Umieranie na best-SELL-ery


Slovenská literatúra pre deti a mládež 2015

Mgr. Timotea Vráblová, PhD., (1968) je vedeckou pracovníčkou Ústavu slovenskej literatúry SAV. Zaoberá sa slovenskou literárnou kultúrou 17. – 18. storočia. Detskú literatúru a Psychológiu detského diváka prednáša na Vysokej škole múzických umení. Venuje sa tiež projektom tvorivého čítania detí a mládeže. Je prezidentkou Slovenskej sekcie Medzinárodnej únie pre detskú knihu IBBY.

 

Literárne texty sa čoraz viac menia na prvoplánové. Z príbehov sa stráca životná šťava, prestávajú byť dôležitým symbolickým odkazom, stratégiou prežitia či vyjadrením radosti zo života. Stráca sa citlivosť na vieru a uveriteľnosť. Nahromadené slová a frázy blízke podenkovým marketingovým sloganom, konverzačné dialógy (bezduché, zamerané na sebaprezentáciu postáv a ich ikon) nahrádzajú skutočné rozprávačstvo. Ak takto staviame základ kultúry pre deti či mladých, čo budeme od nich žať ako od dospelých? Chytil ma pesimizmus z tohtoročnej knižnej úrody... Ale vždy je nádej!

 

O tých, ktorí ešte naozaj PÍŠU

Príbeh Eros a Psyché (Perfekt) vo vynikajúcom podaní Beaty Panákovej sprístupňuje detskému čitateľovi jedno zo zásadných rozprávaní o krehkosti vzťahovej intimity. V plastickom stvárnení po významovej i formálnej stránke autorka odkrýva staroveký mýtus o „meandroch“ lásky, spôsobených slabosťami, neistotou či vnútornými ruptúrami duše. Panáková citlivo modeluje príbehovú líniu tak, aby bola adresná detskému príjemcovi. V jej podaní zrozumiteľne zaznievajú impulzy i k dôležitým životným stratégiám: naznačuje vzťah dôvery a lásky, úskalia obdivu a zbožňovania, no tiež nesmiernu silu pokorného vzopätia sa, keď človek povstane z trosiek kolízií a úprimne sa pokúša o obnovu. Podnetný a cenný je aj doslov, v ktorom Panáková poodhalila cesty, ako sa tento staroveky príbeh dostal do mnohorakých kultúrnych prostredí.

S iným typom mýtov, fikcie, ale i s pravdivými faktami sa stretneme v knihe Ondreja Sliackeho Divy Slovenska II (Vydavateľstvo Matice slovenskej). Fikcia a pravda sa v nej funkčne prepájajú, spája emocionálne s intelektuálnym. Sliackeho vlastivedný výklad však majstrovsky prenáša na čitateľa aj vnútorný vzťah k informácii, ob-DIV. A dokazuje, že práve vo fikcii, v tomto prípade v drobných (fabulovaných) rozprávaniach či (fiktívnych) rozhovoroch k jednotlivým vlastivedným témam, nájde čitateľ podstatnejšie impulzy a informácie, než keby ich prijímal len z vecnej časti knihy. Darmo, aj tu platí skúsenosť starodávnych majstrov: ilustratívne príklady sú pre potechu, zanietenie i poučenie príjemcu obzvlášť vhodné. A autor v tomto prípade pozná presnú mieru toho, ako príhodne zladiť rozmanité ingrediencie pre dušu.

Celkom kontrastne k fikciám a mýtom žiada sa mi spomenúť Johankinu veľkú rodinu (Vydavateľstvo Slovart), realisticky koncipovanú prózu zo súčasnosti, posledný román z tetralógie Tone Revajovej o dievčatku, ktoré sa „cvičí“ v adaptabilite na radikálne životné zmeny, učí sa rozvíjať harmonické vzťahy a budovať si zázemie. Kvalita tohto románu je vo svojej kategórii výnimočná. A vyvážená k minulým dielom; a to je pri viacdielnych románoch zriedkavé. Hoci tu autorka rozvíja témy predchádzajúcich častí, nevzniká pocit, že by „varila“ z už použitého materiálu. Naopak, sviežo a subtílne modeluje a rozvádza príbehové zložky. Čitateľ nadobúda pocit, že spoločne s Johankou plynulo prešiel ďalším životným úsekom a že bol tak trochu aj nepomenovaným členom jej rodiny. Hoci tok príbehu prirodzene plynie, autorka sa nenechá unášať rozprávaním na povrchu. Prirodzene doň zakomponovala aj dôležité hodnotové a filozofické aspekty. Cez postavu samotnej Johanky rozkrýva model funkčných vzťahov, rodinného spolunažívania, dáva čitateľovi impulz na to, aby si sám osnoval predstavu zmysluplného života. Bolestivé a disharmonické skúsenosti patria k životu, v Johankinom sú však v úzadí. S ohľadom na celý štvorzväzkový korpus možno skonštatovať, že Revajovej sa podarilo priniesť do slovenskej literatúry pre deti intencionálne dielo par excellence, ktoré do hĺbky a bez mentorovania nasvecuje proces dospievania a dozrievania, pričom ho sprostredkúva nielen v kóde primeranom veku, ale i našej mentalite a kultúre.

V uplynulom roku Daniel Hevier oslavoval svoje životné jubileum. Pripomína ho aj zbierka básní S deťmi sa dá dohodnúť (TRIO Publishing). Obsahuje 600 + 6 básní (starších i nových). Je to pozoruhodná antológia, nielen pre kvalitu samotných básní. Hevier je básnik, ktorý sa neustále vyvíja, a jeho poetika neustrnula. V antológii však vo svojej rozmanitosti dostala nový kontext. Hevier-editor umne spája básne lyrickejšie, epickejšie, nonsensovitejšie, rapovejšie, dramatickejšie i humornejšie, sú vedľa seba na stránkach, nikto iný by ich takto nespojil, a spoločne vytvárajú novú mozaiku, nový tvar. Skrátka, je to Hevierov básnický koncert. Napokon, to je vidno aj v ďalšej knižke Škola po škole (Literárne informačné centrum). Je sviežou a živou zbierkou krátkych próz a básničiek o javoch a dejoch v škole. Autor vyskúšal rozmanité okuliare, ktorými sa dá pozrieť na školský svet. Nie preto, aby detskému čitateľovi vnútil nejaký pohľad, ale aby ho spolu s ním slovom modeloval a pretváral. Slovo je pre Heviera tým zázračným nástrojom, ktorý nám umožňuje dotýkať sa a spoznávať. Aj svet dospelých a detí si niekedy cez slovo vyžaduje zázračné porozumenie, spojenie.

