Vytlačiť, vydať... alebo zahodiť


Slovenská debutová próza 2015

Mgr. Jaroslava Šaková (1991) vyštudovala učiteľstvo anglického jazyka a literatúry a slovenského jazyka a literatúry na FiF UK v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako interná doktorandka v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde sa venuje výskumu avantgardných tendencií v slovenskej medzivojnovej poézii. Z času na čas recenzuje diela súčasnej slovenskej literatúry. Tiež rada vedie vášnivé a nekonečné diskusie o literatúre, ktorú nikdy neobhajuje, pretože vie, že literatúra sa najlepšie obháji sama.

 

Debutová kniha je tušené tajomstvo, skrytý potenciál, ktorý sa ešte v ďalších dielach môže rozvinúť, autor môže vychytať chyby, zmeniť svoj rukopis... Áno, to všetko je pravda. Ale to môže urobiť, aj keď je dávno etablovaný, zmena poetiky môže prebehnúť v ktoromkoľvek štádiu tvorivého procesu. Preto autorský potenciál debutanta v konečnom dôsledku nemusí byť až taký skrytý, respektíve nemusí byť skrytý vôbec. Je pravdepodobné, že pred nami budú defilovať dokonalé vety, tvoriace spolu dychberúci príbeh. Existujú totiž autori, ktorí sa už svojím debutom zaskveli a očarili čitateľov. Stane sa, že čítate texty autora v literárnych časopisoch dávno pred vydaním jeho prvotiny a sú také dobré, že si jednoducho poviete: „vytlačiť, vydať“. Alebo inak: natrafíte v kníhkupectve na meno, ktoré vám nič nehovorí, na záložke knihy si prečítate, že je to prvé dielo daného autora, a dáte mu šancu na to, aby si vás získal(o). Ciest ku knižným debutom je skrátka viacero a rôznorodá je aj ich kvalita – toto sú objektívne východiskové fakty. Tie treba vziať do úvahy aj pri hodnotení konkrétnej, presne vymedzenej skupiny, akou sú napríklad domáce debutové prózy roku 2015, ktorým je venovaný nasledujúci text. Na záver tejto úvodnej pasáže by som rada podotkla, že som sa snažila osvetliť na prvý pohľad možno nezbadané súvislosti medzi jednotlivými dielami, ale aj detaily, ktoré ich robia výnimočnými. Presadiť sa totiž v konkurencii na súčasnom knižnom trhu si výnimočnosť priam žiada, ako snáď ale bude zrejmé z nasledujúceho hodnotenia, táto jedinečnosť nemusí byť za každú cenu ostentatívna, ba práve naopak – niekedy najlepšie zažiari v jednoduchosti.

Nebolo to tak dávno, čo na Laurinskú ulicu v bratislavskom Starom Meste Koloman Kertész Bagala pričaroval kníhkupectvo s legendárnym výkladom, v ktorom sa konali individualizované čítania. V tom istom výklade žiarila kniha s jemnou, ale zato neprehliadnuteľnou kombináciou zelenej a fialovej farby na obálke. Boli to Živé ploty (KK Bagala) Sone Urikovej (1988). Je to kniha, ktorá sa nevyhnutne musí stať nekorunovanou kráľovnou tohto hodnotenia debutov za rok 2015. Má v sebe potenciál vyvolať diskusiu. Ale pozor, nielen pre svoj obsah! Na scénu tu prichádzajú dôležité otázky, týkajúce sa knihy ako artefaktu, ktoré sa následne rozhodne vzťahujú aj k ostatným hodnoteným dielam či ku knihám vo všeobecnosti.

Prvou z nich je už načatá otázka dizajnu knihy. Prečo je pri debute vzhľad ešte o niečo dôležitejší ako pri dielach známych autorov? Odpoveď je jednoduchá – keď vyjde nový Balla a vy ste jeho nadšeným čitateľom, pravdepodobne si knihu kúpite. Krásne nadizajnovaná obálka tomu môže pomôcť, ale ešte viac tomu pomôže meno Balla na prednej strane. Ako som však už v úvode načrtla: čo v prípade, keď vám meno autora knihy nič nenapovie? Tu prichádza zlomový moment, keď môže mať dizajn cenu zlata. Príbeh zabalený do mdlej sivastej (Zdenko Fajčák – Bez medzerníka) či béžovej (Igor Platko – Marmota) farby má už vopred sťaženú situáciu pri vstupe na knižný trh. Nebudeme si klamať – je to tak, máme radi krásne knihy – krásne obsahom, ale aj zovňajškom. Na tom nie je predsa vôbec nič zlé, keď Urikovej príbehy sprevádza množstvo ilustrovaných strán. À propos, zo všetkých na tomto priestore hodnotených kníh táto ako jedna z mála obsahovala ilustrácie aj vnútri knihy, nielen na obálke (okrem nej ešte napríklad aj Rozdrásané duše od Milana Kališa, ale tam išlo o ilustrácie pomerne nezvládnuté).

