Veda na rozhraní?


Slovenská literárna veda 2015

Mgr. Mária Klapáková (1989) je internou doktorandkou na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove, v rámci dizertačnej práce sa venuje téme kritika kritiky slovenskej literatúry po roku 2000. Spoločne s prof. PhDr. Martou Součkovou, PhD. je zostavovateľkou kolektívneho súboru kritických štúdií Axiologické prieniky do slovenskej literárnej vedy (2000 – 2014) (2015). Je tiež redaktorkou časopisu o poézii a básnikoch Vertigo.

 

Pri minuloročnom hodnotení literárnovedných textov si Peter Mráz položil otázku, či je možné hľadať, resp. nájsť v aktuálnej slovenskej literárnej vede systém, alebo ide len o nekoherentnú záplavu odborných textov. Napriek tomu, že isté tendencie naznačil, musel konštatovať: „Ukazuje sa, že literárna veda na Slovensku sa dostala do situácie rozhrania.“ Táto veta mi pripomenula tvrdenie, s ktorým sa na konferenciách i v rozhovoroch v ostatných rokoch pravidelne stretávam vo vzťahu k (slovenskej) umeleckej literatúre, a síce, že sa ocitla na pomedzí postmoderny a „postpostmoderny“, že v nej možno vnímať viacero odlišných tendencií a prúdov, ktoré spoločne azda niekam smerujú, no zatiaľ nemožno presne pomenovať, kam. Na rozdiel od literatúry, kde by sa tento „hraničný“ stav dal vnímať ako príznakový, dočasný, v literárnej vede ho za neprirodzený či nevysvetliteľný nepovažujem. V posledných rokoch by totiž aj na literárnu vedu bolo možné aplikovať termín individualizácie, zavedený Jaroslavom Šrankom, a uvažovať o akomsi „individualizovanom vedcovi“, ktorý sa venuje vlastnému okruhu teoretických či historických problémov, bez ohľadu na to, ako a či vôbec zapadá do „systému“ smerovania súčasnej literárnej vedy. Nekoherentnosť je však zároveň spôsobená „individualizáciou“ jednotlivých vedeckých pracovísk, ktoré sa líšia charakterom i zameraním výskumu, no predovšetkým medzi nimi len okrajovo funguje bližšia spolupráca (napríklad vo forme spoločných projektov či grantov, ktoré momentálne zaberajú výskumníkom azda najviac času a tvorivej energie), prostredníctvom ktorej by sa „siete“ tvorili najprirodzenejšie. Otázku o pomedznom, hraničnom či „čakajúcom“ stave slovenskej literárnej vedy teda aktuálne nevnímam ako vyslovene pálčivú, najmä pokiaľ možno vnímať kvalitu viacerých textov, ktorú, nazdávam sa, potvrdila aj produkcia za rok 2015.

 

Monografie a iné autorské práce

Za jeden z najvýraznejších a azda i najočakávanejších odborných textov uplynulého roka možno považovať monografiu Veroniky Rácovej Na pomedzí škrupiny. O poézii Ivana Štrpku (Ars Poetica). Oprávnenosť týchto očakávaní dokazujú už citácie z posudkov Jána Zambora („Rácovej literárnovedná správa o Štrpkovej poézii patrí k tomu najlepšiemu, čo bolo doteraz o poézii tohto autora napísané.“) a Zoltána Rédeya („momentálne najdôkladnejšie a najlepšie komplexné výkladové spracovanie [...] poézie Ivana Štrpku“) na zadnom prebale knihy. Bádateľkina monografia bola očakávaná tiež z dôvodu, že napriek zásadnému vplyvu skupiny Osamelých bežcov na vývoj slovenskej poézie nevyšiel doteraz text, ktorý by tvorbu jej predstaviteľov, spoločne či jednotlivo, mapoval komplexnejšie, navyše podobne vyčerpávajúco. Komplexnosť v tomto prípade znamená, že Rácová neanalyzovala iba Štrpkovu poéziu, ale venovala sa tiež autorovým prozaickým, esejistickým a piesňovým textom, osobitnú pozornosť venovala tiež Štrpkovým časopisecky vydaným prvotinám, ktoré nasmerovali jeho ďalšiu tvorbu. Ani komplexnosť spracovania a vypĺňanie „bielych miest“ v literárnohistorickom výskume by stále nestačili, ak by materiál nebol spracovaný kvalitne. Aj toto kritérium sa však Rácovej podarilo naplniť, ako príklad možno spomenúť jej interpretácie Štrpkovej práce s jazykom, detailné zaznamenávanie (formálnych, tematických, názorových) posunov v básnikovej tvorbe a ako produktívne sa ukázalo i porovnávanie odlišných autorských verzií jedného textu.

