Poetické identity


Slovenská debutová poézia 2015

Mgr. Martin Chudík (1988) žije a tvorí v Bratislave. Venuje sa písaniu poézie a literárnej recenzistike. Recenzie uverejňuje v Knižnej revue a Literárnom týždenníku. V roku 2013 mu vyšla debutová básnická zbierka Ukryté v dotykoch, za ktorú získal Cenu Ivana Kraska a druhé miesto v čitateľskej ankete Knižnej revue Debut roka 2013. O dva roky neskôr vydal zbierku Cestovný (ne)poriadok (obe VSSS). Je členom Slovenského centra PEN, Spolku slovenských spisovateľov, redakčnej rady časopisu pre mladú literatúru a umenie Dotyky, zakladajúcim členom neoficiálneho Bratislavského literárneho klubu BRAK a redaktorom internetového magazínu iLeGaLiT.

 

Do prehľadu debutovej poézie s vročením 2015 sa dostalo dvanásť básnických zbierok, čo v porovnaní s poslednými dvoma ročníkmi predstavuje ustálenú tendenciu v „rodení sa“ nových debutantov. Ak nahliadneme do tiráže jednotlivých knižiek, zistíme, že niektorí autori sa rozhodli vstúpiť do literárneho sveta takpovediac na vlastnú päsť a svoje zbierky vydali vlastným nákladom. Tí druhí boli možno o niečo trpezlivejší a ešte pred tým, ako so svojimi rukopismi oslovili vydavateľstvá, dali čitateľom šancu spoznať ich poéziu v literárnych periodikách či zborníkoch z literárnych súťaží. To, ktorá z týchto ciest mala v konečnom dôsledku z pohľadu kvality zmysluplnejší cieľ, závisí aj od subjektívnych nárokov čitateľa na poéziu.

Tematika debutov, ktoré sa dostali do tohto prehľadu, je rozmanitá. Nájdeme tu básne o hľadaní lásky, identity človeka, vnútornej rovnováhy, ako aj básne analyzujúce spoločenské problémy a zobrazujúce existenciálnu i reflexívnu líniu poetiky, v niektorých prípadoch obohatenú aj o náboženský a duchovný rozmer. Pokiaľ ide o formu textov, prevažujú básne písané voľným veršom. Z rodového hľadiska bol ročník 2015 bohatší na debuty autoriek, 8 autoriek vs. 4 autori, čo je presne opačný pomer v porovnaní s ročníkom 2014. O tom, že na debut nie je nikdy neskoro, svedčí aj pestré vekové zastúpenie autorov, ktoré okrem mladej generácie reprezentuje aj stredná generácia či dokonca autorka, ktorej debut vyšiel až po jej smrti.

V mojom ponímaní má prehľad debutovej poézie upozorniť na nové mená v literárnom svete a dostať ich bližšie k čitateľovi, aby svojím nekompromisným náhľadom rozhodol, kto si zaslúži pozornosť a či sa oplatí sledovať jeho ďalšiu tvorbu aj v budúcnosti. Z tohto hľadiska je debut nesmierne dôležitým prvým krokom a je len na autoroch, aby ho zbytočne neuponáhľali a popracovali na ňom s patričnou precíznosťou.

