ktoré paralelizuje s ľudskou skúsenosťou: „Listuj si v detstve / Je večné / Ukrýva detstvo tvojej mamy / I otca / Tvojich detí / I vnukov // A ak nazrieš / do jeho čistých hĺbok / Zbadáš v nich / To svoje“ (s. 27). Pokročilý vek autorky je prínosom, umožňuje písať z odstupu prežitého ľudského času a dať veciam takto prefiltrovanú hierarchiu dôležitého. Vzácna ľudská skúsenosť posilňuje texty, ale malá jazyková invenčnosť im nedovoľuje prekročiť hranice od zveršovaných pozorovaní k vzniku poézie. Paradoxne, malé poetologické ašpirácie majú za následok potenciál väčšieho okruhu príjemcov, pre ktorý sa náročnejšia poézia stáva už kompetenčne nedostupná. Myšlienková úroveň je často porovnateľná aj s básnikmi zvučnejšieho mena, ukazuje sa však, že básnici musia kultivovať básnickú reč výraznejšie a neopakovateľným spôsobom.

Básnická kniha Jozefa Leikerta (1955) Pavučina bytia / The Cobweb of Being (Slovenské centrum PEN – Skalná ruža) je príkladom profesionálne zvládnutej knihy ako artefaktu. Vydanie v tvrdej väzbe, prebal, „simultánne“ dvojjazyčná kompozícia, ilustrácie a doslov od rešpektovaného spisovateľa Antona Hykischa. Za ideálnych okolností by takto mali vychádzať všetky knihy. Zatiaľ takto „profi“ vychádzajú hlavne tituly J. Leikerta, ktorý je veľmi dôsledný pri prezentácii svojich textov.

Básne zbierky boli inšpirované autorovou skúsenosťou ťažkej choroby a uvedomením si, že už mohol nebyť. Druhú, podstatnejšiu časť knihy, tvorí hľadanie nového modu vivendi, ktoré autor formuluje „nahlas“ v poetizovanej podobe. Skúsenosť dáva knihe vážny ľudský rozmer, ale ani naliehavý žalmický nápev básní neprekryje, že poézia je len pomocným médiom, „lešením“, a nie priamo využitou stavbou. Leikert, zdá sa, vedome neašpiruje na básnický vrchol, stačia mu typické prostriedky a napriek tomu napĺňa svoj súkromný cieľ – básnicky zvýznamneným spôsobom reflektovať svoju hraničnú a novú situáciu. Od tohto stredu sa autor postupne vzďaľuje, aby sa dotkol vecí naokolo, vecí podstatných pre spoločnosť, jej civilizovanosť a možnosť „trvalo udržateľného života“. Spôsob, akým to chce urobiť, je však pre poéziu príliš priehľadný, doslovný a bez nápaditosti. Autor nie je prvým a ani posledným, kto sa spoľahol, že vysoké humánne myšlienky povýšia aj malý poetologický výkon vyššie. Netreba dodávať, že ide o dôveru, aká sa nevypláca.

Gregor Papuček (1938) do knihy Jesenná (Post Scriptum) zahrnul všetky poetické útvary, ktoré vo svojom tvorivom rozmachu napísal, odpočul či inak zažil. Tento fakt knihu ovplyvňuje: robí z nej archívnu zbierku, menej však čitateľsky orientovaný artefakt. Je zrejmé, že Papuček je dobre zorientovaný autor a keby chcel, knihu-artefakt by vedel pripraviť. Autor sa však o takúto knihu ani neusiluje, a tak v Jesennej máme juhoslovenskú, dolnozemskú zmes piesní aj s notovým záznamom, osobné aj príležitostné básne, pri ktorých nechýbajú ani vysvetľujúce poznámky. Žánrovo je zbierka rovnako heterogénna a obsahuje vedľa seba epigramy, popevky a básne. Viazaná poézia piesňového typu je autorovi veľmi blízka a aj nepiesňové texty sú silne rytmizované podľa sylabických piesňových predlôh. Uplatniť na knihu štandardné básnické nároky by jej poškodilo, je však cenným dokladom o kultúre slovenskej enklávy a dôkazom jej vitality.