Erik Ondrejička s ilustrátorkou Barborou Paulovičovou vytvorili vydarený básnicko-výtvarný projekt Abecedári (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Je určený začínajúcim čitateľom. Knižka ich podnetným spôsobom zoznamuje nielen s abecedou, ale aj s jej poriadkom a druhmi. Autori pozývajú deti spoločne preskúmať rozmanitosť abecednej grafiky. Svet abecedy predstavujú čitateľovi činorodé písmenká so svojimi príhodami z knižiek a školských písaniek. Zostáva vybrať sa ruka v ruke s písmenkovými priateľmi na miesta, ktoré sa nám rozhodli ukázať.

 

Čarovná šmykľavka do sveta NAOZAJ? Od prípadu k prípadu

Jednu si našiel chlapček v rozprávkovej knižke Adam a čarovná šmykľavka (Vydavateľstvo Slovart) od Márie Lazárovej. Priviedli ho k tomu celkom prozaické okolnosti: rodina sa rozrástla o dvojičky. Dom, dvor, záhrada sú síce miesta, na ktorých sa dá všeličo zažiť, ale najlepšie s niekým. A mama nemá čas. Na pomoc prichádza vtáčik Štebotáčik. A jedna čarovná šmykľavka. Vždy, keď sa po nej Adam spustí, dostane sa s priateľom Štebotáčikom do nejakej neznámej krajiny. A zrazu tušíme, ako sa Adamova fantázia dostala k maľovaniu neznámych miest, o ktorých už voľakedy počul. Malý mudrlant pobehuje po trávniku a „čarovným spôsobom“ spoznáva kontinenty a na nich napríklad klokana. Lazárovej hra s fantáziou je adresovaná začínajúcim čitateľom. Odráža sa v nej emocionalita dieťaťa. Vtáčik Štebotáčik stelesňuje Adamovo harmonické spojenie s okolím i jeho vzťah s mamou, ktorá v Štebotáčikovi spozná vzácneho priateľa. Naňho chlapček emocionálne „ukladá“ neistotu z toho, že je odkázaný sám na seba. Štebotáčik mu pomáha, kým si nenájde nového kamaráta. Príbehy majú pokojný spád. Slabšou stránkou knihy je občasná rozvláčnosť.

Predstavovanie reálneho sveta prostredníctvom imaginatívne ladených príbehov je typické aj pre knižku Zuzany Štelbaskej Zornička (Nakladateľstvo Albatros v Albatros Media). Hlavná hrdinka, malé zvedavé dievčatko, sa zoznamuje s tajomstvami záhrady. Spolu so psíkom Titim a mačičkou Lízou tam denne podnikajú výpravy. S pomocou čarov. Zornička sa totiž zakaždým zmenší. Vďaka tomu môže neobyčajným spôsobom spoznávať obyvateľov záhrady. Dokáže sa dostať do krtkovho sveta. Spoznáva svet mravcov i pavúkov. I to, ako svet záhradnej vegetácie vlastne funguje. Nápad je skvelý. Dynamiku rozprávania však spomaľuje zbytočná rozvláčnosť a rozbiehavosť. Rozptyľuje sa tým pozornosť čitateľa a znižuje sa aj emocionálny náboj.

Druhý diel príhod susediek-kamarátok Mimi a Lízy 2 (Vydavateľstvo Slovart) od Kataríny Kerekesovej, Kataríny MolákovejAlexandry Salmely pokračuje v myšlienke predstaviť deťom dva kontrastné a dominantné spôsoby prijímania podnetov – pomocou zraku a sluchu. Každý je jedinečný a umožňuje človeku spoznávať svet v úplne iných dimenziách. Spojiť ich je obohacujúce, čo vyjadruje priateľstvo oboch dievčat. Autorky zotrvali v schéme prvej časti; reálne prostredie je transformované do fantazijného príbehu, ktorý zároveň znázorňuje spôsob, akým kamarátky vnímajú svoj svet. Miestami cítiť, že tento model ustrnul, rozprávanie ide po povrchu, sem-tam ustupuje schéme dokonca aj hlavný zámer knižky – predstaviť domnelý temný svet slepoty v žiarivých farbách odlišného vnímania.

Paralelný svet je tematizovaný aj v knihe Diany Mašlejovej Tajný cirkus (Nakladateľstvo Albatros v Albatros Media). V čom je cirkus tajný? Očividne je neviditeľný, alebo viditeľný len pre tých, ktorí si pozorne všímajú – napríklad malého kuvika vo vlasoch chyžnej Hildy parížskeho hotelíka Bonpin. Nie je to strašidelné miesto; na pódiu tohto cirkusu sa predvádzajú neuveriteľné výkony, hrdinovia dávajú zo seba to najlepšie a s radosťou. Teda len v cirkuse Dutemple, ktorého riaditeľom je kúzelník Antoan Lapatit. Je aj iný tajný cirkus – Žaka Cirkusaria. Aj v ňom sa podávajú výkony. No zo strachu pred trestom a týraním. Napadlo mi, že jeden z týchto cirkusov nosíme v sebe, je v našich rodinách i spoločnosti. Všade tam, kde môžeme odovzdať to najlepšie z nás. Mašlejová je talentovaná autorka. Nápady jej plynú s ľahkosťou. Slabšou stránkou knižky je však rozbiehavosť príbehových línií. Odráža sa to aj v rovine postáv, niektoré ostali len zhruba „nahodené“.

Snaha o ľahký, vzdušný štýl je príznaková aj v autorkinej druhej knihe V modrej izbičke (Real Music House). V krehkom príbehu o spomienkach sa dostávame do detskej izbičky. Už dvojgeneračnej. V modrej izbe sa hrávala Pani Domu i jej neter Sofinka. Ešte stále sú v nej hračky. A tie rozprávajú. Práve hračky sú indikátorom nostalgie Pani Domu i jej smútku za Sofinkou, teraz už samostatným mladým dievčaťom. Ukáže sa však, že v hlbokých vzťahoch sadíme vzácne semiačka, ktoré časom prinesú nádhernú úrodu. Aj kniha vznikla z dobrých hodnotových jadierok. Veľa sviežich nápadov autorky však potláča až príliš detailistické rozprávanie, pôsobiace voči deju retardačne.