Ak sa teda od súčasnej literárnej vedy očakáva invenčnosť výskumu, pôvodnosť myšlienok, reinterpretácia starších zistení a konfrontácia s nimi či nazeranie na (východiskové i sekundárne) texty aj s vedomím aktuálnych tendencií v umeleckej literatúre (bádateľka sa zaoberá tiež súčasnou experimentálnou poéziou), Rácovej monografii sa všetky tieto očakávania podarilo na vysokej úrovni naplniť. Ďalšou výskumnou výzvou by sa pre autorku mohla stať tvorba Ivana Laučíka a Petra Repku.

Systematický a dlhodobý záujem o slovenskú prózu obdobia realizmu dokazuje vedkyňa Marcela Mikulová aj knihou Tri spisovateľky. Šoltésová, Vansová, Timrava (VEDA). Zaujme už samotný koncept knihy, keďže ide o „spriaznené“ autorky, osobne i literárne. Mikulová však upozorňuje, že jej práca nemapuje ich emancipačné snahy, k čomu by nás spojenie týchto troch mien mohlo navádzať, ale tie literárne. Zároveň tiež konštatuje, že jej kniha „nie je vyčerpávajúcou monografiou o spomínaných autorkách. Chce len upozorniť na rozmanitosť spôsobov, s akými sa tieto významné ženy napriek prekážkam a bez nároku na vďaku v nežičlivej dobe dokázali presadiť“ (s. 12). Tak či onak Mikulovej kniha nateraz funkciu spomínanej „vyčerpávajúcej monografie“ minimálne (plnohodnotne) supluje, keďže ani jednej zo spisovateliek sa (súčasná) literárna veda širšie nevenovala. Monograficky bolo naposledy spracované Literárne dielo Terézie Vansovej, ktoré v roku 1937 pripravil Andrej Mráz, tvorba E. M. Šoltésovej ani B. S. Timravy zatiaľ samostatné monografické spracovanie nemá. Mikulová koncipuje svoju knihu prehľadne a logicky a v jednotlivých „portrétoch“ pri každej zo spisovateliek vyberá nosné, reprezentatívne texty, ktoré interpretuje aj s vedomím ich (ne)prijatia dobovou kritikou. Čitatelia prác Marcely Mikulovej sú navyknutí na ich stabilnú kvalitu a výnimkou nie je ani kniha Tri spisovateľky. Tá navyše okrem odbornej časti obsahuje aj dokumentárnu „kapitolu“, tvoria ju dva texty E. M. Šoltésovej, jeden referuje o T. Vansovej, druhý o B. S. Timrave, a tiež prepisy vzájomnej korešpondencie medzi autorkami, na ktoré vedkyňa nadväzuje aj pri interpretácii.