 

Krok, sun, krok. Nesprávnym smerom

Podobnosť s Papučekovou knihou by sme našli v zbierke Ivice Ruttkayovej (1963) Vodné znamenia 2 (Perfekt), ktorá sa tiež rozhodla, že neostane iba pri básnických textoch, ale doplní básnické miniatúry aj o iné informácie o vode všetkých možných druhov a podôb. Názov Vodné znamenia berie autorka doslova a v každom fragmente textu či ilustrácie sa nachádza vodný motív. Poetka neskrýva zámer knihy, ale jej rozpačitú výslednú podobu nemožno prijať. V zbierke cítiť diletantizmus, ani jedna zložka nie je na patričnej úrovni a ťahá knihu bližšie k slohovej práci na vopred stanovenú tému. Odhliadnuc od doplnkových informácií o vode (povodniach, inkontinencii a podobne), ktorých zdrojom je podľa tiráže „internet“, aj jednotlivé básnické texty sa skôr ako poézia tvária, než aby ňou skutočne boli. Paradoxy, slovné obraty, veľavýznamné tri bodky ukazujúce cestu do zatextového priestoru, to všetko robí z textov nenáročné jednohubky, ktoré čitatelia už v nejakej inej podobe videli alebo sa k nim už nepotrebujú vracať.

Jednou z najpozoruhodnejších kníh roka 2015 je zbierka Pavla Prikryla (1962) Na konci ticha (Post Scriptum), pričom „pozoruhodnosť“ vychádza zo zarážajúco dôslednej podobnosti Prikrylovej tvorby s poéziou M. Rúfusa. Zhoda je absolútna, P. Prikryl prevzal celý Rúfusov poetický a motivický repertoár, takže čitateľ nadobúda dojem, že Rúfusova autorská dielňa básnikovou smrťou neskončila: „Šindlíky záhumienok, / stratená krajina. // Vstupujú do spomienok / vždy, keď deň zhasína – / dávne je zrazu blízke. // Nebude, čo už bolo, / nikoho nestretáš. // Pusto je naokolo / prežité zakryl plášť, / aj cestu ku kolíske. // Cestička sto ráz prežitá. / Nikto ťa na nej nevíta“ (báseň Návrat domov, s. 24). Táto tendencia je dohnaná do krajnosti a dá sa konštatovať, že Prikryl sa úplne vzdáva samého seba a inkarnuje Rúfusa. Poetika melodického verša, prirodzenosť rytmiky podporovaná vecným slovosledom, vysoká rýmová eufonická a sémantická úroveň, to všetko boli prvky, ktoré zdobili Rúfusov básnický prejav. Keďže táto platforma je dostatočne univerzálna, mohla by byť zdrojom estetického zážitku u Rúfusa, Válka, Silana aj Prikryla. Tu si posledne spomenutý autor zasluhuje uznanie. Podobnosť s básnickým vzorom Rúfusa sa však nekončí ovládnutím totožnej výrazovej sústavy, ale aj významovej, a tu už povolená podobnosť končí. Tento jav nemožno ani nazvať epigónstvom, iba pirátstvom. Prikryl si privlastnil úspešný model Rúfusovej poézie, klonuje ju a vydáva pod svojím menom.

Zarážajúcich je niekoľko okolností. Takáto podoba nemá v slovenskej literatúre obdobu, ale nemožno jej priznať väčšiu hodnotu než hodnotu dokonalej imitácie, ktorá sa cení v estrádach, aj to zvyčajne s humorným, ironickým (teda vedome dištancovaným) vzťahom k pôvodnému autorovi alebo prototextu. Takúto dištanciu zbierka Na konci ticha nemá a preberá kompletne celú tematickú, motivickú a problémovú paradigmu neskorého Rúfusa vrátane básnikových emblematických symbolov a slov. I keď je Prikrylova technika viazaného verša výborná a potvrdzujúca talent, ulúpenie Rúfusovej poetiky a noetiky je neetické a bezprecedentné faux pas.