Dobrodružnú cestu do sveta NAOZAJ z opačnej strany, cez sny, vykresľuje kniha Mariána Benku O Zuzanke a Mesačnej víle (Vl. nákl.). Impulzom ku knižke bola zrejme vnútorná potreba podeliť sa o naliehavé posolstvo: o tom, že slabne či chladne rodičovská láska, a nie každé dieťa je prikryté jej ochranou. Preto sa ľahko stáva korisťou zlomyseľných bytostí besíkov. Tí prenikajú k deťom cez strašidelné sny, unášajú ich a väznia, živia sa z ich strachu a trápenia. Možno polemizovať o tom, či treba tento negatívny podtón vysielať práve k deťom, najmä ak im nedáva do situácií strategický kľúč. Nádejou je totiž len záchrana od istej Zuzanky, ktorá ochotne opustí svoje telo a s vílami a drakmi z rozprávkových kráľovstiev sa pustí do boja v prospech detí. Príbeh je typom „à la these“, no posolstvo v tomto prípade až príliš usmerňovalo rozprávanie, preto príbeh pôsobí značne vykonštruovane.

Rozprávanie na hranici reálneho a transcendentálneho v knihe Marka Domesa a Juraja Hajkovského Drakobijec: moja cesta (Zaostri na rodinu) má slúžiť ako „didaktický“ prostriedok, ako nasmerovať detského čitateľa k boju s vnútorným pokušením. Ustrnulo však v schematickom modeli. Jednotlivé príhody sú totiž koncipované tak, aby sa dali využiť vo forme rodinnej hry. Drakobijec – chlapec Artur z reálneho sveta – bojuje so sedemhlavým drakom (hlavné hriechy sú v latinčine označené ako caput – teda hlava). Princíp vychádza z toho, že sedem hriechov – hláv je podstatou aj všetkých ostatných hriechov. Cez jednotlivé skúšky sprevádza chlapca tajomné „zjavenie“ – pútnik. Prepis tohto motívu, inak známeho z kresťanskej literatúry, inklinuje trochu k new age štýlu. Pútnik ako guru zadáva chlapcovi úlohy a dáva mu pomôcky na boj – napríklad doňho vkladá čarovnú guľôčku múdrosti. Tieto prostriedky oslabujú symbolickú funkciu motívu, odkláňajú totiž pozornosť od vnútorného procesu zmeny, ktorý je v knihe tematizovaný. Navyše v takomto spracovaní sa symbolický význam pútnika odlišuje aj od tradičného kresťanského podania (o ktoré zrejme autorom išlo), kde je dôraz položený na vodcovstvo Boha v úzkom osobnom vzťahu s človekom, ktorý sa po ceste ešte viac prehlbuje.

Knižka Gabriely Futovej Nototo a strašidelná škola Elvíry Múdrej (Vydavateľstvo Slovart) je zaujímavým pokusom autorky priblížiť svet detského úžasu a farbistej škály pocitov. Animuje ho pomocou postavičiek škriatkov, ktorí sa narodia vždy vtedy, keď niekto v ľudskom svete emotívne zareaguje – pomocou citoslovca alebo iného špeciálneho slova, ktoré vyjadruje emóciu situácie. (Škriatok Nototo vznikol s „rovnomenným“ výkrikom prváka, ktorý si spravil v písanke machuľu.) Paralelný škriatkovský svet je zrkadlovým obrazom toho ľudského. Škriatkovská škola Elvíry Múdrej, kde sa novorodenci pripravujú pre ľudský svet, znázorňuje pocity v paralelnom svete detí, ktoré prechádzajú učením a tréningom. Výcvik je tvrdý; kto sa nenaučí, zahynie. Záverečná skúška však potvrdí, že strach má predsa len veľké oči. Príbehy sa síce čítajú ľahko, no sú aktivizačné. Sú totiž pre dieťa dobrým motivačným prostriedkom k tomu, aby s nimi ďalej pracovalo.

Knižka Marty Šurinovej Záhada čarovného vajíčka (TRIO Publishing) je zaujímavým rozprávaním o ľudskom šťastí; v širokých horizontoch časopriestoru i v mikropriestore okamihu. V tom drobnom, momentkovom zábere zobrazuje „nešťastia“ a sklamania, o ktorých deti veľmi dobre vedia. Dievčatko – rozprávačka príbehu – nemôže ísť s rodičmi na prázdniny k moru, lebo malo na vysvedčení zhoršený prospech. Príbeh hovorí o procese vyrovnávania sa s inou možnosťou, tá sa napokon ukáže ako životne dôležitá. V širšom horizonte hľadania ľudského šťastia nás Šurinová necháva nahliadnuť na „výpravy a ťaženia“ obyvateľov malého mestečka, ktorí chcú v záhrade miestnej obyvateľky Katky Kráľovej získať čarovné vajíčka šťastia od sliepočky liliputánky. Šurinová rozkrýva viacero paralelných dejových línií. Zjednocuje ich spoločný cieľ hrdinov. „Ťaženie“ za šťastím ich vyprovokuje k životným výkonom. Prekonajú sami seba a v tom nájdu aj vlastné šťastie. A dievčatko-rozprávačka? V záhrade Katky Kráľovej sa jej otvoria oči a uši, začne rozumieť reči zvierat a tiež radosti z bežných okamihov života. Autorke sa podarilo udržať symbolickú líniu príbehu. Jej pôsobenie zintenzívňujú pozoruhodné ilustrácie Aleny Wagnerovej. Slabšou stránkou knihy je občasná prílišná deskriptívnosť, ktorá zbytočne spomaľuje dynamiku rozprávania.

Paralelný svet škriatkov ako zrkadlový odraz ľudského sveta je východiskom rozprávania Svetlany Majchrákovej Škriatkovia a rytierske cnosti (DAXE). Škriatkovské deti dostali cez prázdniny za úlohu preskúmať rytierske cnosti svojho rodu. Autorka končí každú epizódu morálnym ponaučením. Svet škriatkov modeluje skôr dekoratívnym spôsobom – pomocou typických scenérií a rekvizít. Hlbší význam paralelného sveta, ktorý odkazuje na reálny svet dieťaťa, zaniká. Silnejšou stránkou knižky je slušná štylistická úroveň. Rozprávanie však plynie po povrchu a stratilo hlbší symbolický záber.