Medzi básnické debuty s vročením 2015 sa so svojou zbierkou Alba zaradil mladý autor Igor Tyšš (1989). Kniha vyšla s podporou grantového programu PRO LIBRIS vo vydavateľstve MilaniuM a v čitateľskej ankete Knižnej revue Debut roka 2015 získala 5. miesto. Zbierka je rozdelená na štyri časti: Dôveryhodné cesty, Dôverčivosť, Notácie, Alby, každú z nich dopĺňajú ilustrácie Martina Šišku. Tyššove básne majú prevažne naratívny charakter a vyznačujú sa originálnymi metaforami, ktoré často prinútia čitateľa pozorne sledovať ich asociačné nitky až k jadru básne. Autor rád využíva hru so slovom či aliteráciu a pomocou nich umocňuje niektoré básnické obrazy: „V odrazoch z mláky mraky, / celé mraky, celá ty“ (Miesto určenia, s. 15). Básne zaradené v prvej časti sú akýmisi zápiskami z ciest, ktoré autor prepája so svojím vnútorným prežívaním. V Tyššovej poetike nájdeme aj anestetické prvky, tie však nepôsobia odpudzujúco, ale, paradoxne, slúžia na vyjadrenie očisty: „Pri močení na mačacie hlavy / v pražskom Novom Meste / som to celé uvidel jasne“ (Mačacie hlavy, alebo Cesta životom, s. 16). Druhá časť obsahuje koncíznejšie básne, v ktorých autor s citom používa lyrickú skratku. Tyšš sa nestráni svoju tvorbu okoreniť ani štipkou irónie. Báseň s rovnomenným názvom, aký nesie aj celá zbierka, zachytáva symboliku slova alba: „Na ulici sa dívam, / koľko ľudí ide za mnou, / keď si ťa predstavujem / nahú ako plátno“ (s. 29). V latinčine znamená alba biela, v prenesenom význame teda aj čistá, nahá. Ide však aj o provensálsku formu ľúbostnej básne/piesne o rannom odlúčení od milej. Tretia časť je tvorená krátkymi poetickými záznamami, pripomínajúcimi fragmenty. Vo väčšine prípadov však vytvárajú ucelené básnické cykly. Za povšimnutie v tejto časti stojí aj haiku, ktoré na rozdiel od tradičného japonského haiku obsahuje bohatú metaforiku. Posledná časť zbierky Alby, ako to už názov naznačuje, obsahuje básne s ľúbostnou tematikou, no čitateľ natrafí aj na reflexívne či filozofickejšie ladené verše: „Som zamyslené / okno, / biely, kŕčovitý sneh“ (Hrča v obraze, s. 77). Akoby sa Tyšš zamýšľal nad svojou identitou a snažil sa pochopiť vlastné JA, aby mohol čo najpresnejšie namaľovať obraz lásky. Odhliadnuc od spomenutých významov slova alba, dal by sa nájsť ešte jeden ďalší, ktorý symbolizuje Tyššov vstup do literárneho sveta, a tým je biely odev novopokrstených. Pre básnika je takýmto krstiacim elementom práve čitateľ.

Po úspechoch v mnohých literárnych súťažiach a publikovaní svojich básní v rôznych literárnych periodikách sa v roku 2015 rozhodla urobiť ďalší krok aj Martina Grmanová (1984) a predstavila svoju debutovú básnickú zbierku Chiméra, ktorá vyšla s podporou grantového programu PRO LIBRIS vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov a získala Prémiu Ivana Kraska za rok 2015 a 4. miesto v čitateľskej ankete Knižnej revue Debut roka 2015. Kniha obsahuje päťdesiat básní, rozčlenených do štyroch samostatných častí (Vietor prišiel zo severu, Origami, Chiméra, Podoby svetla), ktoré na seba harmonicky nadväzujú. Texty sú doplnené ilustráciami Petra Havlíčka a knižku uzatvára doslov slovenského básnika, literárneho vedca a prekladateľa Jána Zambora. Grmanovej poézia je dobre komunikovateľná. Koncízne básne, popretkávané prírodnými motívmi, pôsobia dynamicky, no zároveň ich bohatá obraznosť prinúti čitateľa pozorne vnímať hĺbku prečítaných veršov. V prvej časti nachádzame básne reflektujúce súčasné spoločenské problémy. Grmanová poukazuje na Achillovu pätu dnešnej doby („Biele kone“, V údolí Kongo, Bodies alebo Pandorina skrinka ešte nie je prázdna) a pomenúva životné strasti každého jedinca. Druhá časť sa vyznačuje básňami s ľúbostnou tematikou. Lyrická hrdinka potichu vychádza z úkrytu ulity, aby mohla dať svojim túžbam dostatočný priestor. Pohybuje sa na hrane sna a reality, ktoré sa navzájom prelínajú a vytvárajú pavučinu, kde sa stretáva s vysneným partnerom. Origami predstavuje labyrint, v ktorom ženský lyrický subjekt hľadá svojho partnera, a hoci je od neho len na krok vzdialený, nikdy sa nenájdu, nestretnú, dotýkajú sa len „cez papier / cez blany / cez ozveny“ (V dome z origami, s. 30). Ďalšej časti dominuje intímna lyrika a introspekcia. Lyrická hrdinka tu osciluje v situácii, ktorú charakterizuje ambivalentnosť: túžba po láske – strach zo sklamania: „nemôžem sa odhodlať / vo vnútri chimérická / už chladnú rozjatrené rany / ozýva sa toľko posmechu / v echu // prichádzam k tebe zjazvená / prizri sa mi / otvor ma“ (Intro, s. 50). Štylizuje sa do rôznych polôh, nadobúda viaceré podoby – stáva sa Chimérou, Evou, Oféliou, zmokom, vlčicou. V poslednej časti sa nachádzajú existenciálne básne, ktoré prostredníctvom kontrastov zachytávajú mnohorakosť života (život – smrť, šťastie – utrpenie, svetlo – tma). Napriek obavám z budúcnosti prichádza svetlo ako symbol nádeje na nové začiatky. V zbierke nájdeme zaujímavé intertextové alúzie na literárne diela (Manon Lescaut, Portrét Doriana Graya, báseň Slová – Sylvia Plath), grécku mytológiu (Chiméra, Medúza) či odkazy na StarýNový zákon a kresťanské symboly (jablko, Adam, Eva, kniha Numeri, kríž). Grmanová vo svojich veršoch veľmi zručne využíva senzuálnu metaforu: „kvitnem ti pod rukami“ (Zacyklené, s. 28), personifikáciu: „tráva / šepká / indiánske zaklínadlá“ (Nežne, s. 26) či hru so slovom: „unavená až na prah kostí / až na prach“ (Point Zero, s. 52). Kaskádovité znázornenie veršov umocnené presahmi slúži autorke na nadobudnutie ďalších konotácií a zdôraznenie básnickej výpovede, ktorá pôsobí presvedčivým dojmom.