Okrem vizuálu nám však Urikovej kniha má rozhodne čo ponúknuť aj svojím obsahom. Poviedky sú postavené na kontraste idylickej ilúzie každodenného života a šokujúco ťaživého tajomstva, ktoré ju nevyhnutne naruší. Naruší, pretože musí. Uriková formuje vyzreté postavy, ktoré dokážu vzdorovať životu a predovšetkým sú schopné cítiť bolesť. Cítiť, ale dokonca ju aj spôsobiť. Vyprovokované okolnosťami, Urikovej postavy konajú inštinktívne, vedené túžbou zbaviť sa svojej vlastnej bolesti neváhajú ublížiť tomu, kto si to podľa nich zaslúži. Kľúčovým je tu pritom moment „zaslúženia si“ bolesti, ktorý nás posúva k archetypálnym zákonom zločinu a trestu, respektíve príčiny a následku, akcie a reakcie. Situácie v tejto knihe naozaj akoby mali kdesi za sebou modelovú situáciu, postavy akoby boli determinované nejakou silou, ktorá ich presahuje. Aj keď to v niektorých poviedkach Živých plotov nenájdeme explicitne pomenované, tajomstvo je prítomné v každej z nich, hoci len v podobe spomínanej sily vnútri postáv, ktorá ich núti konať priam pudovo („A ďalší piatok, keď tancovala s bratrancom, ju prudko schytil za ruku a otočil tvárou k sebe. ,Ty si moja,‘ povedal“, s. 97). Najpresvedčivejšou poviedkou zbierky sú Tri motyky. Text tematizuje súrodenecké konflikty a na ich pozadí sa postupne odhalí charakter hlavnej protagonistky, ktorá je motivovaná túžbou vyrovnať sa s udalosťami zo svojej vlastnej minulosti.

Ďalšou otázkou do diskusie, týkajúcej sa nielen Urikovej Živých plotov, je dôležitosť poznania biografie autora pri čítaní jeho tvorby, presnejšie povedané: miera zhody tejto biografie s jeho inšpiračnými zdrojmi, ktorú dielo vykazuje. V medailóne na konci knihy si prečítame, že Soňa Uriková vyštudovala filmovú scenáristiku na VŠMU – ovplyvní nás tento fakt pri vnímaní jej knihy? Kto hľadá, ten nájde. A tak je vysoko pravdepodobné, že ak Živé ploty budeme posudzovať cez prizmu úmyselného hľadania scenáristických reliktov v poviedkach, objavíme ich.

Je však dôležité spomenúť, že oficiálne korunovanou kráľovnou debutov sa nestala kniha Sone Urikovej, ale Mira Hrubjaka. V čitateľskej ankete Kniha roka 2015 totiž v kategórii Debut roka zvíťazil so svojou Chobotničkou (Ikar). Jej podtitul znie Napínavý triler o boji hackerov s mafiou a na jej prebale sa môžeme dočítať, že autor „sa od začiatku profesijnej kariéry pohybuje v oblasti IT“. Na treťom mieste v spomínanej ankete skončil autor s pseudonymom Marko Thelen a jeho kniha Dlhé tiene Karibiku (Vydavateľstvo Slovart), ktorá zase nesie podtitul Príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami a okrem toho ešte aj ďalšie dovysvetlenie Slovenka obvinená z únosu detí na Haiti. Okrem pofidérnej tendencie využívať opisné podtituly (o ktorej ešte bude reč neskôr) si pri týchto dvoch knihách môžeme všimnúť aj tendenciu upútať autentickosťou, prameniacou z toho, že autor píše o prostredí, ktoré sám dôverne pozná vďaka svojmu povolaniu. Kým u Hrubjaka to bolo automatické využívanie skúseností aj výrazov z IT a ich zapracovávanie do textu, Thelen zase podľa informácií, ktoré nám o ňom kniha poskytuje, „aktívne pôsobí ako expert v oblasti vnútornej bezpečnosti pre viaceré policajné zložky, medzinárodné a európske inštitúcie“. Bolo potom celkom prirodzenou voľbou napísať román o misii UNICEF-u po zemetrasení na Haiti. Dalo by sa, samozrejme, argumentovať tým, že Uriková nepíše knihu z prostredia scenáristov, ale pri väčšom zameraní sa na detail a vyššej miere abstrakcie prídeme k záveru, že ich pracovným materiálom je v podstate príbeh, a tak akékoľvek príbehy napísané scenáristkou s jej povolaním súvisia.