Svojrázne sa s realitou a snom pohráva Braňo Jobus v knižke Plajko (Vydavateľstvo Slovart). Plajko je hračka na snívanie; nie to skutočné, ktoré si človek plní krok za krokom vlastným úsilím a prácou, ale to únikové. A preto narobí v ľudskom svete poriadnu šlamastiku. Autor v rozprávaní využíva svoj obvyklý arzenál prostriedkov: recesiu a spontánny prejav. Pre Jobusove príbehy platí, že sú živelné. Aj preto sa rozprávanie posúva nie tokom deja, ale od gagu ku gagu, od impulzu k impulzu. Autor síce dbá na významový oblúk riešenia zápletiek, tie však nie sú v jednote s hlavným tokom príbehu. Vo viacerých prípadoch zápletky fungujú ako izolované segmenty rozprávania, dohromady nevytvárajú celok. Možno aj to je recesia. A možno je to celé rozprávka pre unavených dospelých, ktorí recesiu potrebujú viac ako deti.

Paralelný svet ako symbolické znázornenie vnútorného zrenia sa objavuje v debutovom románe Barbory Kardošovej Traja kamoši a fakticky fantastický bunker (Vydavateľstvo Slovart). Je určený čitateľom od 10 rokov. Dotýka sa otázok hľadania vnútorného balansu, ozrejmovania si toho, čo je pri vnímaní seba i tých druhých pravda a čo sú domnienky. Rozprávačom je jedenásťročný Juraj. S precíznosťou a s predstavami o vlastnej opustenosti rozpráva o svojich emocionálnych poryvoch. Autorka mu vytvára romantizujúci priestor na osobný únik – priamo v srdci prírody. Tam sa tajne stretáva s trojicou zvierat: s koníkom, mačkou a so sučkou. Tí mu rozumejú a vedú ho k tomu, aby lepšie porozumel sebe i druhým. Imaginácia sa prelína s psychickým projektovaním, teda s hľadaním vnútorného priestoru, v ktorom by protagonista mohol spracovať to, s čím sa stretáva, i to, po čom vnútorne túži. Slúži aj na navodenie príjemne dobrodružnej a vcelku odľahčenej atmosféry. V mnohých ohľadoch však rozprávanie pôsobí vykonštruovane. Mikropríbehy akoby sa len vznášali na toku rozprávania. Chýba im autenticita, skutočné zakorenenie v samotnom príbehu.

V knižke Kataríny Mikolášovej Bojnickí búbeli (Vydavateľstvo Matice slovenskej) sa do paralelného sveta musíme ponoriť. Presne tam, v teplých minerálnych prameňoch kúpeľov Bojnice, hlboko pod zemou, žijú totiž búbeli, tvorivé, odvážne stvorenia s chvostom, ktoré sa starajú o to, aby mali podzemné horúce vody to najprijateľnejšie zloženie. V ich charaktere sú predstavené geologické procesy, fyzické a chemické reakcie: mená princezien Hydrogildy a Kalcidy zrejme naznačujú ich životné úlohy. Paralelný búbeľovský svet s tým ľudským spája Mikolášová invenčným spôsobom v rozprávaniach pripomínajúcich etiologické povesti. Hlavná hrdinka Ivanka, dcéra zámockej slúžky, dostáva výsadu vidieť aj do búbeľovského sveta, a tak sa dozvedáme o tom, ako sa búbeli zaslúžili o Bojnický zámok i o mesto. Napríklad Vilhelmína di Travertini zachránila skalu Bojnického zámku, vďaka vlastnej „receptúre“ na vytvorenie travertínovej kopy, geologického podložia zámku. Mikolášovej búbeľovské príhody sú typom ľahšieho čítania. Slabšou stránkou je spôsob narácie, miestami prílišná zjednodušenosť reči postáv i rozprávača. Dobre rozbehnuté epizódy tak strácajú na gradácii a postavy na presvedčivosti.

Zbierka doteraz knižne nepublikovaných básnických a prozaických textov Rudolfa Dobiáša Perličky na slniečku (Regent) predstavuje autora ako básnika, rozprávkara, ale i výborného rozprávača legiend a povestí. Spoločným menovateľom jeho textov je úcta a láska k životu. Prejavuje sa v hre, tvorivosti, v láskavom humore, ale aj v spätosti s rodnou krajinou. Výhradu mám nie voči literárnej, ale voči vydavateľskej kvalite publikácie. Necitlivo (hoci úsporne) riešený grafický dizajn knihy narúša významový kontext viacerých textov. Tesným umiestnením ich dáva do neželaných súvislostí. Je absurdné, aby na tej istej strane za koncom legendy o Danielovej ovečke pokračovala hravá básnička o Hrochovi, ktorá s ňou nielen významovo nesúvisí, ale vnáša do kontextu úplne iné emocionálne impulzy. A podobných miest je viac. Niektoré básnické texty by tiež boli potrebovali vzdušnejšie umiestnenie na samostatnej strane, aby dostatočne vynikli.

 

Rozprávania zo súčasnosti

Kniha Timotej a pradedo (Perfekt) Jána Beňa je zaujímavým dialógom, postaveným na medzigeneračných pohľadoch (pradeda a vnuka). Hlavnou témou je hľadanie vzájomného porozumenia a súzvuku. Napokon toto východisko je typicky beňovské. Vzťah pradeda a vnuka v tomto príbehu má komplikovaný základ. Pradedo totiž stratil svojho syna, pravnukovho starého otca, a to ho poznačilo. Navyše ho teraz supluje. Táto strata je prítomná aj na počiatku rozhovoru, ktorý je síce hravý, no aj rozptýlený, lebo pradedo náročky odpútava vnukovu pozornosť od ťažkých tém. Odhodlanie pradeda rozprávať a spomínať sa však napokon stane východiskom pre ich hlbší vzťah. A odtiaľ je len krok spomienky napísať. Aj preto, že pravnuk strávi niekoľko týždňov v nemocnici. Písané „rozprávania“ sú koncentrovanejšie. Je cítiť, že vďaka „rozprávaniu“ pradedo svojho pravnuka lepšie spoznal. Beňo sa usiluje vystihnúť psychickú stránku hrdinov, odkryť vnútorný proces medzigeneračného zblíženia. Beňovské príbehy sú v našej dobe osobité tým, že sa v nich dieťa stretáva s typickým starootcovským rozprávačským štýlom, čo môže byť pre neho obohatením.