Básnická zbierka Anam Cara (Priateľ duše), ktorú vydal Spolok slovenských spisovateľov, je debutovým počinom Silvie Gelvanicsovej (1976). Kniha sa začína citáciou druidskej prísahy priateľstva, ktorá zároveň predznamenáva jej tematiku. Útla knižka obsahuje 60 básní a je rozdelená do dvoch častí. V prvej časti nazvanej Svitanie nájdeme básne písané výhradne voľným veršom, tieto majú prevažne reflexívny a introspektívny charakter. Gelvanicsová prostredníctvom svojich veršov nazerá pod povrch a nastavuje zrkadlo lyrickému subjektu, sebe, nám. Snaží sa čo najpozornejšie načúvať svojim túžbam, aby našla vnútornú rovnováhu. Zaujímavá je nevšedná metaforika, hra so slovom: „už nehodlám tlieť sama / v dvojramennom svietniku / to radšej odplávam, za obzor / odkiaľ sa neobzerá“ (do/konca, s. 27) či využívanie paradoxu: „zajakavosť sa nedá vyliečiť / ani slovami, ani krikom / možno mlčaním“ (na prahu, s. 13). Druhá časť zbierky Súmrak pozostáva z básní písaných viazaným veršom. Gelvanicsová tak dokázala, že dobre zvláda aj sylabotonický veršový systém. Čitateľa o tom presvedčia napríklad metricky presné rispety a sonety. Autorka využíva originálne rýmové dvojice (čo dosahuje aj pomerne častým využitím veršového presahu), čím prispieva nielen ku skvalitneniu formálnej stránky verša, ale aj k jeho obsahovej hodnote. Tento trend však na niektorých miestach narúša neopatrné narábanie s inverziou, v snahe vtesnať myšlienku do stanovenej štruktúry verša: „dopíjame bytia mútny klas“ (Môžem ako...?, s. 52). Viazané verše sa čítajú ľahko, dobre komunikujú s čitateľom. Tematicky sú rôznorodé – boj so svojimi vnútornými démonmi, ľúbostná lyrika, téma bytia, vyjadrenie autorkinho vzťahu k Bohu či k poézii. Gelvanicsovej debutová básnická zbierka je akousi pomyselnou sondou, ktorú vysiela medzi čitateľov. Hľadá spriaznené duše, ktoré by jej verše potešili a pomohli im vstúpiť do svojho vlastného vnútorného sveta.