Výraznú časť produkcie feministického združenia a vydavateľstva Aspekt tvoria odborné publikácie, najnovšou z nich (hoci ešte s vročením 2014, pozn. red.) je kniha jednej zo zakladateliek Aspektu Jany Cvikovej Ku konceptualizácii rodu v myslení o literatúre. Otvára ju kapitola približujúca základné historické okolnosti a pojmy (autorka sa v nej pristavuje napríklad pri tzv. druhej vlne feministického hnutia, približuje posuny vo vnímaní základných pojmov pohlavie a rod alebo opisuje vývin feministického diskurzu na Slovensku a v Českej republike). Čiastočne „encyklopedický“ charakter si zachováva aj druhá kapitola, najmä jej časti týkajúce sa feministickej reflexie literatúry a rodového obratu v literárnej vede. V tretej kapitole autorka analyzuje práce troch pre vývoj rodového vnímania literatúry „ikonických“ autoriek – Christy Wolf, Mary Wollstonecraft a Virginie Woolf. Kniha síce opisuje aj viacero pomerne známych faktov, najmä pre percipienta aspoň okrajovo sledujúceho genderový výskum, je však pozitívne, že autorka tieto poznatky, doteraz roztrieštené po viacerých publikáciách, zosumarizovala, usúvzťažnila a rozšírila. Prínos knihy Jany Cvikovej vnímam, okrem iného, aj v intenciách výskumu súčasnej slovenskej literatúry, keďže viacero vedcov a vedkýň pracuje práve s rodovým poňatím textov ženských autoriek umeleckej literatúry, či už z okruhu feministických (napr. Uršuľa Kovalyk) alebo tých, v ktorých textoch možno odčítať postupy ženského či feminínneho písania (napr. Monika Kompaníková).

Umelecký profil Štefana Krčméryho (Filozofická fakulta Univerzity Mateja Bela), ktorý pripravil Jozef Tatár, je pokusom o „nové čítanie“ autora, ktorého tvorba doteraz nebola komplexne monograficky spracovaná. Tatár si tento fakt uvedomuje, napriek tomu svoju knihu nekomponuje so zámerom tento priestor vyplniť. Naopak, zameriava sa skôr na konkrétne problémy v Krčméryho tvorbe, na ktoré už v minulosti literárna veda upozornila (napr. A. Bagin), no konkrétnejšie ich neuchopila. J. Tatár sa detailnejšie venuje napríklad Krčméryho erotickej poézii, ktorá síce netvorí rozsahom zásadnú časť autorovho diela, no je „nespochybniteľne (...) antipozérska“ (s. 29). Túto kapitolu považujem za interpretačne najpresvedčivejšiu a „najliterárnejšiu“. Ďalšie totiž presne napĺňajú Tatárov zámer vytvoriť Krčméryho portrét, vedec v nich komentuje a do súvislostí zasadzuje autorove historické prózy či publicistiku, sú teda z väčšej miery dokumentačné. Podstatná je však posledná kapitolka, v ktorej sa Tatár vyjadruje ku Krčméryho próze A ešte letiace tiene, ktorá bola po prvýkrát vydaná až v roku 2012, literárna veda ju i preto zatiaľ reflektovala len okrajovo.

Výsledkom systematického záujmu o britskú modernistickú autorku Katherine Mansfieldovú je monografia Janky Kaščákovej Katherine Mansfieldová. Medzi dvoma svetmi (Verbum). Autorka už v roku 2013 pripravila výber z Mansfieldovej próz Nerozvážna cesta a iné poviedky. V úvodnej kapitole monografie autorka opisuje prozaičkin pôvod, vzťah k dobovej kultúrnej situácii, ale naznačuje napríklad aj jej rozporuplný vzťah so slávnejšou súčasníčkou Virginiou Woolfovou. Poukazuje na skutočnosť, že práve Mansfieldová priviedla Woolfovú k experimentálnejším formám písania, dokonca sama takto písala ešte pred ňou. Autorka následne približuje Mansfieldovej tvorbu, pričom je evidentné, že k nej má výrazne afirmatívny postoj, a zároveň jej práce zasadzuje do anglickej modernistickej prózy. Monografiu Janky Kaščákovej teda možno vnímať ako úvod a oboznámenie čitateľa so základnými okolnosťami života i vlastnosťami tvorby Katherine Mansfieldovej, ktorej budú možno časom venované aj hĺbkovejšie interpretácie.