Knižka Romana Brata Zlo nemá na kúzlo (CPress v Albatros Media) je v skutočnosti určená čitateľom staršieho školského veku (teda nie od 8 rokov, ako sa v nej uvádza). Autor si príznačne vyberal z náročných a závažných tém: sociálne problémy rodiny v dôsledku invalidity a alkoholizmu otca, vzťahové problémy mladých ľudí v škole, problémy so sociálnymi sieťami, krádež. Už z uvedeného zoznamu možno vytušiť silné i slabšie stránky knihy. Silnou stránkou je zaujímavo modelovaný príbeh hlavnej protagonistky, trinásťročnej Moniky, ktorá sa nachádza uprostred problematických vzťahov so spolužiakmi aj pre jej komplikované rodinné zázemie. Brat je najpresvedčivejší, pokiaľ rozpráva o Monikinom školskom prostredí. Najsilnejšie epizódy sú z domova dôchodcov, kde si Monika privyrába kúzelníckymi vystúpeniami. Menej vyvážene a presvedčivo však autor spracoval príbehovú líniu Monikinej rodiny a tiež epizódy s krádežou v škole. Slabinou knižky je neuvážené kumulovanie rôznorodých závažných problémov, ktoré zbytočne rozptýlili autorovu energiu. Nepodarilo sa mu vytvoriť dostatočne homogénny celok. Čitatelia však nepochybne ocenia príslovečný Bratov ľahko plynúci štýl rozprávania.

Výsledkom 11. ročníka súťaže pôvodnej poviedkovej tvorby pre deti je antológia My nie sme žiadne céčka (Perfekt). Je už tradične aj zaujímavým „prehľadom“ tém, ktoré deti priťahujú. Na aktuálne problémy je napokon zameraný aj štatút samotnej súťaže. Tohtoročná antológia je z literárneho hľadiska možno menej kvalitatívne vyvážená ako po iné roky. No práve vďaka „problémovému náboju“ je nemenej čitateľsky príťažlivá. Víťazná poviedka Marty Hlušíkovej My nie sme žiadne céčka dáva tušiť, ako vážne deti vnímajú spätnú väzbu a ako si vážia citlivý charakterný prístup zo strany autority (či už rodičovskej, alebo učiteľskej). Zaujímavý uhol pohľadu vniesla do tejto témy poviedka Ivany Auxtovej Stala sa mi náhoda. Vybočuje zo zaužívaných ideových schém. Poukazuje na možnosť dieťaťa riešiť problém s učiteľom tak, že o ňom samo otvorene hovorí. Vo viacerých príbehoch je emocionálnym katalyzátorom živé zvieratko – pes, napríklad v tragických kontúrach priateľstva a zrady v poviedke Alexandra Halvoníka Malý Muk. V príbehu Jantárové oči Márie Vrkoslavovej-Ševčíkovej je „mediátorom“ komunikácie v rodine po tragickej nehode chlapca. V poviedke Mechiáš a psík Jána Milčáka slúži zápletka so psíkom ako impulz k subtílnej vzťahovej štúdii zamilovanej dvojice dospievajúcich. Ako v úvode konštatuje garant súťaže, spisovateľ Peter Karpinský, možno je to práve problém odcudzenosti, ktorý súčasné deti prežívajú najviac.

Knižka Marty Hlušíkovej Až raz budem kapitánom (Vydavateľstvo Slovart) potvrdzuje, že silnou stránkou autorky sú príbehy zo súčasnosti. Má talent nielen odpozorovať detské reakcie, ale vie ich pútavo literárne stvárniť, k čomu jej nesporne pomáha aj jej príslovečný zmysel pre humor. Cez jeho prizmu odkrýva, ako pracuje fantázia malých detí, keď reflektujú situácie sveta dospelákov. Reflexia je v tomto prípade nutná, lebo chlapček, hlavný protagonista a rozprávač príbehu, sa vyrovnáva so závažnými zmenami, ktoré vyplývajú zo života neúplnej rodiny. Rozprávanie však pôsobí živo a harmonicky, dospeláci totiž vedia pripraviť chlapčekovi dostatočné vzťahové zázemie. A chlapec s „nadhľadom a prehľadom“, ktorý mu umožňuje jeho detská optika, „po hlušíkovsky“ komentuje, hodnotí, zariaďuje. A je čo. Veď chce byť kapitánom. A kým je mama po havárii v nemocnici, s Romanom, jej priateľom, sa pripravuje nielen na námornícky život, ale i na veľkú rodinu.

Epizodickým sprievodcom každodenného života batoľaťa Janka a jeho malej sestričky je knižka Viery Švenkovej Anička a Smejko (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Emocionálny kontakt súrodencov autorka predstavuje nielen cez hru a záujem dievčatka o bračeka, ale aj cez schopnosť dievčatka porozumieť jeho bľabotavým prvým slovám. V drobných epizódach je opísaný denný režim detí, ich vývinové posuny, úžas nad ich mudrlantstvom a výmyselníctvom.

Rozprávanie Leny Riečanskej Ach, tá Joja! (TRIO Publishing) je jej knižným debutom pre deti, teda čitateľky staršieho školského veku. Protagonistkami sú 13-ročné kamarátky Joja, Soňa a Monika. Dievčatá prežívajú intenzívny priateľský vzťah, spolu prechádzajú typickými emocionálnymi sínusoidami ovplyvnenými udalosťami v škole i doma i búrlivým vzťahovým „zázemím“ dospievajúcich. Jojiným bojiskom je predovšetkým vzťah s mladšou sestrou Ruženou, „rýpačkou“, podrazáčkou a žalobabou, ktorý sa však napokon harmonizuje. Vzťahy v škole Joja zvláda viac-menej s prehľadom; vďaka svojej duševnej, ale i fyzickej sile. Rozprávanie vyniká spomedzi iných kníh tohto žánru stabilným hodnotovým rámcom. Pomerne presvedčivo dokáže autorka naznačiť aj psychiku dospievajúcich a stvárniť ich vzájomné vzťahy. Slabšou stránkou je istá „ukričanosť“, v súčasnosti príznačná pre prózu pre dospievajúcich, najmä dlhé dialógy konverzačného typu, ktoré zákonite uberajú z manévrovacieho priestoru autorky.

