Karavána ide ďalej


Slovenská literatúra faktu 2015

PhDr. Ivan Szabó (1939, Leopoldov) je vyštudovaný pedagóg, no najmä novinár a spisovateľ literatúry faktu (LF), autor dvadsiatich piatich kníh z rozličných oblastí LF. Je laureátom štyroch ocenení v medzinárodnej súťaži Cena Egona Erwina Kischa, nositeľom Ceny Vojtecha Zamarovského a Prémie Literárneho fondu SR. Už viacero rokov sa venuje aj recenzovaniu kníh literatúry faktu.

 

Každoročné mapovanie kníh z oblasti literatúry faktu býva akýmsi seizmografom ich úrovne, prevládajúcich trendov či tematických objavov, pestrosti žánrov, ba aj ich literárneho spracovania. Pohľad do predchádzajúcich rokov zvyčajne ukáže, ktorý žáner či téma zaujali spisovateľov vo väčšej miere ako iné. Raz prevládali memoáre, pamäti, inokedy eseje či cestopisy alebo knihy rozhovorov s významnými osobnosťami.

Rok 2015 je mimoriadny tým, že sa na knižných pultoch prezentovalo minimum kníh rozhovorov, akoby tento žáner ustúpil do úzadia. Ojedinelým reprezentantom tohto žánru sa tak stal titul Sledoslov (Literárne informačné centrum), v ktorom sa Ján Štrasser rozpráva so spisovateľkou a scenáristkou Altou Vášovou. Keďže je to Štrasserova dvanásta kniha rozhovorov so známymi osobnosťami, čitateľ si zvykol aj na určitý stereotyp otázok, ktorými osobnosť predstavuje. Autor „pýtaného“ vedie cez jeho životné peripetie, hľadanie si miesta na zemi, vyzvedá sa na tvorbu a názory a zvyčajne zabŕdne aj do súkromia. To všetko je aj v Sledoslove, kde nájdeme múdre, vtipné i poučné odpovede Alty Vášovej.

Našou úlohou nie je skúmať, prečo vlani vyšlo tak málo kníh rozhovorov, ide skôr o konštatovanie, veď literatúra faktu ponúkla aj ďalšie publikácie v ostatných žánroch. Vo väčšej miere oslovovali autorov LF životné príbehy známych ľudí. Za publikáciu plnú zaujímavých faktov o životných príbehoch slovenských osobností z akademického, spisovateľského či redakčného prostredia možno považovať knihu Takto som ich poznal (Literárne informačné centrum). Jej autor Július Pašteka načrel do brázd svojej pamäti a na základe vlastného poznania napísal vejár esejí. Medzi tridsiatimi dvoma portrétmi nájdeme mená takých osobností, ako sú napríklad Jozef Ambruš, Mikuláš Bakoš, Oskár Čepan, Ľudovít Fulla, Ladislav Hanus, Ivan Krasko, Nora Krausová a ďalší. Osobné kontakty s nimi umožnili autorovi spoznať ich nielen po pracovnej stránke, ale nazrel aj do ich súkromného života.

Autorom podobných profilov, ibaže zo sveta divadla, je Juraj Svoboda v knihe Dali nám viac, ako (sme) si mysleli III (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Označenie na obálke pripomína, že je to už tretí zväzok autorových divadelných portrétov. Dva predchádzajúce vyšli v rokoch 2003 a 2006. Aj v treťom zväzku režisér Juraj Svoboda zaznamenáva životné príbehy a osudy slovenských hercov, herečiek, režisérov známych z činnosti na popredných divadelných scénach (Jozef Adamovič, Michal Dočolomanský, Vilma Jamnická, Jozef Kroner a ďalší). Kniha obsahuje 62 profilov. Svobodove portréty okrem biografických údajov obsahujú aj zoznam dôležitých predstavení či inscenácií, na ktorých sa osobnosti podieľali, a autor nezabúda ani na dôležité míľniky v ich kariére. Spomienky obohacuje o dôvernú znalosť súkromia, lebo ich osobne poznal.

