Slovenské prózy z roku 2015


(niekoľko jednoduchých úvah o súčasnom literárnom uvažovaní)

Mgr. Karol Csiba, PhD., (1975) sa narodil a žije v Bratislave. Doktorandské štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ukončil v roku 2006 prácou Literárny experiment v prózach Jána Johanidesa. V súčasnosti je pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV. Venuje sa predovšetkým slovenskej autobiografickej próze 20. storočia. Okrem toho pravidelne reflektuje aktuálnu slovenskú prozaickú tvorbu. Pracuje v redakcii časopisu Slovenská literatúra. Zároveň je vedúcim redaktorom časopisu Jazyk a literatúra. Napísal literárnohistorickú monografiu Privátne – verejné – autobiografické (2014). Je tiež spoluautorom publikácie Hľadanie súčasnosti s podtitulom Slovenská literatúra začiatku 21. storočia (2014).

 

Ako sa dá písať o próze v krajine, v ktorej hŕstka zúrivcov dokáže spochybniť jej základy? Aby toho nebolo málo, prizve k tomu televízne štáby a trápne divadlo sa môže začať. Čítate správne, zdrojom môjho znepokojenia je útok voči zbierke próz Sekerou a nožom (z bezpečnostných dôvodov hovorím o diele, nie o jeho autoroch), ktorá už nejaký ten piatok zaujíma všetkých kompetentných, ale najmä nekompetentných. Na jednej strane je to pre slovenskú literatúru výborná správa. Podobnú popularitu totiž zažila možno ešte za baťka Mináča. V tomto smere by sme sa mali útočiacej skupine vlastne poďakovať. Jej aktivity, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou čochvíľa objavia aj v oficiálnych výkonových dotazníkoch všetkých s literatúrou zapletených inštitúcií, výrazne prekročili popularizačné schopnosti Ministerstva kultúry, filozofických fakúlt, literárnych centier, knižníc, kníhkupectiev a Sorosovho centra súčasného umenia dohromady. Na takýto úspech pritom netreba u nás veľa. Stačí vytiahnuť fakľu ochrany vývoja študujúcej mládeže a máte takmer vyhrané. Medzi rôznymi predsedami aliancií a drobnými „prezidentmi“ združení obľúbenej hry o pohár „ústredného literárneho vypatlanca“ ako bizarne zafarbená čerešnička na tomto nie veľmi chutnom zákusku žiari nemenovaný predseda Slovenskej asociácie učiteľov slovenčiny. Uznajte, väčší paradox tohto otvoreného sporu by som hľadal asi márne. Celá aféra má však literárnu logiku. Nemenovaný predseda s pozbieranou suitou sa od prvého momentu stávajú protagonistami nepodarenej frašky. Na tomto mieste by sme mohli diskutovať o žánri, je to ale celkom zbytočné. Umeleckú hodnotu to nemá žiadnu, no tešia sa aspoň komparzisti. Aspoň na pár minút sa dostávajú do čela rozprávania. Ozajstnou katastrofou pre slovenskú literatúru by bolo, keby tam zostali až do konca.

Odpoveď na úvodnú otázku je preto jednoznačná. O slovenskej próze, a najmä tej aktuálnej, sa dá písať naozaj rôzne. Podmienky prístupu sú celkom triviálne. Stačí snaha o korektný, no najmä literárny prístup. O niečo také sa pokúša aj toto hodnotenie. V jeho prvej časti sa venujem desiatim finalistom literárnej ceny Anasoft litera 2016. Polčasový verdikt poroty sa tu prekrýva s tým mojím. Druhú desiatku tvoria ich ambiciózni náhradníci, z ktorých viacerí by mohli za istých okolností prestúpiť do prvého mužstva (bez brankára). Tretie zoskupenie som trochu eklekticky vyhradil reedíciám a prózam, v ktorých dominujú znaky populárnej literatúry. Zvyšné texty sa dostali do tohto hodnotenia vo forme edičnej poznámky. Poradie v skupinách určila abeceda. Prajem trpezlivé čítanie.

Ballova próza Veľká láska (KK Bagala) ponúka všeličo, pred záverom aj takéto naoko marginálne porovnanie: „Tu v Rotterdame sú ľudia strašne dynamickí. Všetci chcú niečo dosiahnuť, ale nikdy nič nedosiahnu. V Amsterdame sú ľudia takí istí, ale aspoň o tom nehovoria. Preto je tam taký pokoj“ (s. 138). Aby to náhodou nikoho nemýlilo, kniha nie je beletrizovanou prechádzkou po dnešnom Holandsku. Žáner cestopisu môžeme pokojne vylúčiť. Konfrontácia dvoch miest však pripomína základné póly existencie autorových postáv. Na jednej strane sa pohybujú hlučnejšie formy bytia, na druhej strane stojí tichšie prežívanie. Rozdiely v intenzite oboch životných perspektív sú občas nepatrné. Niečo podobné by sme mohli hľadať v profile veľkej lásky stojacej uprostred rozprávania. Úsporne načrtnutá dvojica Laura – Andrič toho neprezradí veľa, oveľa častejšie len niečo stroho naznačí. Aj spory vedú ticho a bez kriku. Autor týmto spôsobom modeluje ďalšiu verziu outsiderstva a v tomto prípade aj životného vyhorenia. Práve tento aspekt existencie zosobňuje postava spisovateľa Andriča. Zlyháva ako partner a adoptívny otec, namiesto toho len pasívne absorbuje rozpad partnerského vzťahu. Bolo by to smutné, keby to celé nebolo vtipné. Dešifrujeme autorské lavírovanie medzi skutočnosťou a fikciou. V týchto hraniciach dokáže tvorca vážne zosmiešňovať, nepodstatné zvýrazniť, smutné neutrálne predložiť. Aj takto sa dá vidieť dnešok.

Z hľadiska čitateľskej orientácie v knihe Jany Beňovej HoneymOon (Marenčin PT) nájdeme to podstatné hneď v úvode. Nechcem tým naznačiť, že potom už nič dôležité nepríde, no po tomto vstupnom balíku informácií by sme sa už nemali v zákutiach rozprávania stratiť. Autorka totiž celkom priamočiaro rozdáva charakterizačné karty, ktoré ukazujú, kto je tu vlastne kto. V prvom prípade je to ona: „Oona, dievča, ktoré leží v nemocnici. Rozhodne sa začať si písať denník. Spätný denník. Saturn. Niečo, čo požerie jej minulosť. Ohlodá. Na kĺb bez mäsa&loja spomienok. Opäť ohybný. Rozkrúti sa bez zábran v lôžku. V krajine naokolo sa pozvoľna dejú prevratné zmeny“ (s. 9). Po druhé, je to on, milenec Maté. Jeho kľúčovou textovou kompetenciou je okrem iného tvorba poznámok k jej denníku. Celý tento úvod by sa dal zjednodušujúco vnímať ako synekdocha zvyšku knihy, čo však nie je myslené ako negatívum. Práve naopak. Zdôrazňujem, že zvláštne dialogické rozostavenie dvoch hlavných postáv im uberá čisto telesnú podobu. Autorka ich predstavuje skôr ako myšlienkové modely, ktoré by mohla zneužiť na čokoľvek. Toto právo ale nezneužíva, k protagonistom pristupuje uvážlivo, vkusne a presne, čo charakterizuje celý spôsob rozprávania. Sémantická váha je presunutá do ich vnútra, rozprestiera sa v nich. Priestor tu nemá štandardné parametre, väčšina hraníc medzi telami a priestorom je narušená. Takýmto spôsobom sa dostaneme k dôležitému aspektu amputácie (odkaz na úvodnú scénu z nemocnice). Konfrontácia s historickými zmenami vyznieva v próze ako jemný, no nepatetický povzdych.