Príkladom autora, ktorý napĺňa vonkajšiu podobnosť s poéziou, ale netvorí ju zvnútra, je Radovan Brenkus (1974), dlhodobo sa štylizujúci ako autor „gothic“ literatúry. Na malom slovenskom priestore je možné z takejto štylizácie ťažiť; byť iný, zvláštny a výnimočný je dobrý začiatok vo svete umenia a dokonca mnohí sú schopní takejto sugescii aj uveriť. V porovnaní s predchádzajúcou autorovou tvorbou (spomeňme aspoň básnické zbierky Romanca s bludičkou, 2005 a Dym z ríše tieňov, 2009) je posun v stave subjektu a tonality textu minimálny, zmenou v najnovšej knihe Snívanie s netvorom (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) je jej kompozícia ako „poémy“. Tak to aspoň naznačuje anotácia na zadnej strane obálky. Pravdou však bude, že kniha poémou nie je, hoci jednotlivé texty voľne nadväzujú a napokon zaberajú rozsah celej šesťdesiatstranovej publikácie. Autor pozná pravidlá literatúry, orientuje sa v tom, čo sú cenené vlastnosti umenia a literatúry, a v anotácii prevláda celý súbor termínov ako z príručky na udelenie Nobelovej ceny: „zachovať si dôstojnosť“, „úcta k preferovaným hodnotám“, „sú bezmocní, že sa poddajú?“. Problémom však je, že tieto javy, hodnoty a stavy sú – napriek svojmu expresívnemu gotickému štylizovaniu – podané plagátovo, publicisticky a povrchne. Autor demiurgicky vládne textu, ale je to vláda slabá. Básne sa symetricky zmestia presne na stranu, nie je tam ani jedno vybočenie, ani jeden diktát textu smerom k autorovi, „vypätie“, ktoré autora pritlačí a on nemôže inak, len napísať konkrétne slová a konkrétnym spôsobom. V záplave slov sa aj vydarenejšie básnické obrazy oslabujú, až napokon zostáva farebná, ale bezobsažná zmes. Jej kadencia je taká silná, že „slabšie“ čitateľské povahy ju môžu mylne pokladať za poéziu: „V predposlednom obraze / stále stojím predo dvermi, / za ktorými sa nedá nič precítiť. / Kto velebí blaho na večnosti, / nech sa tam ponáhľa. / I seladóni, ktorí tak nenávidia smútok, / že si na oltár kladú telo, / akoby sa raz mali nájsť v sebe, / hrajú slasť, po ktorej volá pustovník. / Koľko liekov sa predáva, / aby sa virtuóz stal svojím nástrojom: od rozptýlenia cez hrdinstvo / na nebezpečných cestách až po boha. / Radšej zúfalstvo na dne čírych očí / než zmierenie sa s tvárou, čo klame. / Opierať sa o také dvere neznačí ujsť, / ale vrátiť sa do trinástej komnaty, / kde ma maliar kladie na plátno: / prenikavo bude načúvať mojej nahote, / až schúlená umriem od ohňa“ (s. 26). Ak si chce niekto pozrieť, ako má vyzerať poéma na tému „človek – dobro – zlo“, nech si prečíta Buzássyho báseň Fúga zo zbierky Pani Faustová a iné básne (2001).

 

...bolo nám to treba?

Poézia sa musí stále považovať za čosi cenné, pretože sa k nej z rôznych strán usilujú dostať mnohí autori. Ich motivácie a ašpirácie sú rozličné, niekedy zreteľne formulované, inokedy utajené, raz ako skromný projekt, nezriedka však aj ako profesionálna ambícia. Netreba asi zdôrazňovať, že len malý počet autorov je naozaj schopných náročné kritériá naplniť a najpočetnejšia skupina tvorcov sa bude pohybovať niekde v strede, napĺňajúc a zlyhávajúc v niektorej z očakávaných zložiek poézie.