Ivan Szabó je autorom knihy Takmer letmé známosti (Vydavateľstvo Matice slovenskej), ktorá sa obsahovo približuje k dvom predchádzajúcim knihám. Autor napísal pätnásť esejistických profilov známych, menej známych i zabudnutých osobností našej kultúry z nedávnej minulosti aj súčasnosti (Rudolf Fabry, Emo Bohúň, Miroslav Pácalt, Zuzka Zguriška, Ján Čomaj, Jozef Leikert, Richard Marsina, Rudolf Schuster, Milan Vároš a ďalší).

Samostatnú knihu o svojom živote a divadelnej kariére vydal v spolupráci s publicistkou Silviou Lispuchovou herec Juraj Slezáček. Nazval ju Ako sa stať celebritou (Ikar). Herec ponúka pohľady do zákulisia divadla, no i do súkromia. Vyjadruje sa s humorom aj o vážnych veciach, napríklad o diagnóze rakoviny: „Chcel som iba nové zuby – a mám toto.“ Čitateľa zaujme aj Slezáčkov nadhľad nad udalosťami, ktoré priniesol život, jeho veľkorysosť a žičlivosť voči okoliu.

Minulosťou v kontexte doby, v ktorej žil, sa zaoberá Zoltán G. Meško v knihe Po stopách časov zašlých... dávno minulých (Marenčin PT). Ako motto spomienok si vybral slová Toma Carsona: „Vňaťou života je uchovať si svoje vzácne spomienky, lebo na jeho konečnom konci budú iba tie, ktoré nám ostanú.“ Zoltán G. Meško sa narodil v roku 1928 v Košiciach a v úvode pátra po minulosti rodu, až sa dostane do čias pred ôsmimi storočiami. V knihe zachytil veľa detailov z detstva v Košiciach, spomína si na prechádzky s otcom po košických uliciach, obdivuje veľa významných architektonických pamiatok, palácov, domov a podobne. Otec mu pri každej významnej stavbe prezradil čosi o jej histórii a syn Zoltán to pripomenie súčasnému čitateľovi. Autor zachoval zaujímavé osobné svedectvo z roku 1938, keď po Viedenskej arbitráži pricválal Horthy do Košíc na bielom koni. Spomína, koľko nepríjemností a starostí priniesla arbitráž najmä slovenským obyvateľom mesta... Kniha na základe poznania detailov a vďaka osobným zážitkom autora priniesla plastický obraz z čias prvej Československej republiky, svedectvo o vojnových časoch, konci vojny a povojnových rokoch jeho štúdia v Bratislave.

Obdobie vojnového Slovenského štátu je témou spomienok a zápiskov bratislavského rodáka Arona Grünhuta (1895 – 1974) Katastrofa slovenských Židov (Marenčin PT). Autor knihu venoval „všetkým desaťtisícom slovenských Židov, ktorí v rokoch veľkej židovskej katastrofy prišli o život“. Grünhutove aktivity na záchranu Židov boli neuveriteľné a zaujímavé. Podarilo sa mu zorganizovať a do bezpečia Palestíny preplaviť loďou Kráľovná Alžbeta 1300 ľudí. Útek do Maďarska, internácia v Ilave a napokon usadenie sa v Izraeli mu slúžili za zdroj spomienkovej knihy, vydanej po rokoch aj v slovenčine v preklade Marty Ličkovej.

Spomienkam na vlastný život sa venuje aj oveľa mladší autor Anton Čulen (1965), rodák zo Skalice a obyvateľ Brodského. Celý jeho život sa nesie v znamení zápasu za slobodu náboženstva. Z rodinného prostredia získal pevné základy viery v Boha a nechcel sa jej vzdať ani v časoch reálneho socializmu, keď spoločnosť vychovávala mládež k ateizmu. Svoju cestu životom nazval Kde iní končia, my začíname (Post Scriptum). Posmešky, úškrny za jeho vieru ho sprevádzali v učilišti, v zamestnaní i počas základnej vojenskej služby. No on sa viery nevzdal. Kniha obsahuje Čulenove zážitky z vojny, ktoré aj napriek strastiam vojenského života napísal s nadhľadom – ironicky i žartovne. V náboženských aktivitách Anton Čulen pokračoval aj po roku 1989. V rokoch 1997 – 2002 diaľkovo študoval na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Vyučoval náboženstvo na stredných i základných školách. Zorganizoval petíciu za zrovnoprávnenie cirkevných škôl so štátnymi. V roku 2009 spolu s Antonom Seleckým predložil do parlamentu petíciu o výhrade svedomia, o pár rokov zasa petíciu za prijatie zákona na ochranu nedele.