Aj v románe Nevďačná cudzin(k)a (Aspekt) sa Irena Brežná dotýka problému vyrovnania sa s vlastnou emigráciou z Československa do Švajčiarska v roku 1968. Využíva na to paralelne sa odvíjajúce spomienkové línie, z ktorých každá svojím (presnejšie svojským) spôsobom reflektuje proces individuálneho začleňovania sa subjektu do radikálne odlišnej spoločnosti. Prvá rovina je zdanlivo intímnejšia, má totiž za úlohu prezentovať krok za krokom fázy premeny mladej dámy z východného bloku (krajiny zla) na plnoprávnu obyvateľku Západu, ktorý je v jej rozprávaní improvizačne sterilný a systémovo nespochybniteľný. Práve modely dlhodobo formovaného správania sa domácich obyvateľov a ich presný systém sú zdrojom častých konfrontácií, najmä keď pramenia z ignorantstva a pokrytectva. Brežná však túto líniu priveľmi nepitve, hoci nekompromisnosť sa jej uprieť nedá. Ak sa k niečomu takému aj dostane, vykompenzuje to o niečo vtipnejšou poznámkou, ktorou nám nenápadne odkáže, že je v tomto probléme už nad vecou: „Lenže ja som vedela, že moja mesačná tvár ma aj tak prezradí. No a čo keď. Nechcela som ju stláčať do podlhovastého tvaru a zakoreniť sa tu ako pšeničné zrno“ (s. 26). Druhá rovina ide vo svojej dokumentárnosti ešte o kúsok ďalej. Autorský subjekt v nej vystupuje zo svojho privátneho kruhu a v pozícii tlmočníčky pracujúcej s migrantmi z Balkánu sa predsa len zaraďuje do systému. Ani v tomto kroku autorka čitateľsky nezlyháva. Asi aj preto, že dominantnú tému nechce zneužiť ako sociologickú príručku.

Ústredným problémom zbierky Dušana Dušeka Ponožky pred odletom (Vydavateľstvo Slovart) je pamäť. Autor sa zameriava prednostne na jej nestabilitu. Nech to znie akokoľvek smutne a pesimisticky, v jeho verzii žiadnu katastrofu nehľadajme. Práve naopak, ponúka nám vkusné a zábavné čítanie. Jeho prezentovaná nepevnosť stojí na začiatku neobmedzených asociatívnych možností, čo sa pozitívne odráža na štruktúre jednotlivých textov. Výsledkom je spontánny rozprávač, ktorý sa nebojí zachytávať na prvý pohľad neorganizované témy, príbehy a drobné spomienky. Ďalším z dôsledkov tohto autorského prístupu je kompozičná nepevnosť rozprávania. Určitý poriadok však do neho vnášajú konkrétne postavy – manželka rozprávača alebo napríklad aj jeho sestra. Inú množinu historicky overiteľných informácií tvoria výňatky z dobovej tlače: „V jeseni 1970 komunisti Mladú tvorbu definitívne zlikvidovali. Obvinili redakciu, že sa už dávnejšie zriekla svojej úlohy reprezentovať celú mladú literatúru a stala sa časopisom úzko skupinovým, takže sama zodpovedá za svoj zánik. Túto vetu som takmer celú odpísal z novín. Začala sa normalizácia. Po sovietskej okupácii v roku 1968 sme nič iné nemohli čakať“ (s. 70). Aj týmto spôsobom autor reviduje voľnosť motívov. Preklápa ich do organizovanejších viet, ktoré mu na oplátku pomáhajú s evokáciami dobovej atmosféry. Dôležitým aspektom sú v tomto kontexte autobiografické črty rozprávača. Ten sumarizuje svoj doterajší život. Robí to spôsobom, ktorý sme už veľakrát v inom prevedení videli. Tento variant čitateľa celkom určite neurazí.

Kniha Zusky Kepplovej Reflux (KK Bagala) má zdanlivo jasný tematický pôdorys. Hlavná dejová os by sa dala umiestniť medzi študentku africkej literatúry a jej komplikovaný návrat domov. To, čo by malo pre hrdinku vytvárať pocit rodinnej istoty (so všetkými jej podobami), to s ťažkosťami v próze nájdeme. Rodinu, priateľov z detstva, zmenených starých známych, dobre známe miesta. Táto „neharmonická“ idylka sa však hneď od úvodu celkom očakávane komplikuje. Z pohľadu postrehov a motivických impulzov to celému rozprávaniu pomáha. Autorkin pokus zachytiť návrat domov (týka sa to aj jej neskoršieho presunu niekam inam) naozaj smeruje k vykresleniu „miesta návratu“ ako zvláštne uzavretého priestoru, ktorému hrdinka prestáva rozumieť. Otázne je, či mu vôbec niekedy rozumela, resp. či to bolo vôbec možné. Z pohľadu určitej kompozičnej súdržnosti ale próza dokopy až tak veľmi nedrží. Jednotiaca sila témy toho veľa odpracuje, no oslabená literárnosť je v tomto prípade viditeľná. Oveľa intenzívnejšie nás autorka odkazuje mimo priestoru literatúry. Aj z tohto dôvodu skôr ambiciózne dokumentuje, než by vytvárala umelecký obraz. O stupeň subtílnejšia podoba tohto rozprávania by ale zaujala viac, hoci pod niektoré pasáže by sa viacerí čitatelia s radosťou podpísali.

Rút Lichnerová nám v próze Hostina (Marenčin PT) predkladá vrstevnato komponovaný príbeh, ktorý vytvára z tradične komplikovaných ľudských osudov. Nikoho neprekvapí, že aj v tomto prípade sa usiluje o ich sugestívne varianty. Stručne by sa to celé dalo nazvať podobne, ako to nájdeme na zadnej strane prebalu: „Ira a jej deti sú poznačené minulosťou.“ Najviac priestoru dostáva dcéra Koronis. Zaujme túžbou po harmónii v živote, ktorý je pre ňu takmer „nedýchateľný“. Aj vďaka nej zazrieme v základe rozprávania moralizátorské podfarbenie, ktoré sa dá čítať ako apel voči materiálnemu svetu. Dokazujú to aj ďalšie postavy, čo vyznieva čiernobielo. Celé rozprávanie sa realizuje v dvoch rovinách. Tá prvá je situovaná do súčasnosti, v tej druhej sa próza presúva smerom k mýtickej antike, ktorá rezonuje vo viacerých reminiscenciách protagonistov. Spája ich jednoduché „hodovanie“ spoločenských elít, na čo poukazuje už samotný titul. Len dodávam, že obraz novodobých „hostín“ je vykreslený ako paródia tých antických, hoci prítomnosť sprievodných úvah o bytí charakterizuje obe verzie. Rozprávanie je v tomto prípade viazané na vymedzený časový úsek a obmedzený priestor, no autorkina ambícia sa zdá byť o niečo širšia a univerzálnejšia. Zdá sa, že jednotlivé postavy nemajú právo rozhodovať o svojom osude. Dôležité je najmä dedičstvo predkov, ktoré hrdinom často komplikuje ich každodenné prežívanie. Niektoré osudy autorka iba načrtáva, iné informačne prehusťuje. Stratiť by sme sa v nich ale asi nemali.

Román Petra Macsovszkého Tantalópolis (Drewo a srd / OZ Vlna) sa dá čítať na pozadí geograficko-kultúrnej exkluzívnosti, ktorá na hony prekračuje náš domáci kontext. Príbeh „našinca“ premiestneného niekam ďaleko by ale nemusel čitateľsky sklamať. V olympijskom roku by sme nenašli zaujímavejšiu destináciu, akou je dnešná Brazília, hoci aktuálne informácie z chystaného centra „svetového“ športu až také pôvabné nie sú. Ale naspäť ku knihe. V nej sa okrem presnejšieho opisu juhoamerického veľkomesta stretneme s fascináciou Japonskom, resp. dejinami Japoncov. Slovo fascinácia je možno prisilné, no preháňanie k tejto knihe určite patrí. Aby to bolo celé ešte zaujímavejšie, autor predkladá zlomky z krátkych dejín Japoncov v Brazílii. Aj tento aspekt dodáva románu encyklopedicko-dokumentárny rozmer. Tok informácií sa v rozprávaní sústreďuje do profilu postavy Szoborkaya, ktorý do spomenutej Brazílie pricestoval. Pracovne. Ako pedagóg a vedec, ktorý sa necháva prekvapovať: „Szoborkaya v prvom rade prekvapila skutočnosť. Že v Brazílii žije toľko Japoncov. Poldruha milióna. Odjakživa si myslel, že Japonci nie sú národom emigrantov. Nuž, veľa času na oboznamovanie sa s Brazíliou. Pred svojím príchodom neminie“ (s. 145). Týmto exkluzívnejším rozmerom sa potenciál románu, samozrejme, nevyčerpáva. Charakterizuje ho precíznosť, s akou autor pristupuje k rozličným kontextom súčasnej civilizácie. Na jej zlyhania a disfunkcie ale nazerá bez zbytočného mudrovania a moralizovania. Aj vďaka tomu predstavuje jeho román zaujímavú verziu univerzalizmu.