Okrem sily autentickosti však Hrubjak aj Thelen hrajú, samozrejme, aj s inými kartami. V prípade Hrubjakovho trileru Chobotnička je to napríklad implicitné nastolenie otázky, kto sú vlastne ešte „tí dobrí“ vo svete, kde bojuje prakticky každý s každým. Tento boj je tu, naopak, prezentovaný pomerne explicitne, asi tak, ako sa na triler patrí: detailné opisy mučenia vodou či elektrinou sú zrejme prejavom Hrubjakovej snahy uspokojiť čitateľskú túžbu po násilí. Ďalšou autorskou stratégiou, ktorú možno v knihe vypozorovať, je preexponovanosť pri tvorbe dialógov. Pokusy o skríženie hovorovosti, expresívnosti a uvoľnenosti replík s úsilím dodržať zároveň spisovnú úroveň textu prinášajú vznik bizarných konštrukcií („A nedajú ti pokoj, kým ťa nevyňúrajú“, s. 123). Keď je reč o bizarnosti, tej sa nevyhol ani Marko Thelen, keďže na pozadí jeho krimi príbehu môže zaujať/vyrušiť/rozosmiať (podľa individuálnych čitateľských preferencií) milostná aférka detektíva Denisa Martinského s kreolkou Edmonise. Telenovelovo pôsobiace scény obsahujú napríklad aj takúto vetu, priznávajúcu protagonistovi ukážkovo prvoplánový atribút: „,Kde si, miláčik?‘ hľadala svojho divokého Slováka“ (s. 44).

Už spomenuté dve knihy dopĺňala vo víťaznej trojici Knihy roka 2015 aj detektívka Františka Kozmona (1988) Posledný prípad kapitána Čontoša (Forza Music). Tá má na svojom konte už aj ocenenie v súťaži Detektívka 2014. Napriek tomu pri nej budem hovoriť o niečom, čo je od detektívky diametrálne odlišné, konkrétne o Pavlovi Dobšinskom. Na vysvetlenie pripájam citát z Poďakovania, ktoré Kozmon ku knihe napísal: „Rodičom ďakujem za to, že ma priviedli k literatúre. Vďaka za Dobšinského, ktorého ste mi čítali pred spaním.“ Toto vyznanie malo svoj význam v roku 2015 a má ho aj naďalej – 1. júna 2016 sa v priestoroch bratislavského kníhkupectva Artforum uskutočnila prezentácia knihy islandského spisovateľa Jóna Kalmana Stefánssona, počas ktorej tento autor zdôraznil, že je dôležité čítať deťom, a doplnil to vyhlásením, že ak deti nemáte, tak si nejaké nájdite, ale jednoducho im čítajte. Tento islandský exkurz som si pri hodnotení slovenskej tvorby dovolila, pretože nezaškodí uvedomiť si, že nie všetko, čo je detektívka, je „iba“ detektívka.