„Súčasnosť“, ale minulú, približuje spomienková kniha Františka Rojčeka Neuveriteľné dobrodružstvá uja Fera (Vydavateľstvo Matice slovenskej). Autor v rozprávaní „odbehol“ až do obdobia po skončení druhej svetovej vojny. Tá ešte stále doznievala v príznačne chlapčenských hrách na bandy a ich boje, pri ktorých sa však občas objavili i skutočné bojové rekvizity (vojenský guľomet). Rozprávanie je štylizované ako spomienkový rozhovor so súčasnými deťmi.

 

Z pohľadu zvieracej ríše

Hektické prostredie letiska Charlesa de Gaulla je v knižke Viktórie Laurent-Škrabalovej Lapinovci z letiska (TRIO Publishing) miestom, kde žijú celé generácie zajacov Lapinovcov. Miniságu svojho rodu rozpráva s príznačným nadhľadom malý zajac Albert, jeden z lapinovských šestorčiat. Autorka vcelku funkčne pracuje s niekoľkými motívmi, ktoré na ploche celého textu navodzujú napätie, pocity stresu a ruchu, typické pre prostredie príbehu. Rozprávačská dynamika sa mnohým súčasným čitateľom bude páčiť. V tom je napokon aj hlavný (či jediný) zámer rozprávania, aby čitateľ nadobudol príjemný dojem, že je „strhnutý“ tokom udalostí. Kniha predstavuje typ tzv. ľahkého čítania. Bez nároku na hlbší ponor.

Knižku ľahkého čítania predstavujú aj Zvedavé rozprávky (Marenčin PT) Dany Hlavatej. Zvedavé ako mladá žirafa, ktorej narástol dlhý krk, lebo toľko „pchala nos“ do levieho života a usilovala sa vyriešiť jeho nevidomosť. Autorka stavia rozprávanie na reťazení „akcií“, obyčajne ilustrujúcich tézu o charaktere zvieraťa.

V štýle ľahkého čítania sú vyrozprávané príbehy o devínskych psoch v knižke Havkáči z našej ulice (Marenčin PT) Ivany Havranovej. Autorka celkom nedocenila možnosti svojho osobitého rozprávača – kocúra. Príbehy sú príliš rozvláčne a detailistické. Chýba im utriedenosť. Autorka vkladá „do jedného vreca“ banality s vzácnejším „materiálom“, z ktorého by inak mohla vystavať pútavý príbeh.

Pre príbehy Márie Vrkoslavovej-Ševčíkovej je typická téma psíkov. Aj jej v poradí tretia kniha Čokoládový Gordon zo psej lúčky (Perfekt) je venovaná dobrodružstvám kokeršpaniela Gordona. Predstavuje žáner ľahkého čítania. Príbehy prvoplánovo zaznamenávajú epizódy zo psieho života.

 

Povesti a príbehy à la povesti

V edícii Povesťová mapa Slovenska vyšli Turčianske povesti II (Vydavateľstvo Matice slovenskej) Jozefa Tatára, skúseného autora tohto žánru. Tematicky bohatý je výber povesťových príbehov, povedačiek, perličiek z histórie regiónu. Užitočným doplnkom knihy je aj slovníček archaických výrazov.

Slovenské povesti z hradov a zámkov (Vydavateľstvo Fragment) Violy Jakubičkovej sú príkladom nedostatočne citlivého prístupu k povesťovej látke. Autorka predstavuje povesti o dvadsiatich štyroch hradoch a zámkoch vo „vlastnom“ štýle. Rozhodla sa pre skrátený variant podania, no nezvládla ho v dostatočnej miere. Značné „skoky“ v rozprávaní prinášajú významové skreslenia a výrazne oslabujú kvalitu literárneho spracovania.

Aj Zuzana Boďová v zbierke Štiavnickí permoníci (Erad) predstavuje povesťový žáner v „kontaminovanej“ podobe. Príbeh je príliš rozptýlený a stráca typický charakter povesťového žánru. Do rozprávania autorka vnáša nenáležité banality. Postavy majú nejasný charakterový profil. Permoník Matúš je pôvodne statný človek. Tulák, ktorý sa len tak niečoho nezľakne. Tento charakter sa z neznámych príčin nijako nepremietol do jeho novej podoby permoníka, autorka postavu zbytočne karikuje (rumázga ako decko, nevie lúskať prstami, nič si z ľudského sveta nepamätá). Skrátka, postavička ako podľa Disneyho. Demýtizovanie postáv tu pritom nemá jasne určenú funkciu. Niektoré rozprávania sú tiež len zlepence udalostí (o sitnianskych rytieroch), chýba im jednoliaty tok príbehu.

Naopak, s náležitým rešpektom a porozumením pristupuje k žánrom ľudovej slovesnosti autorka a etnografka Katarína Habovštiaková v knižke Rok má svoj krok a iné rozprávky o toku času (Regent). Odkrýva dieťaťu malebný obraz toho, ako sa mentalita našej kultúry vpísala do uvažovania o čase, o jeho plynutí, o striedaní ročných období. Primerane detskému adresátovi predkladá vzorkovnicu ľudovej múdrosti v pranostikách a zvykoch, ktoré sa viažu k roku a jeho obdobiam.

Pekným knižným počinom zostavovateľky Miroslavy Gavurovej je zbierka piatich rozprávok Zazračni dzvonček. Starodavne rosprafki s Fincic (FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania). Rozprávky sú prerozprávané v šarišskom nárečí, pre súčasného čitateľa je teda výber v istom zmysle „alternatívnym“ vydaním a z hľadiska jazykovej kultúry vzácnym, pretože je malým kamienkom, pripomínajúcim významné miesto nárečí v našom jazyku, na ktoré sa, žiaľ, postupne zabúda.