Kniha Jara Riháka publikovaná pod názvom Pentcho. Príbeh parníka (Marenčin PT) ponúka naozaj všeličo. Kľúčový je, samozrejme, príbeh, opretý o historicky overiteľné udalosti a dátumy. Začína sa týždeň po vypuknutí druhej svetovej vojny, ktorá fatálne ovplyvňuje zvyšok udalostí. Za týmto kataklizmatickým dejinným medzníkom, vstupujúcim do chodu nasledujúcich epizód, sa odvíja rozprávanie o osude zhrdzaveného riečneho parníka, ktorý mal v máji 1940 vyplávať z bratislavského Zimného prístavu, pokračovať po Čiernom a Egejskom mori a nakoniec cez Stredozemné more zakotviť v Haife, resp. na pobreží vtedajšej britskej Palestíny. Pasažiermi boli (prevažne mladí) Židia zo Slovenska, Čiech, Maďarska, Rakúska, Nemecka a Poľska, odchádzajúci (utekajúci) z vojnovej Európy. Autor tu otvorene využíva vzťah medzi rozprávaním príbehu a históriou. Konštatovanie nie je výčitkou, súčasná slovenská próza toto špecifické spojenie dlho využíva, resp. veľmi často zneužíva. Väčším problémom je však jeho spoliehanie sa na exkluzivitu a evokačný potenciál zaznamenaných dejinných fragmentov. Knihe nechýbajú ani prvky dobrodružnej prózy. Autor si vyberá malú skupinu ústredných postáv, ktorým priraďuje znaky hrdinskosti. Aj v tomto prípade sa až priveľmi spolieha na neliterárny kontext celého rozprávania. Veľké množstvo dramatických situácií iba stroho konštatuje, akoby si uvedomoval, že akákoľvek expanzia expresívnych zápletiek ešte viacej potvrdí znaky populárnej literatúry, o ktorú sa on sám asi neusiluje. Napriek snahe o vzrušujúci dej mu ide predsa len o rozprávanie o „vážnych“ udalostiach. Zo žánrového hľadiska tak zostáva niekde na polceste. Podobným spôsobom by sa dali nájsť aj ďalšie žánrovo odlišné roviny rozprávania. Výsledok by bol pravdepodobne rovnaký, čo by, paradoxne, nebolo voči predloženej knihe úplne spravodlivé. Napriek viacerým mojim poznámkam ju vnímam ako celkom zaujímavý, hoci nie naplno využitý literárny projekt.

V zbierke próz Vandy Rozenbergovej Slobodu bažantom (Vydavateľstvo Slovart) zaujme najmä výber protagonistov. Všetko ostatné zostáva v ich tieni, hoci občas aj fabula so sujetom vystrčia autonómne pestované rožky. Najlepším častiam próz nechýba verbálna ľahkosť a zmysel pre vypracovaný detail. Inokedy upúta autorská hra s absurditou. Všetko dohromady tvorí dostatočný základ pre vcelku svieže písanie. To sa ukazuje najmä vo viacerých netradičných kombináciách motívov, ktoré fungujú v poviedkach ako charakterizačný prvok hrdinov. Vysoké sa tu strieda s nízkym, no celé to nemá škrobeno učebnicový rámec. Je to skôr hravo asociatívne, asi preto, aby sme si všimli autorkinu radosť z písania, hoci tento aspekt by nás nemusel vôbec zaujímať. Odhaľujeme to už v úvodnej poviedke, v ktorej hrdinka vraví: „Poza môj chrbát si hovorili, že som išla s mužom aj za kus hovädziny a že som šľapka, pomedzi ringlóty a mirabely sa v mojom rodnom hniezde trúsili takéto legendy a leteli od domu k domu, tam ich ženy v ručníkoch na hlavách, aké nosievala aj moja teta, zamiesili do cesta na lekvárové perky (...)“ (s. 7). Ani v ďalších textoch zbierky nás blazeované typy postáv nečakajú. Na miestach, kde sa spájajú s vtipným pointovaním situácií, to nemusí byť celkom zbytočné čítanie.

Začiatok románu Petra Šuleja Spolu (Marenčin PT) je výrazovo razantný a hrmotný. Chcel by byť aj významovo úderný, no táto hodnota sa väčšinou ukáže až na konci. S čitateľom sa tu však nikto maznať nebude, férovo sa to dozvedáme hneď pri vstupe. Možno bude aj veselo: „Naraziť. Rozbiť. Rozmlátiť na franforce. Na atómy rozdrviť. Premeniť. Nabúrať. Len aby sa niečo stalo, čo by ho aspoň na chvíľočku vytiahlo z monotónnosti dní, z nekonečnej sivoty opakovať. Zavesiť sa na trolejbusové vedenie“ (s. 9). Takmer všetko sa v rozprávaní krúti okolo hlavnej postavy, ktorou je štýlovo vykreslený hudobný publicista Daniel. K takému by sa obyčajné prežívanie veľmi nehodilo. Nič také sa tu, samozrejme, ani neodohráva. Prvú líniu protagonistovho života spoluvytvára spomienkový svet jeho starého otca, predovšetkým jeho účasť v prvej svetovej vojne, zajatie na Kryme a špeciálne jeho zdĺhavý návrat domov. Celá táto epizóda je zároveň obostretá rodinným tajomstvom, zakotvenom v ťažko overiteľnej minulosti. Práve toto latentné nedopovedanie všetkých súvislostí je v kontraste voči doslovnosti aktuálneho Danielovho prežívania. Tomu naopak chýba sympatická intímnosť dávnych čias. Oveľa výraznejšia je v tomto prípade životná hektickosť. Profesionálna realizácia protagonistu to len potvrdzuje, hoci aj v tejto rovine si nachádza únikové cesty pred „životom“. V ňom dominuje jeho alternatívne spolužitie s dvoma ženami. Tu autor tajomstvami očividne šetrí. Spojenie týchto línií asi zaujme.

 

V knihe Dvanásť poviedok a Ján Med (KK Bagala, 2. dopln. vyd.) Jana Beňová ukazuje svoj zmysel pre jemnú literárnu drobnokresbu. Nemusíme sa stotožňovať s témami, ktoré v tejto zbierke nakombinovala (viaceré sa opakujú, aj preto ich nebudem podrobnejšie analyzovať). Dokonca nám nemusí vyhovovať letmé kombinovanie žánrov, keďže aj pri písaní poviedok nezabúda na identitu poetky, čo sa prejavuje v jazyku a celkovej obraznosti. Len dodávam, že k dajakému žánrovému synkretizmu tu nedochádza. To, samozrejme, neznamená, že dokážeme v poviedkach všetko dešifrovať. Niektoré fragmenty z významovej mozaiky celkom určite umiestnime niekam inam. Texty akoby mali občas dvojité dno, na čo nezámerne odkazuje záverečná poviedka Dvojité dno. V takýchto prípadoch napríklad ani viditeľné hodnoty nezaručujú protagonistom automaticky životný úspech: „Králik mal veľmi pekný hlas. Taký pekný, že ho to ako herca celkom odpísalo – povedal mu to už jeho prvý učiteľ herectva – vaše telo bude vždy tri kroky zaostávať za hlasom – telo tri kroky, tvár šesť“ (s. 135). Autorka ani tu nezabúda na vtipné pointovanie. To sa dotýka aj jej neustáleho lavírovania medzi mužským a ženským pohľadom, čo spôsobuje, že toto rozlišovanie stráca zmysel. Jej postavy prežívajú každodenné starosti. Nie všetky pokusy robiť z týchto banálnych situácií niečo exkluzívne v zbierke vychádzajú. Oceňujem, že aj z týchto momentov dokáže autorka šikovne vykľučkovať.