A nie všetko, čo je označené ako „ženská literatúra“, nám aj sľúbi, že túto škatuľku nerozbije dobre mierenou subverziou konvenčného rozdelenia rolí. Kniha Iris Kopcsayovej (1967) Bez lásky (Drewo a srd) s touto stratégiou pracuje už vo svojom podtitule (ach, áno, zase tie podtituly!) Ženský román pre silné nátury. Dochádza tu k zaujímavému momentu vymedzovania sa voči stereotypu prostredníctvom uplatnenia ďalšieho stereotypu. Svojím názvom Bez lásky kniha vstupuje do (ne)zámernej interakcie s Ballovou Veľkou láskou. V súvislosti s tým je potom pozoruhodné, že v závere Kopcsayovej textu sa objavuje ako rekvizita dielo od Karla Vladimíra Buriana pod názvom Veliká láska. Hra so stereotypmi sa tým ďalej rozvíja, pretože ak kniha vo svojom názve obsahuje slovo „láska“, je tu šanca, že si ju časť čitateľskej obce automaticky – a to často predpojato – zaradí do kategórie tzv. „ženskej literatúry“. Kopcsayovej ambícia je v knihe charakterizovaná ako „zbližovanie sa zavrhnutého ženského písania s intelektuálnejšou sférou“. Potreba vyrovnať sa s nálepkou „ženského písania“ je v knihe dopĺňaná ešte aj konvencionalizovanou predstavou toho, ako sa žena – pôvodne odhodlaná tvoriť – tejto vidiny vzdá kvôli mužovi, no opätovne sa k svojmu snu vracia: „Žena sa pre dráhu spisovateľky nerozhodla teraz, po rozvode. Práve naopak, pred rokmi, keď sa zoznámila s mužom, dráhu spisovateľky, na ktorú sa chystala vykročiť, vtedy opustila. Zišla z nej. Zoznámili sa predsa na literárnej súťaži. Zdalo sa jej však, že muž píše lepšie. Už si nikdy nedokázala sadnúť a písať“ (s. 284). Už východisková situácia deja napovedá, že žena je v pozícii tej, ktorá vzhliada k mužovi-ideálu („Kdežeby ona vedela, čo je to avantgarda...“, s. 16).

Podobný ženský charakter ako v úvode Kopcsayovej diela nachádzame aj v ďalšom debute – Posledná príležitosť (Eurobooks) od Marka Verina, kde postava submisívnej Lady stojí v opozícii k Ine, ktorá si uvedomuje svoju moc nad mužmi. Aj na základe týchto príkladov by sa mohlo zdať, že zobrazovanie ženskej postavy ako srnky a muža ako neohrozeného lovca alebo naopak, ženy ako dominy a muža ako prototypu strateného a ešte k tomu aj zbytočného človeka, je už v slovenskej literatúre neuveriteľne zautomatizované, ale napriek tomu stále ruší. Postavy tak pôsobia plocho a čierno-bielo, čo je škoda, pretože na iných miestach kníh debutanti dokazujú, že sa vedia zamerať na detail alebo sugestívnu kresbu situácie a priniesť v týchto smeroch aj inovatívne riešenia, tak prečo nie pri opise postáv? Stereotypné zobrazovanie charakterov na základe rodových rolí opúšťa Soňa Uriková, ktorá dovolí svojim postavám konať impulzívne a meniť ich postavenie, ak s ním nie sú spokojné (napríklad v poviedke S prvou hviezdou, kde sa žena postaví na odpor autoritatívnemu mužovi). Táto impulzívnosť sa v Živých plotoch prejavuje aj na formálnej rovine textu, keďže autorka dokáže napätie gradovať jednoduchými, ale pritom efektnými vetami („Marek sa prirútil z kuchyne a z celej sily mi jednu strelil“, s. 41).

Z hľadiska efektného vyznenia je zaujímavá práca Marka Verina s detailom, napríklad, keď si postava Lady predstavuje svoje pehy ako kúsky čokolády, ktoré by sa na slnku mohli roztopiť a zafarbiť jej pokožku. V situačnej kresbe sa zaskvela Kopcsayová: „Ženina spolužiačka z vysokej školy si v Sáve kúpila biele letné čižmy. Keď ich nosila doma v Pezinku, všetci sa za ňou obzerali a výrastkovia za ňou pokrikovali, lebo za reálneho socializmu sa v lete čižmy nenosili a v Pezinku vôbec nie“ (s. 26). Tu sa už dostávame k zasadeniu príbehu – alebo len jeho časti – do obdobia Československa, čo je postup, ktorý využili okrem Kopcsayovej aj Verin (v jeho prípade sa to potom presúva až do poprevratových rokov), Igor Platko a Marcela Veselková (1981) vo svojom prozaickom debute Nedostatky (Kalligram). Kontinuálne vyrovnávanie sa autorov s touto témou je stále živé. Zatiaľ čo v prípade prvých dvoch spomenutých ide naozaj skôr o rámcovanie príbehu alebo jeho ozvláštnenie dobovými reáliami, Veselková pracuje trochu odlišne. Z východiskového bodu zadefinovania materiálneho nedostatku v Československu („Kúpil si si, čo mali v obchode, a presvedčil sám seba o tom, že je to presne to, čo chceš“, s. 13) sa dostáva cez gnómické vyjadrenia („Nedostatok nedostatkov je najviditeľnejší práve pre človeka, ktorý ho nikdy nezažil“, s. 33) až k nedostatku ako emocionálnemu deficitu postáv.