Eva Pariláková (1976) získala v 2. ročníku literárnej súťaže Básne 2010 Asseco Solutions 2. miesto. Aj tento úspech signalizoval jej tvorivý potenciál a motivoval ju k tomu, aby si raz čitatelia mohli jej verše prečítať i v knižnej podobe. Stalo sa tak v roku 2015, keď jej vo vydavateľstve Skalná ruža vyšiel básnický debut Bielenie. Zbierka je rozdelená na sedem častí: Červená, Zelená, Modrá, Žltá, Sivá, Čierna, Biela. Parilákovej subtílne, no sémanticky nasýtené, kontemplatívne miniatúry prechádzajú plynulo z jednej časti do druhej, tak ako do seba vtekajú farby dúhy. Nemajú názvy, čím sa ich kontinuálnosť len umocňuje. Hneď prvá báseň napovedá, aká bude ústredná téma zbierky: „keby sa také srdce dalo z tela vybrať, do čista vyprať / zavesiť do slnka, nech ním prefukuje vietor / pred mojím sťažka svitajúcim oknom / urobila by som to“ (s. 11). Smútok a bolesť, vyplývajúce zo straty, sú zakorenené tak hlboko, že čitateľ musí odkryť niekoľko vrstiev, aby spoznal skutočný rozmer autorkiných veršov. Pariláková je vo svojej metaforike veľmi výrazná a nekonvenčná: „vzduch preosiaty o pár smutných vrán“ (s. 16), „vták pred smrťou vždy prikývne skutočnému slnku“ (s. 42). Na niektorých miestach sú však básne ťažšie komunikovateľné, čo môže byť spôsobené značne intímnou spoveďou autorky. Pre jej básne sú charakteristické reflexívne prvky a prírodné motívy. Akoby jej splynutie s prírodou pomáhalo zmierniť smútok a nájsť vnútornú rovnováhu. Cykly, v ktorých sa obnovuje príroda, prirovnáva k duševným cyklom lyrického subjektu, očisťujúcim jeho vnútorné životné prostredie. Pariláková nazvala jednotlivé časti zbierky podľa farieb, ktoré symbolizujú akúsi ontogenézu prežívania. Zbierka sa končí časťou Biela. Tak, ako sa biele svetlo skladá z celého farebného spektra, tak sa do poslednej časti zbiehajú všetky autorkine básne, aby sa cez prizmu vlastných veršov pokúsila vybieliť čierne škvrny na duši a dokázala sa tak zmieriť s ťažkým osudom.

So svojím básnickým debutom Život v básni. Báseň v žití (Vl. nákl.) vstúpila do sveta literatúry aj Andrea Paľagová (1965). Zbierka je rozdelená do štyroch tematicko-motivických častí s názvami: v prítomnom okamihu tvoriť pre večnosť, schovaný – neschovaný – idem, jednohubky, svetlá a tiene, a je ilustrovaná kresbami Juraja Martišku. Kniha vyšla pri príležitosti autorkinho životného jubilea. Tematika Paľagovej básní zahŕňa hľadanie pravdy, lásky, životnej cesty, vnútornej rovnováhy a dobra v človeku. V prvej časti prevládajú nábožensky ladené texty s bohatou kresťanskou symbolikou. Božia milosť je pre ňu svetlom, za ktorým kráča, aby našla lásku a poznanie: „Smelo za svetlom vykročím / povzbudená poznaním, / pokiaľ lásku v srdci nosím, / v živote viac nezblúdim“ (Cesta, s. 12). Básne sú pre ňu akousi vnútornou modlitbou a zároveň formou očisty. Nájdeme tu aj pokus o kaligram, báseň, pripomínajúcu usporiadaním slov AMEN tvar kríža (O čo ide, s. 19). Druhá časť zbierky obsahuje básne s existenciálnou a reflexívnou tematikou, kde sa autorka zamýšľa nad pominuteľnosťou ľudského života a cestou, ktorou kráča každý z nás: „Život nám dáva to, / čo smrť zoberie – všetko. / Život nám je daný i vzatý. / Čo medzi tým – je na nás“ (Medzi životom a smrťou, s. 44). Časť jednohubky Paľagová vytvorila z krátkych epigramov, ktoré dynamizujú doterajšie usporiadanie básnickej zbierky: „Také deti vychováte, / ako sa k nim vy chováte“ (Výchovná, s. 51). Pre poslednú časť sú typické príležitostné básne, venované najbližším – napríklad manželovi k striebornému výročiu svadby či synom k narodeninám. Aj keď sa Paľagovej básne nevyznačujú bohatou metaforikou či kvalitnými a originálnymi rýmami, cítiť v nich úprimnú výpoveď a lásku.