Hrdina prózy Miroslava Brücka Hotel Oáza (Modrý Peter) sa po rokoch vracia do mesta, v ktorom prežil mladosť. Po smrti manželky rekapituluje a hodnotí svoj život. Tento návrat na staré známe miesta jeho naštartované spomínanie ešte zosilňuje. Subjekt sa konfrontuje s väzbami na domov a jeho vtedajšiu atmosférou. Myšlienky zodpovedajú sympatiám k tomuto priestoru, no oveľa intenzívnejšie rezonuje pocit nejednoznačnosti, ambivalentnosti a komplikovane definovanej skutočnosti. Tvorí ju na jednej strane každodenný kolorit západoslovenského mesta, ktorý sprítomňujú ulice, kaviarne, vinárne, hotel, železničná stanica či opustené budovy bývalých tovární. Na druhej strane tento priestor nepredstavuje pre hrdinu pevný bod a pocit ukotvenia. Nie je všetko v spomienkach iba príjemné. Úloha ženy ako zdroja jeho pozitívnejších pocitov je v tomto smere ale iná. Jej obrazy spĺňajú vo všetky verziách atribúty telesnosti, no základnou podobou tu zostáva jemnejšie erotické zobrazenie. Rozprávanie charakterizuje splývavá lineárnosť, ktorá nemá ambície oslňovať, svojho čitateľa si však určite nájde.

Začiatok prózy Ivana Čičmanca Bratislavský satyr (MilaniuM) charakterizuje atmosféra, ktorá evokuje rôzne podoby chladnej a vyprázdnenej harmónie. Už v týchto úvodných pasážach sa do pozornosti tlačí pocitovo rozpoltený protagonista Stano. Na jednej strane vyjadruje istú chvíľkovú spokojnosť so svojím dovtedajším životom, hoci o jeho akceptácii rozhodovali často iba drobné epizódy: „Málokedy sa cítil byť súčasťou väčšieho, takmer až kozmického celku pevnejšie ako tam na vojenských cvičiskách, kde každý jedinec mal svoje miesto a presne určené úlohy (...) Vojenčina mu navyše bola nenahraditeľnou skúškou mužnosti (...) Iste aj vďaka nej si neskôr dokázal poradiť so životom (...)“ (s. 10). Oveľa intenzívnejšie vnímame v rozprávaní jeho nespokojnosť s terajším životom. S manželkou žijú vedľa seba v zdanlivom pokoji, občas sa ich denné programy kdesi pretnú. Fatálnejšie to ale dopadne s ich deťmi: syn spácha samovraždu a dcéra sa necháva sterilizovať. Akoby to nestačilo, próza dostáva takmer mýtický charakter. Synova milenka po sexuálnom styku so Stanom otehotnie, no ide na potrat. Tragické rámce konania a istého „biologického“ prežívania protagonistov ani v závere nenaberajú rozprávačskú dynamiku. Práve naopak, všetko zostáva v istom pokoji. To hlavné sa totiž odohráva pod povrchom. Skoro ako v živote, hoci túto vetu som v tejto súvislosti vlastne nevyslovil. Samotné rozprávanie ma k takejto identifikácii asi nevyprovokovalo.

Záver trochu tajomne nazvanej publikácie Daniela Heviera Tajné dejiny bielej kaligrafie (TRIO Publishing) tvorí tento krátky odsek: „Nijaká odpoveď. A ja som vedel, že Herberta Manna ani Hermínu už nikdy neuvidím. Že ostanem sám so svojím poslaním: zaznačiť neobyčajné udalosti, ktorých som bol svedkom. Napísať tajné dejiny bielej kaligrafie“ (s. 189). Zdá sa celkom jasné, čo pri konci napínavého čítania mnohí ocenia. Autorovo rozprávanie však až také napínavé nie je, hoci mysterióznosti si v ňom čitateľ nájde, čo hrdlo ráči. Základom je napohľad civilný príbeh muža, ktorý je konfrontovaný s rozličnými cudzími životnými okolnosťami. Nie je obyčajným pozorovateľom, na to si dáva autor zvlášť pozor. Stáva sa akousi križovatkou nečakaných súvislostí. Na ich pozadí sa vytvára nekonečná koláž spojení a stretnutí historicky overiteľných osobností. V tejto súvislosti vlastne ani neviem, kto je skutočným rozprávačom príbehu. Postupne sme zaťahovaní do labyrintu rôznych spoločensko-kultúrnych odkazov, čo nestabilitu rozprávačskej identity ešte zvýrazňuje. Tento pocit dotvára aj relevantná výtvarná zložka, ktorá ale podľa môjho názoru knihu významovo preťažuje. Alebo týmto úvahám o nepatrných prvkoch ľudskej existencie veľmi nerozumiem. V tom prípade som po prečítaní tejto knihy zostal asi na jej začiatku.

Kniha Ivana Koleniča Krajšie ako hriech (Agentúra SIGNUM) obsahuje štyri prózy. Len pripomínam, že prvá z nich má názov Generácia a autor ju publikoval už v roku 1997 v kolektívnej (generačnej) publikácii Dúšok jedu. Pôvodnú publikačnú identitu zvyšných troch próz som podrobnejšie nezisťoval, no táto informácia nie je ani dôležitá. Pre prípadných zvedavcov to ale nechávam otvorené ako malý otáznik. Štyri prózy spája v prvom rade téma. Autor zachytáva prelomové obdobie konca minulého a začiatku tohto storočia. Štyri samostatné výpovede sa očami básnika a výtvarníka stávajú v knihe zrkadlom rozpadu totalitnej minulosti a zároveň dezilúzie z nových pomerov. Prózy spája aj niečo iné. Autorské štylizovanie sa do depresívnych nálad, predvádzaná telesnosť a výrazovo netlmený erotizmus, ktoré však nie sú ústupom pred túžbou po čistejšom cite. Spoločný je tiež nádych kontroverznosti. Za všetkým zvrhlým a preflámovaným si dokážeme predstaviť niečo neskazené. Textom rovnako pomáhajú irónia a sarkazmus. Autor ich nasadzuje aj v momentoch, keď jeho postavy prekračujú zaužívané sociálne normy. Ani v jednej z próz nevidíme spochybnenia základných hodnôt (láska, mier), čo sa ukazuje vo viacerých (aj vtipných) polohách: „Krasopisom ujo učiteľ zapisoval do triednej knihy kalendárne dátumy. Nikdy viac sa neopil. Nikdy už nefajčil gandžu a nefetoval toluén. A nikdy nenamaľoval svoj sen: niečo, čo je krajšie ako hriech...“ (s. 114). Autorovi hrdinovia sú presvedčení, že k svojej ozajstnej tvorbe potrebujú ledabolo utratený majetok a pocit nerestného nebezpečenstva. Musia cítiť nôž pod krkom, provokovať násilníkov a bitkárov, robiť si hanbu pitkami a oddávať sa sexu. Autor tieto ich požiadavky s prehľadom zvláda. Nie vždy však k týmto aspektom pridáva aj niečo iné. V svetlejších momentoch ale ponúka osviežujúce čítanie.