Napriek tomu, že sa atypický literárny prejav Viktora Timuru (1938) v knihe Ponad víchrice (Eko-konzult) v ničom nepodobá na Brenkusove verše, vo svojej podstate sa obaja priblížili k poézii takmer narovnako. Timurova rozsiahla kniha je zveršovaným životopisom výsadkára v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, svedka trpkej politickej prehry demokratických občanov v rokoch 1968 – 1971 a potom následne aj ďalších rokov až po súčasnosť. Timurova kniha je celoživotnou bilanciou a aj sumárom takmer všetkých autorových textov, ktorých časový záber je impozantne veľký, ale z kvalitatívneho hľadiska nedôležitý. Navyše z knihy sa stala zbierka všetkého, od koncipovaných autorských kníh až po príležitostné básne príbuzným. Nevidieť náznak autorovho vývinu či aspoň náznakov zmien – pôvodný impresívny a ornamentálny štýl zo začiatku je rovnako vzdialený poézii ako jeho záverečné časti. Autor v rozhovore pre Knižnú revue (7/2015) potvrdzuje zámernosť takéhoto štýlu: „Nie metaforou (aj keď sa jej nevyhýbam), ale presným pomenovaním javov siaham na kostnú dreň tomuto vojnovému šialenstvu. V tom je moja zbierka odlišná od tých, ktoré u nás vychádzajú posledných dvadsať rokov síce s peknými metaforami, ale bez súvislosti s tým, čo sa deje v spoločnosti a vo svete.“

Na Timurov pohľad sa núka opačný pohľad. Krátky citát nepriamo vystihuje, prečo Timurove verše nefungujú. Ich prínosom (hlavným ziskom) je „presné pomenovanie javov“, čo je však znak iného žánru než poézie. Presnosť v poézii vychádza zo zhody medzi najintímnejšími zložkami ľudského vnútra v interakcii s vonkajším svetom. A vtedy netreba už nič dodávať. To málo, čo z človeka „vypadne“, je viac, ako celé dejiny literatúry.

Pri Timurovej knihe sa dá doslova zopakovať veta, vyslovená pri R. Brenkusovi, že autor píše „plagátovo, publicisticky a povrchne“. Vo výsledku ide o rozhorčený komentár v krátkych veršoch s insitným básnickým inštrumentáriom. Málo na dojme mení fakt, či autor píše o zrade spriatelených krajín v Auguste ´68, o výsadkároch, modernej dobe alebo o stále aktuálnom konflikte na Ukrajine: „Burcuj alarm burcuj svetu svedomie / Z agresívnej zrady na Ukrajine / Na dlhý čas vlasť jej zahynie / Proti Impériu vojny svetom alarm znie / Kričím na svet kričím vojne: Nie! / Burcuj alarm do vzbúr svedomie / Skôr než svet sa v ohni rozplynie // Ukrajina Ukrajina / Koho je to vina / Že si pamäť nespomína / Kde sa rodia tvoje vína // Zemeguľu neprevŕtaš / Nepreklopíš krajinu až / Na opačnú stranu planéty / Ale bratovraždy / Budú vždy a navždy / Kainove úlety // Mala by si Ukrajina / Svojich rodných znať / Slovanská je tvoja mať / Nebude už nikdy iná“ (s. 161, úryvok z 9. časti cyklu Mizerére (protestsongy v predtuche kataklizmy)). Takmer v ničom sa neodlišuje od burcujúceho blogu. Kto si chce prečítať, ako vyzerá súčasná básnická výpoveď v stave obliehania, môže siahnuť po preklade z tvorby mladého ukrajinského básnika P. P. Korobčuka Kameňolom (2013) alebo Pôžitkológia (2014).