Po dvadsiatich rokoch od prvého publikovania vyšlo v treťom vydaní dnes už klasické teoretické dielo Stanislava Rakúsa Poetika prozaického textu (Látka, téma, problém, tvar) (Modrý Peter). Množstvo vydaní potvrdzuje pretrvávajúci záujem o text a podnetnosť Rakúsovej knihy pre ďalší výskum. Terminológia látky, témy, problému a tvaru sa ustálila najmä v prešovskom a košickom akademickom kontexte, no pracujú s ňou aj mnohí ďalší bádatelia. Predpokladám, že sa postavenie tejto teórie ani v najbližších rokoch výrazne nezmení (čo ale súvisí aj s tým, že teoretické knihy podobného charakteru v súčasnosti vychádzajú zriedkavo), preto je každé jej ďalšie vydanie, a teda zlepšenie dostupnosti ku knihe, vítané.

Poetika zmyslového vnímania Juraja Briškára (Modrý Peter) nadväzuje na autorovo systematické uchopovanie (teórie) literatúry, umenia, kultúry i aktuálneho stavu spoločnosti prostredníctvom žánru eseje. Na rozdiel od autorovej predošlej knihy Sprievodca nezrozumiteľnosťou (2014), v ktorej sa jeho eseje a reflexie dotýkali látkového sveta, preto aj boli recipované ako umelecká literatúra, Poetika zmyslového vnímania by sa dala, okrem iného, čítať aj ako alternatívna učebnica literatúry či čiastočne umenovedy (aj napriek tomu, že sa i v nej objavujú pasáže, ktoré by obstáli ako umelecká literatúra). Briškár v nej prostredníctvom interpretácií umeleckých diel či historických faktov približuje svoje chápanie literatúry, napríklad v úvodnej eseji sa cez výklad renesančného obrazu dostáva aj k úvahám o metódach zobrazovania skutočnosti, iným typom textu je zasa vecnejšia interpretácia básní Ivana Štrpku či Štefana Strážaya. Briškárov spôsob myslenia je natoľko špecifický, že vyžaduje i špecifický typ čitateľa, nie však len múzického, ale takého, ktorý je schopný a ochotný s textom spolupracovať, pristúpi na povahu autorovho uvažovania. Ako menší nedostatok knihy (napriek inak príťažlivému grafickému spracovaniu) vnímam absenciu autorského úvodu či aspoň sprievodného komentára, ktoré by pri podobnom type textu mali svoje opodstatnenie, keďže by čitateľa nasmerovali a priblížili zámer knihy.

Literárny život v primárnom zmysle slova sleduje kniha Júliusa Pašteku Takto som ich poznal (Literárne informačné centrum). V tomto memoárovom texte Pašteka predstavuje svoje osobné i profesionálne vzťahy s viacerými literárnymi vedcami (Mikuláš Bakoš, Oskár Čepan, Jozef Felix, Nora Krausová, Alexander Matuška), literátmi (Štefan Krčméry, Emil Boleslav Lukáč, Dominik Tatarka, Milo Urban a i.) a ďalšími v umení a kultúre pôsobiacimi osobnosťami (Ľudovít Fulla, Ladislav Hanus, Zora Jesenská, Martin Slivka a i.) svojej generácie. Paštekov text možno čítať primárne zážitkovo, keďže ho autor formuluje ako „rozprávanie“, spomínanie na kolegov. Píše o nich však nielen s bázňou (najvýraznejšie a nie nepríznakovo azda v časti venovanej Jánovi Chryzostomovi Korcovi), ale tiež kriticky. Na jednej strane sa teda dá Paštekov text čítať ako „dobové kuloáre“, no zároveň sa cez ne osvetľuje či dotvára čitateľov obraz vtedajšieho literárneho a literárnovedného kontextu, napr. spor o prijatie nadrealizmu.

Skôr popularizačný charakter má kniha Magdalény Hajnošovej (rodenej Hečkovej) František Hečko – život a Červené víno (Dajama). Autorka, dcéra Františka Hečka, ponúka „osobný“ pohľad predovšetkým na autorov život. Opisuje históriu jeho rodnej obce Suchá nad Parnou, rodinné zázemie, detstvo, súkromný i pracovný – literárny život a nevyhýba sa ani problematickému obdobiu socialistického realizmu. Jednotlivé časti pritom prepája s Hečkovým najznámejším dielom Červené víno a prostredníctvom citácií z neho odkrýva paralely s autorovým životom. Kniha je doplnená o množstvo archívnych fotografií, čo tiež podporuje jej dokumentárny charakter. Tento memoárový text je teda primárne určený širšiemu čitateľskému publiku.