Ďalším spomienkovým dielom, ktoré vyšlo vlani, sú memoáre Petra Colotku Vo víre času (D+Gallery). Voľakedajší vysoký funkcionár komunistickej strany v čase reálneho socializmu načrel do spomienok a čitateľovi pripomenul svoje detstvo na chudobnej Orave, ťažkosti pri štúdiu práva i vstup do komunistickej strany sľubujúcej sociálnu spravodlivosť. Najpozoruhodnejšou časťou knihy sú pohľady na funkcionárov tých čias a udalosti, ktorým sa Colotka ako predseda vlády nevyhol. Teraz mohol o nich vydať osobné svedectvo. Zaujímavejšie by bolo, keby autor nevystupoval iba ako pozorovateľ doby, ale aj ako protagonista, ktorý sa nad minulosťou zamýšľa, možno ju s odstupom času aj zhodnotí.

Naopak, do hodnotenia plusov i mínusov určitého ohraničeného obdobia činnosti mládežníckych organizácií na Slovensku sa pustil Rudolf Belan v knihe Zväzáci (1945 – 1970) (Vydavateľstvo Slovart). Autor bol aktívnym funkcionárom mládežníckych hnutí po druhej svetovej vojne (pionier, zväzák). Prežíval všetko: od nadšenia a úspechov cez reformy až po krízy v 70. rokoch, keď sa mládežnícke organizácie stali kolískou normalizácie a stagnácie. Vyzdvihol povojnové nadšenie mládeže prejavujúce sa budovaním Trate mládeže, Trate družby a iných mládežníckych stavieb. Zaznamenal rozpad jednotnej mládežníckej organizácie v 60. rokoch minulého storočia a v nasledujúcom desaťročí jej normalizačné zjednotenie. Belanova kniha je prvou publikáciou hodnotiacou mládež a jej hnutia u nás. Snaží sa o objektívny pohľad s vedomím, že jestvujú zámery činnosť hnutí nielen objasňovať, ale ich aj zamlčať.

Nové i novšie časy zaujali Jána Čomaja v knihe úvah, esejí, fejtónov My a čas (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Autor sa zamýšľa nad vývojom spoločnosti po revolúcii „štrngajúcich kľúčov“ v roku 1989. Výpalníctvo, nástup mafiánskych bánd, delenie majetku, nárast kriminality, aj to sú znaky novej spoločnosti, na ktoré sa pri štrnganí kľúčmi ani nepomyslelo. Čomajove analýzy dneška sú často pesimistické, no vychádzajúce zo súčasnej reality. Vlani vydal Ján Čomaj aj ďalšiu knihu nazvanú Súboje s prekliatím (Matica slovenská), ktorá nás iba utvrdzuje v tom, že autor dokáže pokryť široký tematický diapazón. Titul je voľným pokračovaním Neskutočných príbehov vydaných v roku 2013. Nová kniha obsahuje napínavé osudové a dramatické príbehy, ktoré sa našli v Čomajovej „starej reportérskej tanistre“. Sú to príbehy armádneho generála Heliodora Píku, brigádneho generála Jozefa Martina Kristína, herca Arnošta Garlatyho či horského vodcu Ladislava Janigu a ďalších. Zaujme vás nevšednosť ich osudov a majstrovské spracovanie textu.

Jozef Kollár je autorom zaujímavej publikácie 55 minút medzi životom a smrťou (Forza Music) s podtitulom Odvážne úteky cez železnú oponu. Hlavným príbehom knihy je úspešný pokus československého cyklistického reprezentanta Roberta Hutyru dostať sa roku 1983 na Západ. Kuriózne je, že na útek za slobodou si vybral vlastnoručne zhotovený teplovzdušný balón, do ktorého posadil manželku, syna a milovaný bicykel. Čitateľ sa po dobrodružnom prelete československej hranice dozvie ďalšie podrobnosti zo života Hutyrovcov v Rakúsku, USA a napokon aj o ich návrate domov. Usadili sa v Luhačoviciach, kde je Robert Hutyra podnikateľom. Po hlavnom príbehu obsahuje kniha aj viaceré doplnky. Sú tu opísané ďalšie, občas aj kuriózne spôsoby, ako sa ľudia v časoch socializmu dostávali „cez čiaru“ na Západ. Nielen z Československa, ale aj z NDR cez Berlínsky múr. V doplnkovom čítaní sú aj spomienky Hutyrových priateľov, ktoré dokresľujú jeho portrét ako človeka i cyklistu, majstra Slovenska a Československa.