V knihe Asvabaždénie (KK Bagala) si Márius Kopcsay opätovne vyberá za svojho hrdinu individualitu stojacu na okraji spoločnosti. Povedané trochu natvrdo a zjednodušene, vyberá si slovenského intelektuála, publicistu. Z môjho pohľadu je skôr novinárom, ale slovo publicista znie o kúsok noblesnejšie a intelektuálnejšie. Autor modeluje postavu, ktorá svojím sociálnym statusom otvára otázku, či takýto jednotlivec na okraj patrí, alebo je to chyba a hanba spoločnosti. Zdôrazňujem prívlastok slovenskej spoločnosti, pretože Kopcsay je výsostne slovenským prozaikom, reflektujúcim súčasné slovenské reálie. Univerzálne presahy sú, samozrejme, podmienkou, inak by sme o diele tohto spisovateľa vôbec nediskutovali. V prípade tejto knihy na túto všeobecnejšie platnú geografickú rovinu poukazuje už podnadpis „geopolitická groteska“. Do osudu jednotlivca vstupujú aktuálne udalosti (Krym, Sýria, utečenci, agresia Islamského štátu atď.). Prestáva im rozumieť, keďže strácajú lineárnosť. Hrdinov obraz, resp. pocit zo samého seba je však, paradoxne, významovo obrátený: „Zapredaný a skorumpovaný Marek Pokorný s dvackou v peňaženke musí prijať s pokorou myslenia, že ho veľká časť – ak nie väčšina – spoločnosti nenávidí, pohŕda ním, alebo v ňom vidí zdroj všetkých problémov, veď aj premiér vytiahol do boja proti ľudskoprávnym svätuškárom. To on, Marek Pokorný, je príčinou všetkého zla“ (s. 329). Aby toho nebolo málo. Protagonista je rozvedený, bez vlastného bytu a pokoja v osobnom živote. V knihe je toho toľko, až sa obávam, aby sa to rozprávanie autorovi celé nezrútilo, hoci na druhej strane, aj z takých literárnych trosiek vieme vydolovať niečo inšpiratívne.

Zbierka poviedok vydaná pod symptomatickým názvom Poviedka 2015 (KK Bagala) je zatiaľ poslednou súčiastkou dnes už bradatej publikačnej tradície jedného domáceho vydavateľstva. O tom vie asi každý čitateľ, ktorý sa len šuchol okolo slovenskej literatúry. Dodávam, že jej existencia v sebe nesie na rozdiel od bežných zbierok (individuálnych, resp. kolektívnych) ešte jeden rozmer. Okrem samotných textov obsahuje (skryto alebo prostredníctvom hodnotiaceho predhovoru) definované kritériá a okolnosti výberu, za ktorým stojí konkrétna porota. Prítomnosť tohto individuálneho a zároveň výberového aspektu zostavovania celej publikácie evokuje výraznejšie ako inokedy literárny dialóg, po ktorom tak zúfalo voláme napríklad pri vyučovaní v školách. Ďalším z rozmerov je určitá kvalitatívna hierarchizácia, keďže finálnemu výberu poviedok predchádzala legitímna literárna súťaž. Na tomto mieste by sa patrilo povedať, že objektívne hlasovanie v takomto prípade neexistuje. Subjektívny vkus posudzovateľov v ňom napriek snahe o prísnosť a nestrannosť zostane, čo je v konečnom dôsledku dobré a celému projektu to dodáva vôňu ľudskosti (so všetkými jej defektmi). Tie napokon ponúka aj sedem vybraných textov. Ani jednému z nich nechýba autorská radosť z literárneho rozprávania a snaha o variovanú autentickosť. Tú prežíva väčšina z nás, čitateľská reflexia inej verzie prežívania aj preto nemusí byť úplne márna.

„Nechce sa mi myslieť na konce príbehov, ktoré bývajú trpké a uslzené, no teraz, keď sa pomaly blíži brieždenie a s ním koniec noci, na nič iné ani myslieť nevládzem. Veci a ľudia nám miznú pred očami, ľútosť je teda namieste. Je to, akoby nám spod nôh vyťahovali koberec, na ktorom stojíme, a pod ním vidíme už iba priepasť“ (s. 253 – 254). Toto subtílne vyjadrenie, účelovo vytrhnuté z kontextu, tak trochu charakterizuje prístup Jána Púčeka k písaniu, ktoré aktuálne prezentuje v historickom románe Uchom ihly (F. R. & G.). Prostredníctvom spomenutých príbehov zaznamenáva minulosť. Prednosť však dáva jej civilnejším a intímnejším momentom, ktoré s prehľadom občas prehliadame. O tento subjektívny aspekt malých dejín sa dnešná slovenská literatúra už dlhšiu dobu zaujíma. V prípade tejto knihy je zaujímavé, že sa autorovi darí vypúšťať prehľadné rámce spoločenskej angažovanosti, čo sa prejavuje tak, že nás jeho rozprávanie nepoučuje. Namiesto toho zvýrazňuje vlastný záujem o tému. To, samozrejme, neznamená, že všeobecnejšie dejiny arogantne vynecháva. Podobne, ako to už poznáme z iných historizujúcich próz, ani v tomto prípade sa rodinná história nezaobíde bez aktívnych determinácií veľkými dejinami. Kniha je však najsilnejšia v momentoch, keď obe tieto roviny kooperujú v stíšenej harmónii.

Novela Víťa Staviarskeho Rinaldova cesta (Vl. nákl.) má v sebe dve paralelne plynúce tematické roviny. V prvej si všímame dynamickú, dobrodružnú a miestami drsne vtipnú cestu štrnásťročného Rinalda z východoslovenského smetiska, kde žije s mamou, do Budapešti. Tam totiž žije jeho sestra. Druhá sa ako autorov implicitný sociálny apel dotýka postavenia rómskeho etnika. Obe sa dajú čítať zvlášť, no stupeň ich prekrytia je mimoriadne vysoký. Pohľad na špecifické fungovanie rómskeho spoločenstva nestráca nič z rozprávačskej dynamiky. Strastiplné putovanie do neznámeho mesta, naopak, vykazuje znaky, ktoré charakterizujú najmä temperament rómskeho etnika. Prozaik v tomto smere neprekračuje hranicu plochej sociálnej generalizácie. Násilie, zúfalé životné podmienky, špekulatívne „obchodovanie“. To všetko autor vkladá do rozprávania a myslím si, že mu môžeme dôverovať, hoci až tak veľmi neprekvapí. Domnievam sa, že najprepracovanejšie pasáže rozprávania sa dotýkajú atmosféry miest, kde sa hlavný hrdina pohybuje. Najvýraznejšie je to pri sugestívnom opise koloritu budapeštianskeho podsvetia. O niečo šablónovitejšie pristupuje k výberu postáv a postavičiek, ktoré sa dokážu tešiť aj z nemožného. Odrazom takejto „radosti“ je napokon aj Rinaldova glosa po jeho návrate z Budapešti: „Odvtedy už žijeme v Červenici a tešíme sa, že sme spolu. Tlačíme sa síce v Jokerovej izbe a jeho mama hundre, že čoho sa dožila, no Joker tvrdí, že nás už nikdy nič nerozdelí“ (s. 156). Priliehavejšie zhodnotiť by sa to celé príbehové dianie asi nedalo.

Hlavnou postavou prózy Dušana Šimka Mramor a granit (Kalligram) je Stalinova socha na Letnej. Znie to síce zjednodušujúco, to priznávam, no čo iné by sme mohli čakať od príbehu, časovo situovaného primárne do obdobia päťdesiatych rokov 20. storočia. Rozprávanie sa okrajovo dotýka aj obdobia prvej republiky, druhej svetovej vojny a napokon bezprostredne povojnového obdobia. Gro udalostí však autor utápa v šedivom „bezčasí“, kde môže vizuálne zaujať iba máločo. Napríklad mladá reštaurátorka Barbora, ktorú Pamiatkový ústav poverí výskumom barokových sôch v Kukse pri Dvore Králové. Aby som bol ešte presnejší, protagonistka sa vo svojom výskume dotýka torz pieskovcových plastík Matyáša Bernarda Brauna, vytvorených pre bizarného grófa Františka Antonína Šporka. Autor týmto spôsobom vytvára dve torzovité línie príbehu. Dusivú atmosféru diktatúry prekrývajú obrázky iracionálneho sveta vrcholiaceho baroka. Do príbehu zasahujú okrem reštaurátorky aj postavy fotografa a kastelána. Dokopy tvoria zvláštny trojuholník, ktorý sa dá chápať aj ako náznak pozitívnejšej spoločenskej deviácie, čeliacej dobovým determináciám. Súčasťou rozprávania je aj samovražda autora pomníka a predovšetkým jeho nočné rozbíjanie: „Likvidácia Stalinovho pomníka bola na jeseň 1962 perfektne, priam vojensky zorganizovaná. Akoby zázrakom nedošlo k žiadnemu úrazu. Celý zničujúci akt si vyžadoval precízne plánovanie a mal prebehnúť podľa možností rýchlo, akoby sa za to súdruhovia akosi hanbili“ (s. 149). Myslím si, že Dušan Šimko sa za tento príbeh oživených postáv hanbiť určite nemusí.