Zo svojich básnických miniatúr vytvorila Anna Iváková debutovú zbierku Ševelenie jabloní. Vydala ju vlastným nákladom v spolupráci s HKPS, s prispením Literárneho fondu a Fondu Rudolfa Kusého. Útlu knižku zdobia ilustrácie Dušana Blažeka a krátky doslov napísal básnik Peter Štilicha. Zbierka obsahuje výlučne básne zložené z troch veršov, ich názvy tvoria podstatné mená. Na prvý pohľad môžu čitateľovi pripomínať haiku, no z formálneho hľadiska nezodpovedajú tejto japonskej básnickej forme. Ivákovej básne sú krehkými mikroimpresiami, vyznačujúcimi sa bohatou personifikáciou a lyrickou skratkou. Ich základ tvoria prírodné prvky, harmonicky dopĺňajúce intímnu lyriku. Symbol jablone, čomu napovedá aj názov zbierky, je v básňach veľmi častý. Jabloň znázorňuje lásku medzi lyrickou hrdinkou a jej milovanou osobou, časom rastie a dozrieva vo svojej sile: „Jabloň košatie / a naša láska prerastá / všetky susedove ploty“ (Ploty, s. 27). Láska plachá postupne prerastá do lásky vášnivej s mierne erotickým podtónom: „Donaha som rozkvitla / a zapýrila sa / včerajšími vzdychmi“ (Deň, s. 33). Trochu klišéovito pôsobí príliš časté používanie slov „bozky“, „láska“, „stromy“, „vlasy“ a pod., čím autorka nedovoľuje čitateľovi ponoriť sa hlbšie, pod povrch verša. Pre Ivákovej básne sú typické slovesné novotvary („rozľúbila“, „zdážďovieme“, „vánkovieš“), ktorými sa snaží sprostredkovať svoje vlastné vnímanie lásky. Vo väčšine prípadov však pôsobia nemotorne a skôr narúšajú plynulosť veršov, aj keď ich originalitu nemožno autorke odoprieť. Básnická zbierka Ševelenie jabloní sa prihovára čitateľovi tichým šepkaním. Možno si jej verše nájdu úrodnú pôdu, v ktorej sa zakorenia a vyrastú z nej nové jablone.

Dvadsať básní o hľadaní životnej cesty a identity človeka sústredil herec Roman Martinský (1987) do svojej debutovej zbierky NEbásNE (Vl. nákl.). Na jej motívy vznikol rovnomenný 26-minútový experimentálny film, ktorý vytvoril Martinský spolu s Jánom Petrom Háberom. Existenciálna otázka „Kto si?“ v úvode zbierky nastoľuje tematiku celej knihy. Básne naratívneho charakteru sú akýmisi fragmentmi myšlienok o hľadaní odpovedí jedinca, snažiaceho sa v dnešnej dobe identifikovať vlastné JA. Reflektujú problémy súčasnej spoločnosti, ktorej vládne pretvárka a prevrátené ľudské hodnoty: „chamtivý blázon hromadí / nezmyselné hodnoty / vyprchajú ako otvorená fľaša / kedy to uvidí a povie dosť?“ (nebáseň, s. 6). Martinský tiež poukazuje na každodenný stereotyp, ktorý zväzuje ľuďom ruky a robí z nich väzňov vo vlastnom svete. Akoby sme zabúdali žiť pre prítomnosť, a pritom nám v podvedomí rezonujú autorove slová: „autoportrét vytváraš / v tomto momente / si veľdielom rozhodnutí“ (oka(mih), s. 18). Martinský sa vo svojich veršoch prihovára človeku, ktorý je súčasťou každého z nás. Do kontrastu dáva realitu so snami – tie nám často poskytujú jediný únik tam, kde môžeme byť sami sebou. Na ceste životom sú všetky naše kroky hviezdami na oblohe našej budúcnosti. Dopredu však nikdy nevieme, ako intenzívne a dlho budú žiariť. Autor upozorňuje na dôležitosť introspekcie na ceste za poznaním, ktorá nám pomáha zistiť pravdu o nás samých. Nakoniec nám, paradoxne, skladačka všetkých všedných dní odhalí, čo sme predtým nevideli: „dni ti poskytujú kúsky z odpovedí / hľadáš cestu a snažíš sa / spomenúť na všednosť / ktorou je život neopakovateľný“ (hra, s. 32). Cez všetky otázky, ktoré si kladieme, sa znovu dostávame k tej prvej (položenej na začiatku básnickej zbierky), na ktorú zároveň autor dáva nepriamo čitateľovi odpoveď: „prečo sa pýtaš / keď odpoveďou si ty sám“ (prečo, s. 44).