Toto je opäť črta spoločná pre viacerých debutujúcich autorov – vyžívajú sa v zobrazovaní emocionálnych problémov svojich postáv. Najjasnejším príkladom je kniha Rozdrásané duše (Marenčin PT) od Milana Kališa (1979). Ak by daná kniha bola verná svojmu názvu, mali by sme v nej nájsť autentický obraz rozorvaného vnútra človeka. Namiesto toho tam objavíme len autorove chabé pokusy o zachytenie halucinačných stavov protagonistu knihy (ten sa často nachádza v opojení alkoholom či inými omamnými látkami, čomu by rozhodne mohla nasvedčovať aj štruktúra textu, ktorému by v tomto prípade nezaškodilo trošku formálneho experimentu), počas ktorých sa snaží vyrovnať so svojimi citovými problémami, no, samozrejme, nedokáže to. Ak mala kniha za cieľ zobraziť životné situácie a pocity hrdinu autenticky, bol to cieľ ušľachtilý, avšak ostal nenaplnený.

Osudy postáv, ktoré zavalila neznesiteľná ťažoba bytia, vykresľuje vo svojom debute Bez medzerníka (PECTUS) aj Zdenko Fajčák (1986). Kľúčové je uňho miestami preexponované zobrazenie postavy outsidera, ktorá je síce zvolená vhodne, ale pri jej rozvíjaní aj tu vzniká problém. Zámerné škatuľkovanie je síce v texte účelové, ale jeho rigidnosť aj tak prekáža. Fajčák jednoducho v ničom neprekračuje konvenčnú predstavu o takomto protagonistovi. Oveľa slabšou stránkou knihy než jej postavy je ale u Fajčáka kompozičná výstavba. Hneď v úvodnom texte nájdeme odkazy na Johanku z Arku, Herkula aj Augiášov chliev – to všetko zasadené do situácie zbierania zemiakov na slovenskej dedine. Hm... Ako je vôbec možné pospájať všetky spomenuté veci a čakať, že to bude v texte fungovať? Navyše v prozaickom texte, ktorý má (podľa prebalu knihy) ambíciu podať „ucelený obraz o spoločenskom bahne“. Toto poslanie sa následne popri všetkom tom zreťazovaní bizarností stráca. Vo Fajčákovom prípade sa zase raz ukazuje, že snaha prvoplánovo zaujať je kontraproduktívna a navyše môže pokaziť text s dobrým nápadom, ktorý tento autor rozhodne vie začať.

Zarážajúce je, že podobným spôsobom postupuje aj ďalší debutant Igor Platko (1956) v diele Marmota (NITECH), ktoré je charakterizované ako „humorné obzretie sa za nie tak dávnou epochou“. Humorný dojem sa autor snaží v texte vyvolať kumuláciou bizarných a často pre dej úplne nepodstatných skutočností na priestore čo najmenšieho fragmentu textu: „Doma rodičom do výchovy zverila dcérku, ktorú splodila počas teplotne nadpriemerného a bezzrážkového leta v roku 1973 s náhodným a neopatrným cykloturistom v reklamnom tričku Betonáreň Herkules na prsiach“ (s. 123). Takéto silené štylizovanie sa do textu reflektujúceho spoločenskú situáciu (Fajčák) alebo humorného textu (Platko) vrhá zlé svetlo na inak sľubný rozprávačský potenciál, ktorý možno u oboch autorov jednoznačne vysledovať. Naopak, talent pre kreovanie rozprávania chýba Milanovi Kališovi v jeho Rozdrásaných dušiach, respektíve ak by aj bol prítomný, určite by sa stratil pod nánosmi pseudofilozofických úvah, ktoré autor s obľubou v knihe využíva, no vôbec ich funkčne nezapája. Protipólom k tomu sú Veselkovej Nedostatky, kde nájdeme reflexívne pasáže do textu vhodne zakomponované, no ani táto autorka sa nevyhla zlozvyku kumulácie, konkrétne tentoraz ide o množstvo referencií na iné diela (či už beletriu, alebo ekonomické teórie), ktoré Veselková s obľubou uvádza slovkom „podľa...“. Dôsledkom toho je prílišná formálnosť textu. Úplne odlišne postupoval Mark Verin, ten stavil na familiárne oslovovanie čitateľa, presahujúce až do kolektívnych vyjadrení typu: „náš príbeh sa odohráva v čase, keď medzi nami ešte žijú zvyšky ozajstných novinárov“ (s. 7). Tento autor sa však s čitateľom naozaj stotožnil až viac, než to bolo potrebné, a jeho snaha všetko podrobne okomentovať stavia recipienta do pozície neschopnej bábky: „Čitateľ mi snáď nebude mať za zlé, keď teraz na chvíľu opustíme nášho hrdinu“ (s. 16).