 

Nie som žiadnym odporcom výberov próz, ktoré majú všetky formálne náležitosti, akými sú doslov, teoreticko-kritické ohlasy a kalendárium života a diela. Nechcem zbytočne mudrovať, no aj takéto výbery by mali mať okrem snahy uviesť tvorcu do literárneho panteónu, z ktorého budú neskôr čerpať rozličné čítanky, aj ambíciu byť zaujímavým a inšpiratívnym čítaním. Odhadnúť osud výberu próz Rút Lichnerovej Láska je jabĺčko (Tranoscius) nie je jednoduché a nie je to v tejto chvíli ani mojou úlohou. Obávam sa však, že táto starostlivo koncipovaná publikácia má skôr dokumentárny charakter, ktorému nechýba kúsok prozaičkinej glorifikácie, nezodpovedajúcej tak úplne jej postaveniu a významu pre tie najprogresívnejšie úrovne literárneho vývoja. Veľmi rád by som sa ale mýlil. Najdôležitejšiu časť výberu tvorí ukážka próz autorky. Koncipovaná je tak, aby ukázala jej schopnosť vytvoriť na malom priestore pôsobivo intímny príbeh, ktorému nechýba senzibilita. Ďalej by sa nemalo zabúdať na expresivitu a vizuálnu kapacitu jej rozprávania, ktoré zvýrazňujú farebnú zmyslovosť textov. Pri čítaní tiež rezonuje vrstevnato formovaná komunikácia, prebiehajúca v aktuálnom svete a zároveň v literárnych textoch. Dôležitú úlohu zohráva v jej písaní tiež príroda. Nechce byť iba dekoráciou, oveľa častejšie zrastá s postavami a stáva sa súčasťou ich existencie. Ďalšie časti výberovej knihy patria rozhovorom s autorkou, kritickým ohlasom a kalendáriu. Sú formulované korektne a spĺňajú svoju funkciu. Po čase sa ukáže, či nerobia aj neprimeranú nadprácu.

Dušanovi Mitanovi vyšla v tretej reedícii zbierka poviedok Slovenský poker (KK Bagala), ktorá bola pôvodne publikovaná v roku 1993. Bolo by zaujímavé sledovať, či majú autorove nie tak staré literárne snahy do špiku kosti preverovať disfunkcie spoločenskej komunikácie šancu získať ďalších čitateľov. Priznávam, mňa si pôvodné vydanie knihy získalo. Len s ťažkosťami by som však dokázal určiť pre celú zbierku jedného spoločného menovateľa. Oveľa priliehajúcejšie sú slová o sémantickej a motivickej rozbiehavosti próz. Ich knižné zoskupenie (niektoré poviedky boli najprv publikované časopisecky) vo viacerých ohľadoch pripomína zaujímavú mozaiku, ktorej napriek všetkej iracionálnosti nechýba zameranosť na reálne spoločenské problémy. Roztrieštenosť východísk a tiež záverov má na svedomí viaceré uhly pohľadu, hoci vo viacerých prípadoch dochádza k ich prekrývaniu. Obraz človeka nie je v Mitanových textoch dvakrát príjemný. Napríklad v rovnomennej próze Slovenský poker sledujeme na pozadí extrémnej krutosti prežívanie bezmocného slabocha. Podobný charakter má poviedka Keď kvitli šibenice. Aj v nej dominuje krutosť, v tomto smere autor nepočíta s pozitívnymi zmenami v správaní jednotlivca. Zdá sa, že tento obrat nie je schopná iniciovať ani fatálna premena spoločenskej situácie. V ďalších poviedkach autor šokuje bizarnými spojeniami negujúcimi romantizujúce predstavy o človeku. Táto absurdita sa dotýka aj prezentácie sexuálnych praktík. Vrchol tohto motívu nachádzame v poviedke Viki a Kiki. Autor nás prostredníctvom vtipu sprevádza od onanie až po zoofíliu. Aj tu reaguje na obmedzenia spoločenskej komunikácie (dnes znie toto moje konštatovanie trochu trápne a strnulo, koho už len zaujímajú takéto problémy). To, čo sa Mitanovi v zbierke naozaj darí, je skutočnosť, že sa akákoľvek absurdná situácia v jeho príbehoch tvári, že je celkom štandardná. Tejto autorskej stratégii rozumiem. Teší ma, že Mitana na tento môj pocit s veľkou pravdepodobnosťou zvysoka kašle.

Zbierka próz Juraja Šebestu Triezvenie (Culture Positive – Citadella) je druhým vydaním jeho prozaického debutu z roku 2005. S pôvodnou verziou sa celkom nezhoduje. Autor to v poznámke k novému vydaniu hodnotí nasledovne: „2. vydanie Triezvenia je doplnené o dve poviedky – Na trhuDixieland na Veľkú noc. S odstupom času sa mi javí, že niektoré poviedky získali dvojníka, Čakanie na zázrak poviedku Na trhu, Polia slnečníc Dixieland. Žena z Pohovoru akoby bola staršia verzia mladej slečny z Lásky v Paríži. Zápisnica z porady kremačného má v niečom podobnú tému ako Otázky života a smrti“ (s. 140). K hodnoteniu autora sa pridávam, jeho poviedky sa naozaj prekrývajú a čitateľ nadobúda často pocit, že toto už pred malou chvíľou určite čítal. Prozaikove priznanie však počíta s časovým odstupom, ktorý sa občas nazýva aj literárny odstup. Vďaka nemu sa skôr napísané texty samy od seba preskupia, občas upravia svoj význam a niekedy sa dostanú do netušených kontextov. Aj toto so sebou asi prinášajú modifikované a autorsky komentované reedície diel. V prípade prvého čítania o túto sémanticko-vývojovú nadstavbu, samozrejme, prichádzame. Vtedy si musí kniha vystačiť úplne sama. Zbierke Triezvenie sa to celkom dobre darí. Autor príliš nešpekuluje, jeho sondy do denných „starostí“ mužov a žien sú napísané nenásilným perom, pôsobia sviežo a nechýba im dynamika. Okrem toho nezabúda na iróniu a čierny humor, ktoré dávkuje bez tlačenia na pílu. V pozitívnom zmysle slova je to čítanie do tanca aj na počúvanie.

Martinovi M. Šimečkovi vyšla minulý rok reedícia knihy Džin (Artforum). Podobne, ako je to pri Dušanovi Mitanovi, ide o v poradí tretie vydanie, hoci v tomto prípade je to trochu komplikovanejšie. Jednotlivé texty vychádzali v osemdesiatych rokoch minulého storočia najprv ako samizdaty, ako súbor troch noviel boli publikované v roku 1990. Patria sem prózy Výpoveď, Žabí rokDžin. Spája ich biografický spôsob rozprávania, predpokladajúci autobiografického protagonistu, ktorému komunistický režim znemožnil normálny, plnoprávny život. Ten sa napokon v žiadnej z noviel nemení. Stojí na okraji spoločnosti, režim mu neumožňuje štúdium na strednej škole, o vysokej nemôže ani snívať. Rovnaké je to aj so zamestnaním. Zarába si výlučne ako brigádnik. Toto všetko sa prejavuje exponovaným pocitom osamotenosti a vylúčenosti. Oboch pocitov sa v priebehu rozprávania pokúša zbaviť, no nie je veľmi úspešný. Len s ťažkosťami nadväzuje kontakt s inými. Sociálny kontakt udržuje predovšetkým s rovnako „postihnutými“ (pohybuje sa najmä medzi intelektuálmi z disentu). Individualisticky sa zaoberá vlastnými pocitmi a cez túto prizmu nazerá na život. V tomto smere sa uzatvára do sveta, v ktorom dominuje športovanie v prírode. Dôvodov, prečo behá, je viacero, nie je to iba o udržiavaní si kondície. Je to aj o schopnosti prežiť socializmus. Ďalší zdroj slobody vidí v erotike a ľúbostných vzťahoch (vzťah k Táni). Práve tie mu pomáhajú prekonávať pocit izolovanosti. V knihe rezonuje aj hrdinov nebolestínsky vzťah k režimu. To neznamená, že sa vyhýba kritike, ktorá je sčasti osobnou reflexiou a sčasti dokumentárnym záznamom. Rovina etiky je konfrontovaná so snahou protagonistu o prenos individuálne zažitého. V takomto kontexte to čítame ako faktický záznam jedného ľudského osudu, v ktorom napriek vonkajšej rezistencii voči systému ide v prvom rade o permanentný súboj hrdinu o to, čo je v živote podstatné.