Výrazným príspevkom do literárnohistorického výskumu je publikácia Vladimír Mináč. Zakázané prózy (Literárne informačné centrum), ktorú pripravil Pavel Matejovič. Pozostáva z doteraz neznámych, nepublikovaných Mináčových próz, ktoré vznikli v priebehu roku 1956, v čase, keď autorovo písanie podliehalo cenzúre. Úvodný vstup do problematiky formuluje Matejovič zámerne popularizujúco, čitateľsky príťažlivo, keď Mináča označuje ako „záhadného autora“ a ako záhadu vníma tiež jav, že prozaik svoje texty po roku 1989 nevydal sám, ale ich naďalej držal „v utajení“. Autor následne približuje okolnosti a priebeh cenzorského konania, ktorým prechádzali poviedky z doteraz nevydanej zbierky Z nedávnych čias. Následne aspoň čiastkovo interpretuje aj ďalšie dosiaľ neznáme Mináčove prózy. Jeho text funkčne dopĺňajú záverečné štúdie Vladimíra Petríka a Milana Hamadu, v ktorých sa obaja autori vyjadrujú nielen k predloženým prózam, ale tiež k Mináčovej tvorbe a dobovej politickej situácii. Kniha je teda pripravená rovnako pre laickú i odbornú verejnosť, no nateraz zostáva tajomstvom aj to, nakoľko druhú z nich novoobjavené texty Vladimíra Mináča zaujmú a stanú sa pre ďalší výskum jeho prózy produktívnymi.

 

Výbery z recenzií (a štúdií)

Výber zo svojich recenzií, esejistiky a štúdií ponúkol v knihe Sub rosa dictum a iné texty (Scriptum) Marek Mitka. Ide o texty publikované v časovom horizonte rokov 2003 – 2015, pričom sa do výberu dostali tak Mitkove najnovšie práce, ako aj recenzie zo študentského obdobia. Z predložených textov možno zreteľne odčítať autorov rukopis, pre ktorý je charakteristická irónia, príznaková práca s jazykom (využívanie cudzích slov, archaizmov, poetizmov či nezvyčajných syntaktických konštrukcií) a tiež myšlienková a názorová vyhranenosť a jasnosť. Tento „koncept“ sa v autorovom písaní plynutím času prirodzene vyvíjal, „vybrusoval“, čo možno vnímať najmä pri porovnaní jeho starších textov s najnovšími. Zatiaľ čo v prvých recenziách autor v niektorých prípadoch neustriehol mieru expresivity, v novších textoch sa podobný problém neobjavuje, hoci „prísny“ kritický názor (a to aj na kvalitné texty) si autor zachoval. Marek Mitka je zároveň jedným z vedcov, ktorí sa po čase k svojim textom vracajú a dopĺňajú, rozvíjajú ich – vo viacerých štúdiách nadväzuje na vlastné (najmä kritické) texty. Tento jav vnímam nateraz pozitívne, keďže je autor schopný zakaždým vlastný koncept myšlienkovo rozvinúť, posunúť, no hrozí riziko zacyklenia sa vo vlastných úvahách a autocitovanie sa môže stať príznakovým.