Ďalšou mladou debutantkou, ktorá sa rozhodla v roku 2015 zhmotniť svoje verše v podobe básnickej zbierky Levanduľové srdcia (Vl. nákl.), je Lucia Feketeová (1988). Dominantnou témou neveľkej knižky s 26 básňami je láska a sklamanie. Najčastejšie tu nájdeme baladické texty, v ktorých sa lyrická hrdinka od svojho objektu lásky miestami vzďaľuje, inokedy zas túži byť šťastná po jeho boku. Autorka často vkladá do svojich veršov básnické figúry, ako napríklad epanastrofu: „Raz príde to krásne ráno / Ráno, keď ja ti budem s úsmevom kývať“ či anaforu: „Raz príde deň / Raz príde chvíľa / Raz príde ten čas“ (Ráno, s. 7), tie jej slúžia na intenzifikáciu básnickej výpovede. Vnútorné rozpoloženie lyrickej hrdinky definuje ambivalentnosť jej citových postojov, prejavujúcich sa v kontraste racionálneho vs. emocionálneho vnímania lásky. Okrem tohto kontrastu je tu citeľná aj jeho ďalšia zložka, línia sen vs. realita, s ktorou je autorka konfrontovaná. Aj v časoch, keď je ponorená do smútku, túži po šťastí a načúva i tým najtichším poryvom sveta, aby nabrala dostatok síl a vládala kráčať na svojej ceste životom ďalej: „Vánok vetra / Mi do uška šepká / Nie si taká krehká / Aby si sa po páde rozbila“ (Krehká, s. 13). Feketeová tiež píše o sile úsmevu, ktorý dáva ľuďom nádej. Tejto téme venovala aj celú báseň: „Ak si šťastný / Jeden nádych stačí / Na úsmev pre všetkých“ (Úsmev, s. 31). Formálna stránka jej básní však znižuje hodnotu jej básnickej výpovede. Ani jej spôsob vyjadrenia myšlienok nereprezentuje invenčnú poéziu. Metaforika nie je veľmi nápaditá, prevláda v nej klišéovitá obraznosť. Básne sú písané viazaným veršom, no málo originálne rýmy (spravidla gramatické), slovná inverzia a rytmika veršov pôsobia na čitateľa príliš neohrabaným dojmom. Básnická zbierka Levanduľové srdcia určite nebude cieľovou zbierkou pre náročného čitateľa poézie. Svoje miesto si však môže nájsť v rukách ľudí, ktorí si budú chcieť spríjemniť voľné chvíle čítaním básní o láske, sklamaní a túžbe.

Silvii Kaščákovej (1976), s ktorej básnickou tvorbou sme sa už mohli stretnúť prostredníctvom rozhlasu, literárnych podujatí, súťaží (prémia Básne 2010 Asseco Solutions) či literárnych časopisov, vyšiel minulý rok básnický debut Kŕmiť leva (FACE – Fórum pre alternatívnu kultúru a vzdelávanie) v podobe jedného zo zošitov súčasnej poézie, vychádzajúcich ako príloha časopisu Vertigo. Útla zbierka sa začína básňou Poetka, v ktorej sa autorka deskriptívno-naratívnym spôsobom snaží priblížiť svoj osud čitateľom. Básnickej zbierke dominujú existenciálna a ľúbostná lyrika, tie sa navzájom prelínajú a tvoria súčasť harmonického celku, tak ako láska a smrť tvoria neodmysliteľnú súčasť života. Autorka sa stotožňuje s lyrickou hrdinkou, čím sa jej básne stávajú ešte osobnejšími a zrkadlia jej vnútorné prežívanie. Lásku zachytáva v rôznych podobách. Nebojí sa kvôli nej vystaviť ani možnému sklamaniu. Všetko, čo je ochotná obetovať pre lásku k mužovi, prirovnáva k procesu kŕmenia leva. Na znázornenie strastí lásky používa funkčnú senzuálnu metaforu: „Ihličie rastie protismerne k pohladeniu, / darmo sa bránim vôni. / Zaskočilo ma, že prsty sa priečia, / lebo vôňa je opojná a bolesť slastná“ (Akoby láska, s. 13). Svoj vzťah k rodičom, cez ktorý spoznáva samu seba a dozrieva, pomenúva v básňach Dcéra môjho otcaDcére mojej mamy. Ďalšiu líniu básnickej zbierky tvoria existenciálne témy. Prevažne koncízne básne s prvkami reflexie opisujú pominuteľnosť bytia jednotlivca. Kaščáková definuje jeho postavenie v spoločnosti pomocou zobrazenia plynutia života, ktorý ďalej tečie ako rieka aj bez toho, aby človek do nej vstúpil čo i len jednou nohou: „Ráno som vstala a vyšla na ulicu. / Mesto už bolo na nohách. / Ďalšie ráno som nevstala. / A mesto už bolo na nohách. // Je ťažké vedieť o meste také veci“ (Mesto, s. 15). Autorka v básňach často využíva kontrast, aby tak zdôraznila a precízne vypointovala svoje myšlienky. Snaží sa identifikovať samu seba prostredníctvom básne a cyklicky uzavrieť svoje poslanie poetky. Nakoniec sama konštatuje, čo pre ňu báseň znamená: „Neviem pomenovať / túto báseň. / Aj keď je o mne. // Neviem pomenovať / jediný pocit. // A predsa moje šťastie / je báseň“ (s. 28).