Pri debutujúcich autoroch sa zvykne zdôrazňovať, že majú pred sebou ešte dlhú cestu, ale to neznamená, že si ju majú sami hneď na začiatku zatarasiť. Aj keď učiť sa na vlastných chybách má tiež niečo do seba... Ak by sme chceli dospieť k nejakému súhrnnému hodnoteniu knižných debutov roku 2015, jasne pred nami vystúpia ich slabé miesta, ale zároveň podopreté doslova silnými stránkami kníh. Pravdou totiž ostáva, že sú medzi nimi také, v ktorých bolo zopár vydarených momentov, ale ako celok ich príbeh zlyhal. Debutujúci autori sú sebaistí pri tvorbe situácií, krátkych úsekov deja, ktoré neviažu k zvyšku textu. Ich postavy sa ocitajú v nadužívaných, dávno prekonaných a pre pestrosť či atraktivitu príbehu nepostačujúcich rolách (žena-srnka / žena-domina, muž-lovec / muž-stratený). Nepomôžu ani náhle zvraty deja či napínavé zápletky, ktoré debutanti s obľubou využívali. Čo by, naopak, pomôcť mohlo, je spoľahnutie sa na autentickosť rozprávania, prípadne jeho zasadenie do dobre známeho prostredia, ktoré autor vie detailne a hodnoverne vykresliť (slovenská dedina v prípade Urikovej či Fajčáka, prostredie mesta u Verina). Aj tu platí zásada, že menej je viac a niekedy lepšie zaúčinkuje sugestívny, aj keď jednoduchý opis krajiny ako prekomplikované milostné scény, ktoré sú v konečnom dôsledku nezvládnuté a postavené na ťažkom klišé (Verin: „horela pred ním ako otep slamy“, s. 23).

Prekomplikovanosť a nefunkčná kumulácia motívov je problémom viacerých autorov (Fajčák, Platko) a prejavuje sa nielen vnútri kníh, ale aj na ich prebaloch – tu si treba položiť otázku, koľko podtitulov vlastne kniha znesie a či vôbec nejaké potrebuje. Namiesto toho by sa vydavateľstvá mohli snažiť zaujať inovatívnym prístupom ku grafickej stránke. Ešte stále platí nielen to, že obal predáva, ale aj to, že forma môže v mnohom podporiť obsah. Na tomto mieste sa pochvaly ešte raz dostane Urikovej Živým plotom, ale aj Kopcsayovej knihe Bez lásky, obe svojím vizuálom môžu slúžiť ako vzor ostatným hodnoteným dielam. Vhodný príklad môžu tieto dve knihy predstavovať tiež vďaka jednoduchosti a čistote vyjadrenia, ktorá je obom autorkám vlastná a ktorá je taká vítaná najmä v porovnaní s už zmieňovanou preexponovanosťou Fajčáka či Platka.

V závere knihy Zdenka Fajčáka Bez medzerníka sa nachádza zopár fragmentov nazvaných spoločne Nepoužitá literatúra. Práve medzi nimi nájdeme jeden, ktorý veľmi výstižne charakterizuje autorovo písanie: „Story under construction“ (s. 100). Daný citát však neplatí len pre Fajčáka, ale v podstate pre všetkých debutujúcich autorov roku 2015. Ich príbehy jednoducho akoby boli ešte v spomínanom procese „výroby“, aj preto sa ich postavám stane, takpovediac, všetko. Akoby autori skúšali, koľko ich hrdinovia znesú: navlečú na niť príbehu toľko korálikov, až sa pretrhne. Škoda. Lebo koráliky to boli pekné, lesklé, farebné, len sa pri páde porozbíjali...

 

Jaroslava Šaková

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013