Na udalosti z vlastného života sa pozrel Bohuslav Rapoš v spomienkovej knihe Ani v Amerike sme sa nestratili (Igor Iliť – RádioPrint). V autorovi sa spojili dva klady: pestrý život a rozprávačský talent. Využil oboje a chronologicky vyrozprával príhody z detstva, emigrácie a svoje aktivity v USA. V Amerike vykonával dve desiatky remesiel, no ako napísal, ani tak „nezbohatol“. Bol medzi krajanmi iniciátorom aktivít v oblasti kultúry, určitý čas vlastnil aj rádio vysielajúce viaceré zaujímavé programy. Nepísal iba o sebe, ale aj o ďalších postavách, s ktorými sa v zahraničí stretol. Jeho výpoveď je bez idealizovania či prikrášľovania skutočnosti.

Knihu spomienok ako pokračovanie titulu Súboj s komunizmom z roku 2013 napísal aj Pavol Čarnogurský – vlani vyšiel Súboj s komunizmom 2 (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Aj v nej ide predovšetkým o osobné zážitky autora, jeho pohľad na politickú scénu po roku 1945, v čase, keď sa z povojnového chaosu vytvárala republika. Venoval sa zapájaniu katolíkov do politického života nového štátu. Zdôraznil, že „komunisti chceli vo svoj prospech využiť katolíkov, katolíci vo svojej nezaslúžene ťažkej situácii komunistov“ (s. 230). Ako sa to skončilo po februári 1948, je každému známe. V knihe sa stretávame s veľkým počtom známych i menej známych osobností z politiky, na ktoré história často zabúda. Niektoré epizódy, napríklad o udalostiach okolo vzniku Katolíckych novín, sú cenným svedectvom tých čias.

Ivan Szabó napísal knihu Žaby na Trolaskoch (Mestský úrad Leopoldov). Sú to autorove spomienky na detstvo v Leopoldove, na žiacky i študentský život či na jeho úsilie stať sa novinárom. Stručné, no zaujímavé je autorovo rozprávanie o dejinách našej najväčšej protitureckej pevnosti a známej väznici. Záver knihy obsahuje eseje o rodákoch z Leopoldova, ktorí rodisko i miesto, kde žili, preslávili po celom Slovensku.

Autorský kolektív vedený Jaroslavou Roguľovou sa podujal pozrieť sa na život a udalosti na Slovensku v tieni druhej svetovej vojny a priblížiť ich pomocou dokumentov. Autori pripravili publikáciu Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov XIIIa: Slováci a druhá svetová vojna (Literárne informačné centrum), ktorá obsahuje množstvo dokumentov z rokov 1939 – 1945, sústredených v desiatich kapitolách. V publikácii sa dozvieme o kladoch i záporoch spomínanej doby, čo napokon prispeje k objektívnemu pohľadu na nedávnu časť histórie našej vlasti.

Hádam najkomplexnejší pohľad na históriu Slovenska získame z knihy autorov Michala Habaja, Jána Lukačku, Vladimíra Segeša, Ivana Mrvu, Ivana A. PetranskéhoAntona Hrnka Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť (Perfekt). Každý z autorov nám približuje úsek dejín, ktorému sa profesionálne venuje a dokáže o ňom jasne a zrozumiteľne poskytnúť zaujímavú informáciu. Publikáciu prijala s porozumením aj odborná verejnosť: profesor Július Bartl ju považuje za novátorský počin z hľadiska koncepcie i výberu autorov a profesor Róbert Letz hovorí o významnom edičnom akte. Je to kniha, ktorá pomôže čitateľovi „získať základnú orientáciu a súčasne nájsť veľa zaujímavých a netradičných informácií o našej minulosti“.