 

Knižky s edukatívnym zámerom

Rozprávka Zuzany Csontosovej Madam ježibaba (Nakladateľstvo Albatros v Albatros Media) vznikla ako voľný prepis klasického príbehu o Jankovi a Marienke v modernom veku. Deti sa ocitnú v rozprávkovej chalúpke ježibaby Anastázie. Ako súčasné deti sú primerane sebavedomé, takže príbeh hneď vybočí z „klasického“ rámca. Spriatelia sa. A Anastázia požiada deti, aby jej pomohli zmeniť sa. Chce sa stať modernou ježibabou. Podmienkou je aj zvládnuť anglický jazyk a základy etikety. Rozprávka má účelový didaktický charakter zameraný na zábavné učenie anglického jazyka. Účelový rozmer oslabil sústredenosť autorky na samotné rozprávanie, čo sa podpísalo na jeho kvalite.

Knižka Evy DienerovejDaniely Ondreičkovej Maľované čítanie: Mravček Zvedavček a iné príbehy (Príroda) je „zbierkou úloh“ z čítania. Ako naznačuje titul, autorky využívajú spôsob, pri ktorom sa v texte niektoré slová nahrádzajú symbolickými obrázkami. Z krátkych textov vyplývajú úlohy zamerané na prácu s jazykom (napríklad na slovotvorbu, spoznávanie slovnej zásoby). Škoda, že kvalita textov tak výrazne ustúpila didaktickému zámeru.

V štýle „maľovaného čítania“ je napísaná aj knižka Barbory Rakovskej Hrebienok (Ikar). Príbeh je na tému česania, autorka postavila rozprávanie na „animovaní“ funkcií predmetov česania (hrebienky, kefky a sponky z mestečka Vláskova). Z didaktického hľadiska je to dobrý nápad. Príbeh s obrázkami je však písaný „in continuo“, bez hier a úloh k textu. Niežeby mi chýbali. Zdôrazňujem to preto, že v takomto prípade mám aj vyššie očakávanie od kvality rozprávania. Tu nebolo naplnené. Sentimentálne rozprávanie sa priblížilo ku gýču.

Leporelá sú dôležitým žánrom, pretože sprostredkúvajú najmenším čitateľom prvotný kontakt s knihou. Posledné roky nám však chýbajú pôvodné tituly. Alena PenzešováVladimíra Vopičková (ilustrácie) prišli hneď s dvoma novými: Tučniak Pigi na výletePsík Bobi na farme (obe Fortuna Libri). Sú to príbehové leporelá. Funkciou takéhoto typu leporel je pútavo sprostredkovať dieťaťu príbeh a tiež ho podnietiť k tomu, aby ho dokázalo na svojej úrovni prerozprávať. Príbeh tučniaka Pigiho je však z rozprávačského hľadiska málo podnetný. Rozprávanie je nesústredené. Stvárnenie príbehu nezodpovedá dostatočne žánru leporela. Kvôli detskému vnímaniu by totiž sekvencie príbehu mali byť rozložené po stranách. Strana by tak ponúkla dieťaťu „uzavretú“ časť deja, na ktorú sa môže sústrediť. Toto leporelo to však dieťaťu neumožní. Kvalitnejšie nie je ani leporelo o psíkovi Bobim. Autorka pri tvorbe textu nerátala s dôležitými významovými „opornými bodmi“ pre príjemcu, ktorý sa učí reprodukovať hlavnú dejovú líniu.

Ústretové voči potrebám najmenších čitateľov sú leporelá s krátkymi básničkami Jozefa Pavloviča Gúľalo sa jabĺčko O lese veselo (obe Fortuna Libri) s hravými pavlovičovskými veršíkmi. Viaceré sú vtipne pointované. Pri niektorých ale najmenší pointu nepochopia (pripodobnenie ježkových pichliačov k vežiam).

Knižka Danuše Dragulovej-Faktorovej Útok z pomaranča (DAXE) je určená predškolákom. Vychádza im v ústrety aj žánrovou kombináciou veršovaných rozprávok (forma rytmizovanej prózy) a hádaniek. Snaha zveršovať text niekedy znižuje významovú kvalitu výpovede. Rozprávkové epizódy spája jednotná dejová línia – návšteva troch kamarátok, hádanky Danky, riekanky Anky a krajanky Janky, v obchodnom dome. Ich epizódy tematicky uvádzajú oddiely hádaniek, ktoré sa voľnejšie i tesnejšie viažu k príbehom. Samotná téma obchodného domu nie vždy súznie s veršovaným prehovorom. Jazyk veršov je prezdobený a pôsobí nadsadene voči téme.

Zbierka Básničky do prváckej taštičky (Príroda) Alice Náhlikovej ponúka prakticky zamerané veršovanky pre predškolákov o tom, čo ich bude čakať v škole. Aj vzhľadom na zámer majú epický charakter. Ich literárna úroveň je slabšia.

 

Za hranicou presvedčivosti?

Detektívny príbeh Michala Čierneho Záhada uneseného psa (Vydavateľstvo Tatran) je situovaný do súčasného prostredia mestečka Modry. Jeho hlavnými protagonistami sú siedmaci Janko Polonka a Peter Rychnár. Postavy však na svoj vek pôsobia nepresvedčivo. Ich myslenie je detské už len vďaka základnej otázke: „Čo keby sme boli detektívmi?“ Veta emocionálne nezúčastnenej mamy jedného z chlapcov, ktorou svojmu synovi oznamuje: „Musíme viac zarábať, aby sme si mohli kupovať drahé veci,“ je prejavom patologických osobnostných zmien, tie však autor nedokázal spracovať na hlbšej úrovni v samotnom príbehu. Podobne je to aj s iným závažným fenoménom – pôsobením sekty v mestečku. Pre príbeh je pritom dôležitou zápletkou; je východiskom kriminálneho prípadu. Autor len pomenováva kľúčové témy, no ďalej sa nimi nezapodieva, mechanicky ich vloží do života postáv bez toho, aby ich rozpracoval v rovine vzťahov, motivácie konania a našiel im miesto v pláne samotného príbehu. Preto knižka vyznieva ako konštrukt.