Podľa informácie na zadnej strane obálky je román Gejzu Vámoša Hrušovianski hriešnici (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) doteraz nepublikovaná a pravdepodobne posledná próza tohto významného medzivojnového spisovateľa. Musím sa priznať, že v prípade takéhoto veľkého časového odstupu od napísania a knižného publikovania ma o niečo viac ako samotná literárna hodnota diela zaujímajú zvyšné dobové súvislosti, patriace svojím charakterom skôr do kompetencie literárnohistorického výskumu. Časť takýchto informácií ponúka už doslov, v ktorom sa o vydavateľských peripetiách píše: „Po neúspechu s knižným vydaním sa Vámoš napokon rozhodol Hrušovianskych hriešnikov publikovať v denníku A – Zet ako román na pokračovanie v roku 1938, v číslach 88 až 148“ (s. 192). Záujem o takéto, povedzme, kontextové čítanie balansuje medzi vnímaním konkrétnej umeleckej prózy a zároveň k nej priliehajúcich dokumentárnych aspektov. Obávam sa, že zameranosť na „čistú“ literatúru by ma v tomto prípade trochu sklamala.

 

Hlavná postava knihy Mariána Hatalu Krok od zmierenia (TRIO Publishing) je nositeľom choroby krvnej zrážanlivosti – hemofílie. Je to možno hlúpe a fajnové, ale povedať v kontexte autorovho textu o protagonistovi, že je to hemofilik, znie ako nemiestna strohosť. Noblesnejšie opisná charakteristika sem podľa môjho názoru patrí. Spôsob autorovho rozprávania pritom nie je vôbec jemný ani bolestínsky, práve naopak, najmä v prvej časti, v ktorej zachytáva epizódy z detstva, je dokonca vtipný. Aby som v tejto súvislosti nezabudol, meno protagonistu je práve stroho výstižné X. Akákoľvek konfrontácia hrdinu s vlastnými obmedzeniami a neustálymi hospitalizáciami vyznieva humorne. V týchto momentoch necháva rozprávanie kľúčový problém stáť za dverami. Vďaka tomu si hrdina užíva to, čo si v tomto veku užívať má. Autor sa pri zobrazení epizód usiluje o autentické oko. Občas sa snaží až príliš, vtedy sú prózy (je ich tu dvadsaťštyri) jemne prehnaným hrdinstvom. Táto poznámka nie je ani tak kritikou, ako skôr konštatovaním. Inokedy nájdeme v rozprávaní snahu o univerzálnejšie konštatovanie: „(...) nikdy nie sme pripravení na pohromy. Ani nemôžeme byť, lebo na ne sa nedá pripraviť. Napríklad: čakáš pohromu vo štvrtok dopoludnia na rušnej ulici veľkého mesta, kam si pricestoval kvôli akémusi obchodnému rokovaniu. A ona si mirnix dirnix príde v nedeľu večer do tvojej pracovne, kde svojim deťom vypĺňaš peňažné poukážky na stravu v školskej jedálni za mesiac február“ (s. 62). Kniha má autobiografický charakter, čo rozmer komplikovaného života s touto diagnózou ešte zvýrazňuje. Nájdeme tu dokonca presné reflektovanie zdravotnej starostlivosti v bývalom Československu. Toto celé dotvárajú špecificky zastreté fotografie. Aj tie sú príspevkom k dokumentárnej úrovni rozprávania. Tá však oproti inšpiratívnejšej literárnosti dominuje. Keby to bolo naopak, kniha by tým určite získala.

Miriam (Vydavateľstvo Slovart) je názov prózy, ktorá sa dotýka najtragickejšej témy dejín 20. storočia. Autor Fero Rajec je ďalším z tvorcov, ktorí sa pokúsili vyrozprávať autentický príbeh z obdobia druhej svetovej vojny a jej dosahu na územie Slovenska. Hlavnou protagonistkou exponovaných udalostí je židovské dievča Miriam Grossmanová z dediny Podhájka. S rodinou nestihla ujsť do Palestíny, našťastie sa jej podarilo uniknúť odsunu do koncentračného tábora. Jej najbližšia rodina toľko šťastia nemala. Zvyšok príbehu autor veľmi nekomplikuje. Prózu dotuje malým, ale o to obetavejším množstvom pomocníkov, dostatočne veľký priestor venuje, samozrejme, škodcom. Aby to nebolo také jednoduché, oba tábory vystavuje rôznym skúškam, ktoré majú jedinú úlohu, a to prefíkaným spôsobom oklamať protivníka. Inak Rajec postupuje celkom konvenčne. Vyberá si retrospektívnu formu. Spätné vŕtanie sa v histórii akoby autorom otváralo cestu k odhaľovaniu životných tajomstiev, ambivalentných peripetií či nevysvetliteľných existenciálnych zlomov. V tomto prípade je sprostredkovateľom toho všetkého emigrant Pavol Grossman, ktorý sa po páde socializmu vracia na Slovensko, aby vzdal poslednú úctu svojej matke Miriam. Okrem snahy vyrozprávať autentický príbeh je z textu viditeľná aj autorská ambícia klásť čitateľom sugestívne otázky a prichytávať ich pri tom, ako sa od hanby červenajú. Na tento didakticko-spoločenský presah slovenských historizujúcich próz si v poslednom období akosi zvykáme. Fero Rajec však k tomuto neliterárnemu aspektu nepridáva takmer nič literárne. S jeho faktami nevedieme polemiky, ale asi aj preto, že extrémna predvídateľnosť a priehľadnosť prózy nás k tomu neprinúti.

O knihe Viery Švenkovej Hry vetra (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) by som mohol v predstihu povedať, že je primárne určená čitateľom milujúcim „ženské“ romány. Tvrdil by som to v prípade, keby som o tomto type populárnej literatúry vedel o niečo viac, ako viem teraz. Aj z tohto pre mňa „defektného“ dôvodu sa pokúsim o nej uvažovať bez akýchkoľvek metodologických obmedzení. Základná dejová línia prózy je jednoznačná. Autorka ju rozostavila medzi manželov Nely a Antona. Hneď od úvodu jej rozprávania cítime narastajúce napätie, signalizujúce manželskú krízu. Tá sa napokon aj potvrdí. Dôvodom je mimomanželský vzťah Antona (šéfredaktora) so sekretárkou. Sympatie k manželke a odpor k milenke sa prozaička ani len nesnaží skrývať, využíva na to celkom konvenčné charakteristiky: „Kedysi bola štíhlučká ako prútik, hodiny trávila v telocvični, teraz, keď má milenca istého, a to rovno šéfa, stratila formu, pribrala, žalúdok jej vystupuje zo sťahujúcich džínsov, ešte aj kávu, ktorú niesla, rozliala“ (s. 76). Manželovu vinu na rozvrate rodiny zvýrazňuje ich spoločná dcéra. Dieťa, ktoré v ďalšom priebehu deja čaká s milenkou, je len konvenčnou bodkou príbehu a čitateľa asi neprekvapí. Okrem témy rozpadu manželstva rozvíja autorka aj ďalšie problémy. Transformácia redakcie (vydavateľstva), premena spoločnosti alebo úvahy nad minulosťou tvoria porovnateľnú líniu rozprávania. Ani v nich nenájdeme inšpiratívnejšie závery. Všetko má povrchnejší charakter, s ktorým síce nemáme dôvod, resp. chuť polemizovať, no cítime, že sme to veľakrát niekde počuli. Autorka vlastne ani nemá ambíciu ukazovať niečo iné ako to, čo nás v bazálnej rovine dennodenne obklopuje. V tomto je jej písanie legitímne. Tomuto cieľu prispôsobuje aj nekomplikovaný, no zároveň splývavý jazyk. Ten vyhovuje jednoznačným a dovolím si povedať aj zjednodušujúco schematickým hodnotovým systémom, ktoré sa na dané problémy pozerajú výlučne cez prizmu tradičnej morálky. Aj preto potvrdzujem svoje úvodné konštatovanie o próze so špeciálnym zameraním. V iných kontextoch u mňa kniha výrazne stráca.