Pod názvom Zanietený čitateľ (Vl. nákl.) vyšiel výber z recenzií Petra Mráza. Recenzent do neho zaradil svoje hodnotenia z rokov 2005 – 2015, pričom text rozdelil do troch častí – Beletria, Literárna vedaMiscelanea. Recenzie umeleckých textov sú prevažne pozitívne, čo pravdepodobne súvisí aj s tým, že autor volil texty vyhovujúce jeho čitateľskému vkusu. Moju hypotézu pritom potvrdzuje i fakt, že recenzované texty spája jedine ich príslušnosť k próze, čiastočne dráme, nie však, ako sa to pri výberoch z kritík zvykne ukázať, podobná poetika alebo aspoň príslušnosť k istej národnej literatúre či konkrétnemu obdobiu vzniku (nájdeme tu hodnotenia textov Franza Kafku, Petra Pišťanka, Dominka Tatarku, Ivany Dobrakovovej, Williama Shakespeara, Martina Amisa či Williama Saroyana). Aj tento fakt vnímam ako implicitný dôkaz autorovej názorovej nevyhranenosti (čo však nemusí byť negatívum), explicitne ju ale čítam v jeho recenziách, ktoré sú často skôr informačné, neutrálne uchopujúce dielo daného autora v kontexte jeho života, tvorby či kultúry všeobecne. Hodnotiace pasáže pôsobia prevažne frázovito (napr. „Dobrakovovej kniha je paletou sond do ľudskej duše“ – s. 28 alebo „Saroyanova narácia plynie ako rieka“ – s. 39), absentuje v nich výraznejšia argumentácia či interpretácia (čo je však do istej miery spôsobené aj kratším rozsahom hodnotení). Za najprínosnejšiu považujem druhú časť knihy, v ktorej sa autor vyjadruje k literárnovedným textom, tie sú totiž kritikou všeobecne reflektované len okrajovo. Aj tieto recenzie sú však prevažne vecnou informáciou o knihe. Spomínaná frázovitosť sa prejavila aj v predhovore: „Predkladaná práca chce byť sumarizáciou nielen nášho individuálneho čítania, ale túži byť aj generačnou výpoveďou o recepcii textu“ (s. 5) a v doslove: „Porozumenie recenzovaným textom, predstaveným v knihe Zanietený čitateľ, bolo aj naším cieľom. Nebolo to ale vždy jednoduché, ale azda sa nám to podarilo“ (s. 124). Autor si však vytýčil príliš vysoký cieľ, ktorý sa mu, žiaľ (najmä vo vzťahu ku generačnej výpovedi), nepodarilo naplniť. Knihu teda primárne možno vnímať ako „zápisník“ zanieteného čitateľa, ktorý má skôr dokumentárnu než inú hodnotu.

Názorovo i osobnostne vyhraneným je, naopak, výber z recenzií Marty Součkovej Do poslednej bodky (Modrý Peter). Autorka zo svojich takmer 500 kritických textov publikovaných počas troch desaťročí vyselektovala asi desatinu, čím si mohla dovoliť vybrať „to najlepšie“. Pravdepodobne aj z tohto dôvodu tvoria dve tretiny knihy recenzie z ostatných pätnástich rokov, v ktorých je autorkin spôsob argumentácie, jazyk, no najmä hodnotový i názorový „systém“ už ustálený. V porovnaní s jej kritikami z konca 80. či začiatku 90. rokov sú novšie texty tiež menej expresívne, zriedkavá je aj (najmä v negatívnom zmysle) vyhrotenosť hodnotenia, často charakteristická práve pre začínajúcich recenzentov. Prevládajú recenzie súčasnej slovenskej prózy, pričom viaceré z nich považujem v rámci recepcie tvorby jednotlivých autorov a autoriek za zásadné a východiskové aj pre ďalší výskum ich poetiky (platí to najmä v prípade autorov debutujúcich po roku 2000, ako sú Zuska Kepplová, Monika Kompaníková, Ivana Dobrakovová, ale aj autori ako Pavol Rankov, Víťo Staviarsky, Jana Bodnárová či Balla). V súvislosti so Součkovej písaním sa zvykne objavovať atribút „živej“ či „životnej“ kritiky, ktorá napriek akademickému, poučenému spôsobu uvažovania i argumentácie nepôsobí elitársky, uzatvorene. To platí i pre výber Do poslednej bodky, ktorý v kontexte kritičkinho písania možno vnímať ako reprezentatívny. Výhodou „vyčkávania“ je totiž aj kvalitatívna vyrovnanosť recenzií, čo vnímam ako príznakové najmä v porovnaní s knihami kritík mladších recenzentov, ktoré nezriedka vychádzajú predčasne.