Pútavú kapitolu slovenských dejín spracoval Viliam Apfel v knihe Legenda v kameni (Vydavateľstvo Matice slovenskej). Predmetom jeho záujmu sa stala Štefánikova mohyla na Bradle. Zaujímal sa o jej dejiny i o stavebné a architektonické okolnosti pri jej výstavbe. Je to téma, ktorá osvetlila viaceré detaily z čias prípravy a výstavby mohyly a úsilie architekta Jurkoviča o jej realizáciu. Publikácia pripomenula aj niektoré problémy, ktoré stavbu sprevádzali.

Trochu ľahší prístup k dejinám Prešporka a Bratislavy si zvolil Ivan Szabó v knihe Prešporsko-bratislavské historky (Perfekt). Autor sa v krátkych textoch venoval rozličným epizódam z histórie nášho hlavného mesta. Tým obrátil pozornosť aj na jeho „malé“, často nezbadané dejiny.

Juraj Šebo sa v roku 2008 pustil do série kníh, zachytávajúcich jednotlivé dekády 20. storočia. Keďže nepostupoval chronologicky, po siedmich predchádzajúcich tituloch sa dostal k 30. rokom minulého storočia až vlani. Kniha pod názvom Krízové roky 30. neobsahuje ucelený pohľad na krízové roky, je len mozaikou správ, historiek a drobničiek z každodenného života. Zobrazuje udalosti z kultúrneho, spoločenského či športového diania, všíma si aféry tých čias. „Drobničky“ obohacuje pestrá séria dobových fotografií, použitých na ilustrovanie udalosti. Juraj Šebo vydal vlani aj knihu Bratislavské korzo (obe Marenčin PT). V nej sa „zahryzol“ do legendárneho miesta prechádzok v hlavnom meste. Stručne si všíma jeho históriu, architektúru budov, spleť obchodov a napokon aj mladých ľudí, častých návštevníkov korza. Autor konštatoval: „Večer čo večer sa priestory medzi Michalskou bránou, Hviezdoslavovým námestím a ďalej až k Dunaju zaplnili stovkami mladých ľudí. Prechádzali sa tu – korzovali z jedného konca na druhý.“ Spomína aj na niektorých stabilných návštevníkov korza, ako boli herec Juraj Kukura, herečka Sylvia Turbová, spevák Meky Žbirka, hudobník Ľubo Belák, hokejista Jozef Golonka a ďalší. Záver knihy tvorí slovníček výrazov, ktoré sa v komunikácii medzi mládežou najčastejšie používali.

Pavol Dinka napísal knihu Skalické búdy – príbehy o vinohradníkoch a víne (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Je to reprezentatívna monografia o autorovom rodisku. Hádam žiadne mesto a vinohradnícka oblasť nemá takú kvalitnú obrázkovo-textovú knihu, ako sú Skalické búdy. Dinka v nej zaviedol čitateľa do počiatočného obdobia pestovania vína u nás, všimol si hlavne históriu skalických búd (domov vo vinohradoch) a spomenul aj celý rad miestnych vinohradníkov, ktorým venoval textové profily. Nezabudol ani na rodákov zo Skalice, všímal si miestne zvyky, kultúru a písal o osobnostiach, spájaných s touto vinohradníckou oblasťou. Cieľom autora bolo upozorniť na „búdy“, ojedinelý slovenský fenomén, a otvoriť mestu cestu na zaznamenanie do národného kultúrneho dedičstva.

Publicista a spisovateľ Anton Blaha je advokát s bohatou praxou obhajcu. Počas dlhoročného pôsobenia v justícii sa stal aktérom mnohých súdnych sporov. Zo svojej praxe vybral tie najzaujímavejšie a spracoval ich do knihy príbehov literatúry faktu Manderla a Modrý Maurícius (Spolok slovenských spisovateľov). Názov dostala zbierka podľa prípadu, v ktorom po roku 1989 Anton Blaha obhajoval v reštitučnom konaní záujmy dedičov tohto prvého slovenského mrakodrapu, postaveného za peniaze mäsiara Antona Manderlu. Krédom autora ako obhajcu je presvedčenie, že musia byť uplatnené všetky práva obžalovaného aj v prípade, ak ide o vraha. Vo svojej praxi obhajoval únoscu malého Ľuboška, ktorého matka nechala pred obchodom a odtiaľ zmizol. Iný zaujímavý prípad bol atentát na ministra z roku 1973, keď sa ukrivdený človek s výbušninou v taške dostal až do ministrovej kancelárie... Anton Blaha vo svojich prípadoch často hľadal paralelu v histórii justície u nás či vo svete, a tak sa jeho kniha stala komplexnou a oveľa zaujímavejšou, ako keby sa venovala iba opisom faktov.