 

Moja tohtoročná ako-tak hodnotiaca správa o stave slovenskej prózy sa v tejto chvíli blíži ku koncu, čo momentálne teší mňa ako jej autora a v blízkej budúcnosti to celkom určite ocenia aj čitatelia časopisu Knižná revue. Teda v prípade, že sa dostanú až sem. Kritériá výberu jednotlivých kníh a ich následnej hierarchizácie som naznačil jednoduchou poznámkou v úvode. Dôvody ich prítomnosti na zozname sú naozaj rôzne. Priznávam, že z pohľadu určitého celku mi išlo v prvom rade o tvorbu širšej vzorky. Zároveň som sa nechal inšpirovať činnosťou jednej vybranej poroty, ktorá výber prvého (nechcem priamo povedať, že elitného) klubu próz urobila za mňa. Zdá sa, že veľmi úspešne. Moje uvažovanie o aktuálnej literárnej produkcii celkom určite ovplyvnila na začiatku spomenutá aféra so zbierkou próz Sekerou a nožom. Jednému z autorov sa ešte doteraz nahlas štikúta, no a ten druhý sa toho, našťastie, nedožil. Zabával by sa ale prenáramne. Zostávam však pokojný, aj takéto peripetie patria do literárneho života. Dokonca by to bolo celé vtipné, keby to nebolo smutné a frustrujúce.

Ak sa ešte vrátim k procesu hodnotenia vybraných próz, priznávam, že som sa snažil zohľadňovať spodnú hranicu prijateľného čitateľského vkusu. Celkom určite neúspešne. Väčšina kníh však stanovenú latku bezpečne preskočila. Aj v tomto roku u mňa dominoval spontánny dojem z čítania, hoci podobne ako minulý rok, ani teraz vlastne neviem, čo to vôbec znamená a o čom to hovorím. Občas by to mohla byť ozaj iba banálna radosť zo zmysluplného čítania, ktoré by aspoň latentne kopírovalo spisovateľskú rozkoš z procesu ich vlastnej tvorby. Ukázalo sa, že ani v roku 2016 nezanevreli prozaici na paktovanie s vlastnou tvorivosťou, čoho výsledkom bolo niekoľko kníh. Okrem tých zo zoznamu spomeniem narýchlo ešte aspoň niektoré: Jozef Banáš: Velestúr (Ikar); Pavol Boroš: Osem mesiacov pred tým (Vydavateľstvo Slovart); Silvia Bystričanová: Jar, leto, jeseň, Agáta (Vydavateľstvo Slovart); Peter Holka: Láska prebýva na Kilimandžáre (Ikar); Štefan Kuzma: Strom na konci ulice (Georg); Lukáš Luk: Zlodeji medu (PETRUS). Aj tie majú potenciál osloviť svojho čitateľa, hoci vo viacerých prípadoch je to celkom účelové partnerstvo, ktorému nemusím rozumieť.

Podobne ako v minulých rokoch, aj v tomto sa dalo vyberať. Autori neodťahovali ruky od konfrontácií rozdielnych životných perspektív, prejavujúcich sa prostredníctvom hlučnejších foriem bytia, resp. tichšieho prežívania. Stále ich lákajú sociálni vydedenci a ich lavírovanie medzi konvenčným životom a postávaním na spoločenskom okraji. Viaceré prózy ponúkajú hru paralelne sa odvíjajúcich spomienkových línií, ktoré reflektujú proces individuálneho začleňovania sa subjektu do neraz zásadne odlišnej society. Iné sa prezentujú koncepčne nepevnou štruktúrou, stojacou na začiatku neobmedzených asociatívnych možností, čo sa v neposlednom rade pozitívne odráža na štruktúre rozprávania. Výsledkom býva spontánny rozprávač, ktorý sa nebojí zachytávať na prvý pohľad neorganizované témy, príbehy a drobné spomienky. Občas v nich zazrieme moralizátorské podfarbenia, paródie antických motívov a snahy o ich aktuálny, no stále univerzálny presah. Inokedy sa nám prózy predvádzajú s geograficko-kultúrnou tapetou v pozadí. Pridávajú encyklopedicko-dokumentárny rozmer a čakajú, že z toho spadneme na zadok. V prípadoch, keď sa im podarí prekročiť rámec vyhľadávača, sa pokojne aj posadíme. Podobne ako v minulých rokoch, aj teraz sa autori s obľubou vŕtajú v minulosti, najmä v jej najspodnejších priečinkoch. Veľmi často k nej pripájajú sled dramatických situácií, expresívnych zápletiek potvrdzujúcich ich otvorenosť k využitiu znakov populárnej literatúry. Inokedy sledujeme autorské hry s absurditou, ktoré sa zrkadlia v kombinácii netradičných motívov a v najsvetlejších okamihoch aj vtipným pointovaním situácií. Niektoré charakterizuje výrazová razantnosť a hrmotnosť. Ďalšie si užívajú otvorené žánrové kombinovanie. Spolu s protagonistami sa vracajú na miesta ich detstva a mladosti a hľadajú pocity ukotvenia. Neváhajú klesnúť až na najspodnejšie poschodia telesnosti. V takýchto textoch odhaľujeme tragické rámce konania a biologického prežívania postáv. Nevyhneme sa ani autorskému štylizovaniu sa do depresívnych nálad a predvádzaného erotizmu, ktoré však signalizuje túžbu po niečom až sterilne čistom.

Občas nechávajú autori svojich hrdinov putovať. Nevkladajú im do ruky mapu, skôr im to pekne osladia. Aby toho nebolo málo, v paralelne sa odvíjajúcich rovinách vstupujú do diskusie o formách existencie niektorých menšín. Našťastie majú schopnosť presne vystihovať atmosféru aj tých najpokútnejších priestorov, takže im niektoré nedostatky odpúšťame. Inokedy sa do aktuálnej literárnej produkcie dostávajú aj reedície diel, ktoré sa presadili už oveľa skôr. Je zaujímavé sledovať, akým spôsobom sa púšťajú (často bez asistencie samotných tvorcov) do získavania nového čitateľského publika. V niektorých prípadoch sa ukazuje ich razancia, s akou pred časom negovali romantizujúce predstavy o jednotlivcovi, ako mimoriadne osviežujúca a zároveň vyvolávajúca úsmev na miestach, kde by sme očakávali skôr súcit. Práve tieto momenty patria k tým umelecky najsilnejším. Nemusia nám odpovedať ani na jednu z našich otázok, napriek tomu má ich existencia zmysel. O jeho prítomnosti, samozrejme, nerozhoduje toto hodnotenie. Aby sa nepovedalo, tie najzjavnejšie prípady môže nenásilne spropagovať. V úplnom závere podčiarkujem drobnú poznámku. Za pomerne inšpiratívnych prozaikov (tentoraz hovorím zámerne o nich) považujem v roku 2015 týchto: Balla, Jana Beňová, Peter Macsovszky, Ján Púček, Vanda Rozenbergová a Dušan Šimko.

 

Karol Csiba

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013