Ďalším poetickým debutom roku 2015 je Nepobozkaná (FACE – Fórum pre alternatívnu kultúru a vzdelávanie) autorky Zuzany Pallovej (1908 – 1991). S básnickou tvorbou začala až vo veku 70 rokov. Zbierka vznikla výberom z pozostalosti, z rukopisu obsahujúceho 170 básní napísaných v rokoch 1979 – 1984 a takisto vyšla ako príloha časopisu Vertigo. Výber zostavil básnik Ján Gavura. Zbierku dopĺňajú ilustrácie slovenskej maliarky Aleny Adamíkovej, ktorá sa venuje redefinovaniu žánru maliarskeho portrétu. Pallovej básne vznikli ako dôsledok empatického a emotívneho prežívania životných udalostí, ktoré výrazne ovplyvnili ju a jej blízkych. Témy jej textov mapujú socialistickú realitu danej doby, vnútorný pocit krivdy a smútku či spomienky na vojnu. Autorka premieňa na verše to, čo ju v živote intenzívne tlačí a omína. Snaží sa prostredníctvom nich vyrovnať so svojím smútkom, prameniacim zo sklamania v láske a z utrpenia spôsobeného týraním. Nestráca však nádej, tá jej dodáva silu pri hľadaní novej cesty. Pallovej básne často pripomínajú príbehy alebo balady. Rada využíva prírodné motívy a personifikáciu: „Les, Ty tajuplná skrýša, / nemý si, predsa hovoríš, / keď vetrík lístím preberá, / ozveš sa, celý zašumíš“ (Lesná ozvena, s. 9). V kontraste s textami plnými prírodných prvkov stojí báseň Budúcnosť domácnosti, ktorá opisuje proces integrácie nových výdobytkov techniky do ľudských životov: „Ako bude v budúcnosti, / povieme si to v krátkosti, / budú varné agregáty, / variť už viac nebudeš Ty, / stroj navrhne dennú stravu, / budeme ho mať jak mamu“ (s. 14). V zbierke nájdeme básne písané viazaným veršom. Rýmy sú z kategórie menej cenených gramatických rýmov a rytmika veršov výrazne pokrivkáva, čím dochádza k oslabeniu formálnej stránky básní. Charakteristické sú pre ne aj genitívne metafory, inverzie a archaizmy („stesk“, „spech“). Aj keď sú Pallovej básne jednoduché a insitné, môžu si nájsť svojich čitateľov predovšetkým medzi staršou generáciou, ktorým spraví takáto nenáročná poézia radosť.

Hoci má Tomáš Repčiak (1972) na svojom konte už niekoľko vydaných kníh, v roku 2015 mu vo vydavateľstve FAMA art vyšla básnická zbierka Na vydaj, ktorú môžeme považovať za jeho oficiálny poetický debut. Kniha obsahuje básne, napísané na objednávku pre dve recitátorky umeleckého prednesu, Júliu Čurillovú a jej dcéru Júliu. Dopĺňajú ju fotografie Milana Čarňanského zobrazujúce ženský subjekt. Básnická zbierka pozostáva z piatich rozsiahlejších básní – Krištáľová noc, Svätá Helena, Alžbetin chrám, Julianin kľúč, Večera, ktoré sú písané viazaným veršom. Repčiak v nich používa nepravidelný rým, čím sa básne stávajú náročnejšími na recitovanie, no na druhej strane poslucháča nútia neustále udržiavať pozornosť a čakať na rým, ktorý svojou sémantickou nasýtenosťou podporí básnickú výpoveď. Používanie epizeuxy („...a sa kajá, a sa kajá“) a opakovanie rovnakých veršov pomáha naplniť účel týchto básní. Už podľa príznačných názvov je zrejmé, že hlavnú úlohu v nich bude hrať lyrická hrdinka. Prostredníctvom intertextových asociácií Repčiak pátra po tajomstvách ženskej duše a zachytáva jej vnútorný svet so všetkými bremenami a radosťami, ktoré formujú jej osobnosť. Vojnový či náboženský motív slúži autorovi na vykreslenie esenciálnej básnickej výpovede o svojej lyrickej hrdinke. Básne sa vyznačujú bohatou metaforikou. Čitateľ sa preto často musí opätovne vrátiť k textu, aby pochopil všetky asociácie, dostal sa pod textúru básnických obrazov a odkryl ich ďalšie významy. Básnická zbierka Na vydaj nie je určená len na umelecký prednes. Básne sú súce aj do rúk čitateľa, ktorý je schopný vnímať precítené svedectvá.