K téme súdnictva, procesov a väzníc má blízko publikácia Juraja Hradského Odsúdený č. 3359 (Vydavateľstvo Slovart). Tým odsúdeným je Štefan Kiripolský, človek z prostredia dostihov, ktorý v roku 1951 ilegálne opustil Československo. Stal sa redaktorom v Rádiu Slobodná Európa a spolupracovníkom americkej špionážnej služby, no sovietska rozviedka ho z Rakúska uniesla naspäť do Československej republiky. Odsúdili ho na doživotie, ale v roku 1968 ho po pätnástich rokoch väzenia prepustili na slobodu. Samotný príbeh nadiktoval Štefan Kiripolský svojim známym. Záznam sa stal jadrom Hradského knihy, autor ho doplnil o archívne dokumenty o Kiripolského pobyte vo väzení, kde bol v zornom uhle konfidentov vnímaný ako človek snívajúci o novom Slovensku. O tom svedčí jeho spis evidovaný pod menom Separatista. Z Kiripolského príbehu sú zaujímavé jeho postrehy z väzení v Leopoldove, Ilave či vo Valdiciach. Autor do knihy okrem archívnych dokumentov zakomponoval aj stručné profily ľudí, s ktorými sa vo väzení stretol, či spomienky Richarda H. Cummingsa, bezpečnostného riaditeľa Rádia Slobodná Európa.

V prvej polovici 70. rokov 20. storočia rozvírila hladinu vtedajšieho štátu správa o vražde študentky Ľudmily Cervanovej. Páchateľmi zločinu boli údajne mladíci, ktorí mali študentku znásilniť, zavraždiť a potom hodiť do rieky Čierna voda. Vtedajšia Verejná bezpečnosť ich po viacerých rokoch vypátrala a senát ich odsúdil. Po Nežnej revolúcii sa odsúdení odvolali a tvrdili, že sa stali obeťami socialistickej justície, ktorá ich odsúdila bez dôkazov. Na stranu údajných páchateľov sa vtedy postavila časť tlače, ba aj tvorcovia televíznej relácie. K prípadu zavraždenej Cervanovej sa po rokoch dostal Peter Tóth a na základe materiálov, dotýkajúcich sa trestného činu (ponúkol mu ich bývalý riaditeľ SIS Vladimír Mitro), napísal knihu Kauza Cervanová I. (Dixit). Autor na základe vyšetrovacích i súdnych spisov zrekonštruoval celý prípad. Použil pritom aj výpovede obvinených a svedkov. Kniha vyvracia všetky pochybnosti o voľakedajšom justičnom omyle a o tvrdeniach obvinených v médiách, ako naznačuje i jej veľavravný podtitul: Ako vrahovia klamali verejnosť a vysmievali sa spravodlivosti.

Spisovatelia na Slovensku sú ešte dlžní napísať viacero životopisných kníh o osobnostiach, ktoré sa zaslúžili napríklad o rozvoj našej vedy. Knihy s touto témou sú na knižnom trhu skôr zvláštnosťou ako pravidlom. Jednou z výnimiek je publikácia Profesor Dionýz Ilkovič – svetová osobnosť modernej fyziky (Perfekt) od Stanislava DubničkuVladimíra Ilkoviča. Autori opísali bohatý a podnetný život vedca, objaviteľa polarografie, spoluzakladateľa Slovenskej akadémie vied... Poukázali na jeho osobný život v zložitých politických a sociálnych podmienkach. Zdôraznili profesorove morálne kvality, lebo „zostal zásadovým a spravodlivým aj v najťažších okamihoch života“.