Vo vydavateľstve Modrý Peter vyšiel aj výber z recenzistiky Jozefa Špačka Nepovinné čítanie. Ide o texty publikované od 80. rokov po súčasnosť, resp. po rok 2014, prevažujú pritom recenzie z prelomu 80. a 90. rokov. Ako však v hodnotení autorovho výberu poznamenal Igor Hochel, recenzie nie sú radené chronologicky, recenzent predpokladá, že sú jednotlivé hodnotenia usporiadané „podľa toho, akú dôležitosť im autor pripisuje“. Toto tvrdenie ale nemožno overiť ani vyvrátiť, keďže výber neobsahuje žiaden predslov ani doslov, ktorý by čitateľa voviedol do kritikovho uvažovania, komentoval zámer textu či napríklad motiváciu kompozičného spracovania knihy. Prirodzene, ani výber z kritík nemusí byť prvoplánovo či konvenčne vytvorený na základe chronológie, knihe by však prospelo, ak by bola aspoň rozdelená do tematických či inak príbuzných častí, ako to možno odčítať napríklad v „skupinách“ za sebou radených recenzií textov Rudolfa Slobodu, Stanislava Rakúsa či Pavla Vilikovského, tvoriacich najkoherentnejšie pasáže výberu. Sprehľadneniu by azda pomohlo uvádzať aj bibliografický údaj o recenzovaných dielach, nielen tituly recenzií, ten je uvedený iba pri prácach publikovaných v rámci rubriky Ex libris časopisu Romboid, ktoré tvoria samostatnú časť knihy. Recenzie sú vo väčšine prípadov interpretačne kvalitne spracované a práve interpretáciu možno považovať za najsilnejšiu stránku kritikových prác, tá sa pritom najvýraznejšie ukazuje pri hodnotení (dobových, resp. starších) diel spomínaných autorov, ktorí pravdepodobne napĺňajú jeho kritériá kladené na umeleckú literatúru. Kritickejšie však vnímam axiologickú zložku recenzií. Tá je často sekundárna, nezriedka (regulárne) potlačená interpretáciou. Druhou skupinou sú informačnejšie formulované články, v ktorých ale autor skĺzava k frázovitosti či pátosu.

V slovenskej ponovembrovej kritike by sme azda len s ťažkosťami našli obdobne systematický záujem kritika o dielo jedného autora, ako je to v prípade Vincenta Šabíka a jeho reflexie tvorby Vincenta Šikulu. Jeho recenzie, lektorské posudky a štúdie vyšli súborne pod názvom Čriepky do portrétu Vincenta Šikulu (Spolok slovenských spisovateľov), pričom text obsahuje články napísané od začiatku 70. rokov až po rok 2015. Ak som pri niektorých predošlých knihách naznačila absenciu úvodu, v publikácii Vincenta Šabíka je (nie však úplne na prospech celkového vyznenia knihy) situácia opačná. Rozsiahlym vstupom do problematiky je štúdia vyjadrujúca sa ku vzťahu literárnej kritiky a umenia, historickému vývoju kritiky, autor v nej tiež približuje (politickú i literárnu) situáciu 50. až 80. rokov a postupne cez recepciu tvorby Vincenta Šikulu prechádza napríklad aj ku kritike súčasnej literárnej vedy, ktorá je podľa neho charakteristická „redukciami ad absurdum“, obchádzaním, vynechávaním (pars pro toto vyberá monografiu Vladimíra Barboríka Hľadanie rozprávača (Prózy Vincenta Šikulu)). Vzhľadom na to, že ide o pomerne ojedinelý výber celý venovaný tvorbe jedného autora, môžeme cezeň zároveň sledovať vývin spisovateľovho i kritikovho písania. Najlepšie sú pritom Šabíkove recenzie napísané od 80. do polovice 90. rokov, ktoré sú interpretačne pomerne vyčerpávajúce, zároveň v nich však nie je prítomný občasný patetický balast starších recenzií a, naopak, ani jazyková a miestami i myšlienková vyhrotenosť úvah tých najnovších.