Posledným debutom v tomto prehľade je básnická zbierka filozofa, básnika a hudobníka Erika Markoviča (1972). Jeho debut čakal na svoju definitívnu knižnú podobu viac ako dvadsať rokov. Básne, ktoré medzitým dozrievali, neodpočívali len hermeticky uzavreté kdesi na dne zásuvky, ale boli konfrontované s názorom čitateľov vo viacerých literárnych periodikách, v antológiách a zborníkoch rôznych literárnych súťaží. Po tejto dlhej a náročnej literárnej ceste, počas ktorej vznikali básne v rozmedzí rokov 1992 – 2014, nakoniec v Literárnej nadácii Studňa vyšla Markovičova básnická prvotina s názvom Ikonickosť. Prestupovanie Slnka. Napriek tomu, že má básnická zbierka vročenie 2014 a bola prvýkrát verejnosti predstavená až v apríli 2016, rozhodol som sa ju predsa len zaradiť do prehľadu debutovej poézie s vročením 2015 a aspoň niekoľkými slovami ju priblížiť čitateľom a milovníkom poézie. Kniha je rozdelená do siedmich samostatných cyklov (ROZORVANOSŤ. PRAHNUTIE. PÚŤ DO ZEME ZAS ĽÚBENEJ; MODLITBY K BEHU. VYNÚTENÁ SUROVOSŤ BOJA. ZJEMNENIE; CVALY. NA PLANINÁCH SPEV, KRÍŽ RYTIEROV; PREKROČIŤ RUB IKONY. IKONICKOSŤ; PLAVBY. DO VÝSOSTNÝCH VÔD; PRELETY. LITÁNIA LIETANIA; ÉTERICKOSŤ. PRESTUPOVANIE SLNKA) a je doplnená fotografiami Petra Olekšáka. Markovičove básne majú kontemplatívny, filozofický a existenciálny charakter. Na niektorých miestach sú jeho texty popretkávané experimentálnymi prvkami. Textom dominuje zložitá kresťanská symbolika a špecifická lexika, ktorá s ňou úzko súvisí. Aj preto nie je autorova poézia orientovaná širokospektrálne. Doslova si vyberá pozorného čitateľa, ochotného nechať sa Markovičovými veršami prestúpiť a hľadať v nich básnikovo posolstvo. Básne sa vyznačujú originálnou metaforikou a početnými intertextovými alúziami na Bibliu. Typické sú pre ne dlhé verše s myšlienkovým presahom. Markovič tiež rád a často využíva hru so slovom: „púť do zeme zas ľúbenej“, „lásku striebornú, komu Ju dáš?“. Hlavnú líniu jeho básní tvorí pomyselná vertikála Boh – človek – poézia, ktorej písanie pre autora znamená „duchovný prienik a výkrik do nej, do vysokých nebeských sfér“ (Ars Poetica, s. 61). Markovičov debut je z hľadiska komunikatívnosti náročným dielom. Je len na čitateľovi, či pri jeho čítaní uvidí verše prestúpené slnečným lúčom poznania.

 

Hoci bola kvalitatívna úroveň minuloročných debutov rôznorodá, nájdeme medzi nimi aj také, ktoré signalizujú potenciál debutantov stať sa v budúcnosti plnohodnotnou súčasťou slovenskej poetickej scény. Každá zo zbierok, ktorá sa dostala do tohto prehľadu, však určite osloví svojho čitateľa. Veď napokon, ako sa hovorí – koľko ľudí, toľko chutí. A presne tak je to aj s poéziou.

 

Martin Chudík

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013