Autorom ďalších dvoch kníh, ktoré vyšli vlani, je Boris Filan. Prvá nesie názov Rozhovor s tigrom. Jej obsah tvoria autorove cestopisné črty z Benátok, Ľubľany, Terstu, Dublinu, Moskvy a Berlína, teda z destinácií, ktoré nie sú také vzdialené našim turistom ako exotické krajiny, o ktorých Filan písal v niektorých predošlých knihách. Filanovi sa podarilo aj v týchto „známych“ mestách objaviť čosi, čo obyčajnému turistovi nebije na prvý pohľad do očí. Dokáže v hluku mesta vysnoriť detail a porozprávať o ňom. Objavne a zaujímavo. Čitateľovi poskytuje iný uhol pohľadu a mesto v jeho očiach zatraktívni. To platí aj o druhej Filanovej knihe Po vtákoch (obe Vydavateľstvo Slovart). Autor vníma úvodný rozhovor s ornitológom Miroslavom Sanigom ako rozhovor „o vtákoch“ a ostatné texty sú „po vtákoch“. Kniha je zostavená z textov vysielaných v rozhlase, ktoré určite s rovnakou zvedavosťou prijal rozhlasový poslucháč, ako ich prijme aj čitateľ knihy. Je to mozaika informácií, postrehov, príbehov, spomienok, lások a poučení.

Menej častou témou literatúry faktu je šport. Jednou z mála takýchto publikácií je monografia Miroslava Hazuchu Atletická vášeň Róberta Rozima (Olympijský klub Banská Bystrica). Je to mozaika o všestrannom športovcovi, ktorý sa prejavil ako vyznávač „kráľovnej športu“ – ľahkej atletiky. Jeho všestrannosť spočívala v činnosti trénera, vysokoškolského pedagóga, no aj telovýchovného a športového funkcionára na všetkých úrovniach. Ako pedagóg vychoval viacero úspešných športovcov. Kniha sa skladá striedavo z článkov autora popreplietaných spomienkami Rozimových priateľov a doplnených o tabuľky športových výkonov i dobové fotografie.

Milan Vranka knihou Poprava pod Nanga Parbatom (OZ Devínske Karpaty) prispel do okruhu športových publikácií atraktívnou tematikou horolezectva. Píše o tragických príbehoch horolezcov (Anton Dobeš, Peter Šperka, Ján Matlák, Vladimír Švancár, Vladimír Plulík, Pavel a Ondrej Pochylí), ktorých život sa skončil pri ich obľúbenom športe.

Ďalšou publikáciou so športovou tematikou je kniha Štefana Nižňanského Lesk a bieda slovenského hokeja (Stefany Film). Autor bol prvým riaditeľom Siene slávy slovenského hokeja, a tak detailne pozná problematiku, o ktorej píše. Navyše titul vytvoril na základe osobných spomienok a skúseností. Nižňanský má však aj zmysel pre vyberanie príbehov, ktoré si čitateľ rád prečíta, pretože každý je zvedavý, čo sa odohráva v zákulisí tohto obľúbeného športu. Napríklad čo predchádzalo predčasnému úmrtiu hokejistu Dušana Pašeka, ako vznikla hokejová hymna Nech Bože dá, alebo aké sú najčastejšie rituály hráčov či trénerov... Autor je presvedčený o tom, že po prečítaní knihy fanúšikovia lepšie pochopia vzťahy medzi hráčmi, trénermi, klubmi a nazrú aj do zákulisia súčasných problémov športu, ktorý je druhý najobľúbenejší na Slovensku.

Štefan NižňanskýMiroslav Fořt sú autormi knihy Televízne črepiny v zamate (Televizní střepiny v sametu), ktorú vydala Galerie EfEf v Prahe. Skladá sa zo slovenskej a českej časti. Jej autori boli známi televízni komentátori, ktorí chceli vydať svedectvo o udalostiach roku 1989. Časť knihy premenili na denníky z obdobia 20. až 26. novembra 1989, keď „zamatová revolúcia“ zohrala svoju úlohu aj v televíznych štúdiách. Zmieňujú sa o „nežných decembrových ,čističochʻ“, pretože v televízii nastali bolestivé personálne zmeny, vznikla čierna listina nežiaducich zamestnancov atď. Veľká časť z nich dostala v knihe možnosť pozrieť sa na toto dianie vlastnými očami. Osobné zážitky, možnosť podieľať sa na pohyboch v televízii v „revolučných mesiacoch“ robia z tohto knižného titulu zaujímavý pokus posvietiť si aj na stránku dejín, o ktorej sa zatiaľ príliš nehovorilo.