V debutovom románe Tajnosti pobláznenej baby (Slovenský spisovateľ) Helena Murčeková znázorňuje školský a súkromný život študentov-maturantov predovšetkým z hľadiska ich kamarátstiev, lások a trávenia voľného času. Rozprávačkou je Olívia, skvelá študentka a slušáčka. Má ešte brata Mateja, dvojča. Ochraňuje ju na každom kroku. S jeho najlepším kamarátom Jakubom, ktorý je, mimochodom, do poslednej chvíle zadaný, zažíva Olívia svoj prvý vzrušujúci bozk. Autorke sa v istom zmysle podarilo vytvoriť plynúce rozprávanie. Jeho autenticitu však majú evokovať najmä referencie na kultúru mladých ľudí – je vlastne vystavané z predpokladaných, očakávaných výrokov, odkazov na piesne, filmy i tzv. romantické situácie, monológy, dialógy, ktoré patria k súčasnému diskurzu mladých ľudí. Ako typická kniha ľahkého čítania má toto rozprávanie viac-menej prvoplánový charakter. Prekvapenia mi ponúkla z psychologickej stránky: Olívia je intelektuálne zdatné dievča s bystrým úsudkom, a pritom žije v závislosti od brata; Matej ju nenecháva ani voľne myslieť, berie za ňu zodpovednosť, kontroluje ju, manipuluje vzťahy okolo nej, nedáva jej právo na súkromie a dalo by sa pokračovať v ďalších „patologizmoch“. Neprekvapuje ma, že správanie Jakuba je svojím spôsobom podobné. Preberá nad Olíviou dominanciu, správa sa k nej ako k malému dievčatku, a to aj v intímnych okamihoch. Prekvapuje ma však, že čitateľ má uveriť tomu, že by sa v priebehu jedného víkendu Olívia z tejto závislosti takmer úplne odpútala, alebo že by jej brat dokázal tak rýchlo opustiť svoju pozíciu v Olíviinom živote.

Násilné či tvrdé modely správania sa ako oživujúci prvok romantiky objavujú aj v románe už etablovanej autorky Miroslavy Varáčkovej Adaptácia (Vydavateľstvo Slovart). Zoya, hlavná protagonistka, doslova bojuje o prežitie. Konšpiračné teórie sa v tomto prípade skutočne naplnili a hŕstka mocných likviduje civilizáciu epidémiou čiernych kiahní. Prežijú malé skupiny ľudí a, samozrejme, privilegovaní – v umelo vytvorenom meste. Mnohé z vývinu udalostí sa dá predpovedať už z týchto indícií. Titul románu napokon asi najviac charakterizuje aj celý priebeh udalostí. Slovo adaptácia sa tu „skloňuje“ na mnoho spôsobov. Zoya sa pritom ukáže ako inteligentná, odvážna, samostatná, rozhodná a silná bytosť. A predsa, to vzrušujúce a romantické nie je postavené na spoznávaní harmónie či disharmónie v osobnostiach dvoch rovnocenných a milujúcich sa ľudí, ale na mnohonásobnom prehliadaní manipulácie a neustálej adaptácii na požiadavky a predstavy partnera. Skrátka, štandardný román ľahkého čítania. Prvoplánovosť neprekvapuje. Len možno tá zvláštna (ne)romantika.

V duchu „klišé“ vyznieva aj pokračovanie debutu Dominiky Ponechalovej s názvom Punková princezná sa vracia (Slovenský spisovateľ). Málo uveriteľné a nedostatočne prepracované udalosti i postavy rozprávania.

Tanec pre Luciu Frey (Vydavateľstvo Slovart) je debutovým románomautorky mladej generácie Danielly Ferkovej. A nesie viacero znakov debutu. No najmä výrazný nedostatok vo vnímaní reálneho a možného. Aj tento román možno charakterizovať ako „zbierku“ nápadných tém. Sama autorka, aj vzhľadom na jej vekové dispozície, však o nich nemá potuchy. Hlavná hrdinka, viacnásobne traumatizovaná Lucia, si kladie za vinu smrť otca, niekoľkých detí a tehotnej ženy a takisto svoje tínedžerské výčiny, ktoré sa chtiac-nechtiac pod tragédiu podpísali; má tiež inú nespracovanú traumu z rozchodu rodičov a ďalšiu z pretrhnutia väzieb so svojím zázemím vo Francúzsku, a ešte jednu z toho, ako ju médiá prenasledovali v súvislosti so smrťou otca, tiež je špičkovou hviezdou v tanci, dvakrát prežije krízou vyvolanú zmenu prostredia, v Košiciach má problémy s adaptovaním sa na nezdravé sociálne pomery a život s alkoholickou matkou a jej násilným a bezcharakterným frajerom. A to som zámerne nevymenovala všetky problémy Luciinho života. A potom prichádzajú lapsusy v spracovaní ambicióznych cieľov románu spôsobené nedostatočným poznaním látky. Má čitateľ uveriť tomu, že by gymnazista dokázal presvedčivo zinscenovať vlastnú vraždu, poštvať políciu na Luciu ako na hlavnú podozrivú a dosiahnuť, že ju budú až tri dni zadržiavať v cele a nakoniec ju prepustia, lebo sa domnelá obeť objaví? Lucii v tomto románe verím len jedno, že za daných okolností sama nevie, čo chce. Len autorom by sa to nemalo stávať.

Pokračovanie románu Zuzky Šulajovej Džínsový denník 5 (Slovenský spisovateľ) je štandardným ľahkým čítaním. Život hlavnej protagonistky Pauly po rozchode s Lukášom stagnuje. Ako to vyriešiť? Ďalekou cestou. Do Sydney. Tá však nie je konečným riešením, len spôsobom, ako otočiť „koleso“ vnútorných neistôt a tápania v živote. Neprekvapí, že si začne vzťah s novým indickým priateľom. A pritom si typicky „upratuje“ vo vzťahu s Lukášom. Koleso sa napokon opäť pretočí a Paula sa vracia na Slovensko. Mimochodom, aj Lukáš sa opäť zaktivizuje a prejaví o ňu záujem. Klasický model blúdiacich vzťahov. Pravdou je, že z tohtoročnej „nádielky“ pre dospievajúcich je to rozhodne najkultivovanejší román.

Minuloročná produkcia pôvodnej tvorby pre deti a mládež je zaujímavým študijným a výskumným materiálom. Nielen z literárneho, ale aj zo sociologického a psychologického hľadiska. A z axiologického. Veď presne ukazuje hodnoty, ktoré považujeme za prioritné pre nasledujúce generácie. Vo viacerých knihách sa už možno odráža budúcnosť toho, aké budú mamy alebo otcovia, ako budú učiť budúci učitelia a liečiť lekári a ako bude kto vedieť milovať, alebo ako kvalitne sa bude pracovať. Hodnoty, nápady, myšlienky sú predsa už v tohtoročných knihách.

 

Timotea Vráblová

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013