V knihe s hudobným názvom Andante (Post Scriptum) Blažej Belák (1938) vymenil poéziu za „neskrývané vlastenectvo a politický pátos“ (zadná obálka) a ako vždy, aj tentoraz takáto zámena pôsobí škodlivo. K poézii sa autor usiluje dopracovať poetizovanými úvahami a priamymi či sprostredkovanými zážitkami, ale okrem niekoľkých básnických znakov (sujety podobenstva, paradoxy sveta alebo jazyka) je všetko priveľmi vzdialené akejkoľvek podobe poézie. Poézia je schopná generovať nesmiernu energiu jazyka a prenikať do najväčších hĺbok človeka a sveta, takže nenáročné náladovky B. Beláka a mnohých iných bez väčšej invencie neprispievajú k čomusi novému. Nič neosoží ani posilnený autorský postoj, ktorý má šancu uspieť len u čitateľov, ktorí v knihe nehľadajú poéziu, ale vlastenecké utužovanie. Potvrdzuje sa však, že poézia nie je vhodný žáner na moralizovanie, vyvolávanie sociálnych vášní a ani na spomínanie vlastencov typu Alexandra Macha, ministra vnútra vojnovej Slovenskej republiky. Mnohých asi zamrazí pri predstave, že nás, čitateľov, zahrnul autor knihy medzi Machových bratov (v básni Hodnota vecí). Machovské básne zaváňajú škandálikom, hoci v poslednej básni tematizujúcej Macha ako väzňa (báseň Národ) sa autorovi podarilo ukázať produktívny paradox sebauvedomenia na spôsob žalmickej otázky: „Nech vám je toto na útechu! / – zvolal Alexander Mach mocným hlasom / spoza mreží / do dvora Justičného paláca / na povzbudenie spoluväzňom. / – Nech vám je na útechu, / že Boh je na našej strane! / Ale či som aj ja, Bože môj, / pokračoval ticho do zopnutých dlaní, / ale či som aj ja s národom / na tej strane, kde je Pán?“ (s. 76). Samotné tematizovanie nášho vojnového politika nie je problémom, patrí k slovenskej histórii a písal v nej svoj diel, ale použiť básnickú formu ako apológiu je jednak neestetické a rovnako aj politicky nekorektné.

Možno trochu dlhšie trvá, kým čitateľovi poézie dôjde, prečo tri zbierky Štefana Kuzmu (1952) nefungujú celkom ako poézia. Knihy prelet, do zblatvár (ne)videného (všetky Georg) majú profesionálnu úpravu, doslovy, fotografické ilustrácie, moderný farebný dizajn, ktorý naznačuje príbuznosť všetkých troch kníh, no napriek tomu nejde celkom o poéziu. Autor je dobrý pozorovateľ, dostáva sa na miesta, kde sa väčšina z nás nikdy neocitne, neprekonáva však hranicu, za ktorou sa z dobrého pozorovania stane už poézia. Dá sa povedať, že autor robí presne to, čo robia básnici, ale k poézii mu chýba väčšia jazyková vitalita a prenikanie do podstaty javov. Všetky tri knihy sú inšpirované cestami a už viackrát sa potvrdilo, že rozmanitosť sveta inšpiruje človeka, aby ju zachytil (napríklad aj vo forme básne), zároveň však tá istá rozmanitosť vybije celú energiu na zobrazovanie svojej povrchovosti. Pri lektúre svätých môžeme naraziť aj na radu svätca, že človek by sa nemal veľmi vzďaľovať z miesta svojho narodenia. Myšlienka, ktorá v dnešnom dynamickom svete pôsobí hereticky, má pravdepodobne na zreteli, že k úplnému pochopeniu potrebujeme statickosť a sondu spúšťať dovnútra, pretože práve tak objavíme krásu aj vo všednom a Boha v povestnej kvapke vody a zrnku piesku, ktoré uvádza E. Ondrejička v doslove knihy prelet (s. 76). Kultivovaný, uhladený až gýčovo dokonalý jazykový prejav možno oklamal aj svojho autora, ktorý zabudol hľadať pod povrchom a uspokojil sa s takouto základnou formou.

Kniha Miroslava Bartoša (1949) Ticho rúk / haiku (Vl. nákl.) a kniha Gabriely Spustovej-Izakovičovej (1967) Sonety (RUAH) majú ten istý problém ako Kuzmove texty. Ak by sme si urobili jednoduchú skúšku a prepísali básne z haiku, resp. sonetovej schémy na inú, nepríznakovú, ukázalo by sa jasnejšie, že básne sú prázdnejšie a banálnejšie, než sa na prvý pohľad zdá. Haiku ako žáner si už odtrpel svoje a mnohé zo slovenských sedemnásťslabičných pokusov si z tohto japonského umenia harmónie a prírodno-ľudskej empatie zachovalo iba povrchnú ulitu. To isté možno povedať aj o sonetoch, ktoré sú zasa európskym dedičstvom, slávnym už v čase renesancie, no v rukách neskúsených autorov končia ako šablóny úradného formulára.