Nestáva sa u nás často, aby sa autor zameral na nedávne či dávnejšie politické udalosti vo svete. Spisovateľom, ktorý sa tejto téme venoval aj v minulosti, je Leopold Moravčík. Vlani vydal knihu Sprisahanie proti konšpiráciám (Perfekt). Poukázal v nej na veľké množstvo udalostí vo svete, ktoré zdanlivo nemajú racionálne či logické vysvetlenie. Preto sú predmetom bádania ľudí, ktorí ich vysvetľujú rozličnými konšpiračnými teóriami. Nečudo, že sa Moravčík venoval témam, ako sú svet tajných spoločností, nevysvetlená záhada havárie lietadla KAL-007 v roku 1983 či manipulovanie ľudí v súčasnosti.

Výtvarník, vydavateľ a spisovateľ Milan Stano navštívil takmer všetky kúty slovenskej krajiny, aby tam načerpal námety na svoje obrazy, kresby či grafiky. Zážitky z potuliek a reprodukcie artefaktov vzniknutých počas nich zhrnul do knihy Chvála krajiny (Štúdio humoru a satiry), aby čitateľov presvedčil, že Slovensko je jeho ateliér. Terchovská, oravská, tatranská, liptovská krajina a ďalšie sú tými miestami, kde postavil maliarsky stojan a očarovaný letnou, zimnou či jesennou krajinou vytvoril seriály čarovných obrazov. Autor v knihe zužitkoval štyridsať rokov svojej krajinárskej tvorby.

S prírodou a najmä s horami súvisí netradičný pohľad na Vysoké Tatry. Naše veľhory boli už desaťročia cieľom českých turistov, ktorí v nich nehľadali iba pohľady na krásu prírody, ale mnohí z nich sa vo Vysokých Tatrách usadili. Stali sa chatármi, horolezcami dobývajúcimi štíty, projektantmi, stavbármi a podnikateľmi či umelcami natrvalo zviazanými s našimi veľhorami. Zmapovať a priblížiť čitateľom osudy týchto ľudí sa pokúša kniha Česká stopa v Tatrách (Podtatranské noviny). Jej editorom je Mikuláš Argalács a ďalšími tridsiatimi príspevkami sa na nej podieľali takmer dve desiatky autorov. Z profilov „českých“ Tatrancov je cítiť lásku k horám i dôvody, prečo si Tatry zvolili za svoj trvalý domov.

Témam súvisiacim najmä s osudmi umeleckých predmetov u nás sa vlani venoval Milan Vároš. Je autorom troch reprezentatívnych publikácií, ozrejmujúcich osudy stratených umeleckých pamiatok, ako je to v knihe Poklady panovníkov a slovenskej šľachty. V ďalšej knihe Velikáni výtvarného umenia (obe Príroda) sa zameral na osudy a diela majstrov štetca či dláta, a napokon si všimol aj Osudy umeleckých zbierok (Spolok slovenských spisovateľov). Všetky Várošove knihy prinášajú celý rad zaujímavých pohľadov na život umelcov a ich diela. Objavuje v nich nové osudy, nové či staronové cesty a spôsoby, ako sa diela dostali za hranice Slovenska. Vo viacerých prípadoch pripomína páchateľov krádeží umeleckých diel, ktorí sa chceli predajom najmä obohatiť. V texte sa nehovorí iba o artefaktoch, ale hlbšie aj o ich tvorcoch. Milan Vároš často z ich životov vyberá rôzne kuriózne okolnosti, náhody i historky. Obsah publikácií umocňuje estetické grafické spracovanie.

Pred niekoľkými rokmi napísal Jozef Banáš satiricko-humoristickú knihu Idioti v politike. Svoj bystrý pohľad zameral do parlamentných lavíc a posvietil si na tých, ktorí v nich sedia. Úspech knihy ho inšpiroval k tomu, aby svoj nezahmlený pohľad teraz odvrátil od poslancov a posvietil si na celú našu krajinu. Snažil sa zavŕtať do duše Slovákov, aby ľahkým perom zachytil slovenskú mentalitu, jej nedostatky, povahu a charakter. To všetko vtesnal do knihy Dementi (Ikar) s nadtitulom Prvá demotivačná kniha a s podtitulom Správa o stave republiky. Recenzent knihu nazval „neuveriteľná sonda do dutín Slovákov“, no nám sa kniha javí ako celkom uveriteľná. Lebo humor a satira síce zveličujú, no neklamú.

 

Ivan Szabó

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013