V množstve Bartošových textov sa, samozrejme, nájdu aj veľmi vydarené básne, ale ako celok sa kniha ubíja v monotónnom hľadaní. Treba pripomenúť, že haiku si doslova vyžaduje aj osobitnú vydavateľskú a dizajnérsku prípravu, potrebuje dostatok priestoru okolo, aby vynikla myšlienka či pozorovanie výjavu. Kadencia troch haiku na stranu a na vyše osemdesiatich stranách je naraz priveľa. Nefunguje však ani vedomé čítanie pomaly, pretože väčšine textov chýba sémantický presah. Haiku býva žánrom starých majstrov, ktorí mali to šťastie, že žili dosť dlho na to, aby vedeli, čo obstojí v skúške času, a ktorí dokázali uniesť silu fragmentu zastupujúceho celok.

Sonety G. Spustovej-Izakovičovej sú na tom ešte o dosť horšie, pretože celá energia je sústredená na prebásňovanie mravných úvah. Napriek jasnému a nespochybniteľnému humanistickému posolstvu nevzniká nijaká poézia, práve naopak. Popri toľkých skvelých príkladoch z dávnejšej a nedávnejšej histórie slovenskej poézie skúsený čitateľ rýchlo zatvorí knihu fráz a začne hľadať na inom mieste.

 

Pre veľký úspech opakovať. Antológie a reedície

Krajina vo mne (VERBUM – Vydavateľstvo KU) od pätice autorov Rastislav Biarinec (1968), Mila Haugová (1942), Rudolf Jurolek (1956), Ján Kudlička (1948) a Juraj Kuniak (1955) je kniha skôr poetická než formálne básnická, ale pri čítaní cítiť, že je oprávnene zaradená do hodnotenia poézie. Pred básňami dostali prednosť pozorovateľské, esejistické a spomienkové zápisky, ktoré zvyknú byť predpokladom na vznik poézie, no tentoraz ostali v podobe viac či menej spojitých fragmentov. Medzi tromi básnikmi a dvoma výtvarníkmi (v širšom význame slova) je vzájomný súlad, ktorým sa posilňuje jednotný ráz knihy. Každý z nich je zároveň iný, takže čitateľ sa nenudí a môže sa oddať malým meditáciám alebo túram do krajín okolo, alebo do priestranstiev v človeku. Ocenenie si zaslúži aj vydarený dizajn, proporčný „zlatý rez“ medzi obrazom a textom, rovnako tak podiel jednotlivých autorov.

Menej vydareným projektom je publikácia Tá vojna (Vydavateľstvo Q111), ktorá vznikla pri príležitosti výročí prvej a druhej svetovej vojny a zostavovatelia Vladimír Petrík, Ján Zambor a editorka Kveta Dašková si za cieľ dali vybrať protivojnovú poéziu slovenských básnikov 20. a 21. storočia. Výber je to skvostný, exemplárny, ale príliš malý a príliš chudobný aj na kontext. Texty od Hviezdoslava po Zambora, takmer sto rokov rozdielu v poetikách, okolnostiach a súvislostiach, spojené len humánnym postojom autorov, to sa v konečnom dôsledku javí ako málo. Kniha je skôr pripomienkou jednej veľkej témy slovenskej literatúry, ale jej obmedzený priestor – 14 autorov a 16 textov – ostáva špičkou ľadovca. Veľmi tu chýba vytvorenie príbehu medzi básňami, medzi autormi a ich básňami, a pritom sú to príbehy, ktoré by sa zapísali hlboko do čitateľskej pamäti. Nevyužitých možností ostalo veľa, napr. J. Jesenský, zajatec Ruského cisárstva v prvej svetovej a neúnavný ironický kritik počas druhej svetovej vojny, J. Silan a jeho vojnová reflexia v Belianskych Tatrách, samozrejme M. Válek a jeho Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať...

Z podobného dôvodu, ale s väčšou dôslednosťou bola vydaná aj reedícia Rázusovej (1888 – 1937) zbierky To je vojna! (Spolok Martina Rázusa) zostavená Jánom Jurášom. Ide o úplné a textologicky ošetrené vydanie so všetkým, čo odborne spracovaná kniha potrebuje: systematickou jazykovou úpravou, edičnou a bibliografickou poznámkou, doslovom a vo forme bonusu slovníkom menej známych slov a pôvodnými ilustráciami. Kniha plní svoju podvojnú úlohu zážitkového čítania, ale aj zdroja literárnohistorických a historických súvislostí. Miesto M. Rázusa v slovenskej literatúre nie je určené presne, ako osoba i autor bol prienikom viacerých pohybov a síl, ktoré ho raz vynášajú do popredia a inokedy ťahajú nadol. Autorova tvorba (bez ohľadu na literárny druh a žáner) má rozkolísanú kvalitatívnu úroveň, často neprihliadala na produktívne literárne trendy (ako napr. I. Krasko), ale vo svojom čase zohrala jednu z kľúčových úloh. Zdá sa, že pri Rázusovi ešte stále stoja pred odborníkmi dve úlohy – najprv sa dôkladne oboznámiť s celým autorovým dielom a potom z neho urobiť kvalitatívny výber s nadčasovým presahom. Rázusove epické básne, hlas požičaný obyčajnému človeku a eruptívna živelnosť, ktorá prehlušila aj občasný nečistý tón v jeho básnickom jazyku, skrývajú doteraz málo ukázaný potenciál. Publikácia To je vojna! v takejto profesionálnej úprave je príkladom a úspešným krokom, ako spravovať slovenské literárne dedičstvo.

Poslednou knihou prehľadu je reedícia vydaná pri príležitosti päťdesiateho výročia debutu Pohromnice (EDPK) najvýznamnejšej poetky Slovenska druhej polovice 20. storočia Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej (1932 – 1999). Kniha vychádza v edícii rewind a zaradila sa k ďalším edičným projektom, ako bolo Buzássyho vydanie pôvodného textu skladby Pláň (2012) či reedície kníh Jána Ondruša Šialený mesiac (2013) alebo Rudolfa Fabryho Uťaté ruky (2014). Zostavovatelia Gavorníkovej debutu, L. Šafranová a R. Kitta, si pre knihu opätovne zvolili kombináciu pôvodného textu a nových ilustrácií (Rastislav Podoba) a k obom pridali doslovy uvádzajúce do kontextu poézie i obrazu. S knihou sa spája malá záhada; k dispozícii je reedícia knihy tak, ako ju autorka vydala v Slovenskom spisovateli (1966), tá sa však odlišuje od internetovej verzie knihy na portáli Zlatý fond. Hovorí sa, že knihy majú svoje osudy a niektoré aj svoje tajomstvá, a toto gavorníkovské stojí za detailnejšiu analýzu a archívny výskum.

 

Slovenská poézia 2015. Hladina básnickej invencie ustálená

Ak by v rozhlase dávali správy o úrovni slovenskej poézie, dopočuli by sme sa, že je ustálená. Pri troche optimizmu a nádeje to nie je zlá správa; slovenská poézia si vždy vedela nájsť svoje témy a uspieť atraktívnou básnickou poetikou. Jej úroveň je pri najlepších knihách dostatočne vysoko. Realista by však už mohol zmeniť rétoriku a právom žiadať viac. Vyjadril by túžbu po zdvihu, ktorý by znova rozčeril stojatú vodu a priniesol už dlhšie chýbajúce vzrušenie. Je možné, že pri rekapitulácii o niekoľko rokov sa ukáže zreteľnejšie, že knihy M. Habaja, J. Buzássyho alebo M. Haugovej sú viac, než sa zdajú dnes, a že sa v nich zavŕšilo alebo začalo čosi nové, podnetné a produktívne. Momentálne si musíme vystačiť s tým, čo je, hoci už teraz vás vidím, ako načúvate špliechaniu vody a úderom vesiel, lebo v povahe čitateľa je nespokojnosť a očakávanie čohosi viac.

 

Ján Gavura

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013