Po vydaní štvorzväzkového diela Alexandra Matušku, ktoré v rámci edície Zlatý fond vychádzalo v rokoch 2010 – 2014, zostavil Stanislav Matuška ešte samostatný výber z autorových spoločensky či národne orientovaných esejí pod názvom O duchovnom kolaborantstve (Marenčin PT), čím sa Matuškovo rozsiahle dielo v opätovnom vydaní kompletizuje a pripomína. Výber obsahuje dnes už klasické eseje ako Hra na fujaru a pokrok, Naši mladoni, Portréty slovenských spisovateľov, Duch slovenskej literatúry, Pre a proti či Dobré slovo ľuďom súcim na slovo, v ktorých kritik pomenoval základné a na svoju dobu často nekonformné názory na kultúru i literatúru, z ktorých literárna história i kritika čerpá dodnes.

 

Kolektívne práce a konferenčné zborníky

Ponovembrovej literatúre je venovaná kniha Mariána Grupača a kolektívu s príznačným názvom i podtitulom Súčasná slovenská literatúra po roku 1989. Heslár vybraných slovenských literárnych tvorcov debutujúcich po roku 1989 (Vydavateľstvo Matice slovenskej). Už z predslovu možno implicitne odčítať, že kniha sa pokúša o čo najväčšiu objektivitu, keďže viacero textov mapujúcich najmä slovenskú literatúru po roku 2000 je zostavených (uvedomele) subjektívne (explicitne sa to formuluje napríklad v prípade knihy Hľadanie súčasnosti, na čo zostavovatelia poukazujú aj v predslove). Objektivita heslára by pritom mala byť dosiahnutá voľbou výlučne autorov debutujúcich po roku 1989, ktorí vydali viac než tri knihy, kritériom bolo tiež poskytnúť priestor iba autorom, ktorých práca bola „reflektovaná v literárnom, kultúrnom či odbornom médiu“ (s. 8). Text si pritom nenárokuje stať sa hodnotiacou prácou, má byť v prvom rade dokumentom, čím dochádza k tomu, že sa vedľa seba objavia napríklad heslá (t. j. medailón a krátka charakteristika tvorby) kvalitou i zameraním odlišných tvorcov, napr. trojica (Vladimír) Balla, Maroš Bančej a Pavel „Hirax“ Baričák. Práca Mariána Grupača a kolektívu sa teda viac než autorská dá vnímať ako „zostavovateľská“, nie však v pozitívnom zmysle slova. Je totiž na pováženie, nakoľko a či vôbec bolo potrebné a produktívne vydávať publikáciu ponúkajúcu v podstate totožný obsah ako slovníky spisovateľov či webová stránka Literárneho informačného centra, ktorá je voľne dostupná a z ktorej je prevzatá väčšina portrétov a tiež „poznámok k tvorbe“, teda krátkych recenzií na písanie jednotlivých autorov. Aj popri iných, hoci „subjektívnejšie“, ale o to hĺbkovejšie formulovaných publikáciách nemožno kolektívny heslár, ani s prihliadnutím na spomenutý dokumentačný zámer, považovať za zásadnejší príspevok do sprehľadnenia či vôbec mapovania súčasnej slovenskej literatúry.

Publikácia autorského tímu Slávka Drozdová, Zuzana Chlebová, Dimana Ivanova, Peter MichalovičPeter Mráz Interpretácia a komparatistika ako problémy estetiky (Univerzita Komenského v Bratislave) je príspevkom k výskumu teórie interpretácie. Vzhľadom na to, že problémy interpretácie, najmä súčasného umenia, sú neustále otvorené, kniha mala potenciál na niektoré z nich odpovedať, resp. minimálne položiť ďalšie otázky a snažiť sa ponúknuť riešenia. Do veľkej miery sú však jednotlivé štúdie síce detailné, poučné a uvažujúce, no napriek tomu zostávajú na úrovni referovania o už známych a klasicky využívaných teóriách. Toto tvrdenie platí najmä pre text Zuzany Chlebovej, píšucej o ecovskom otvorenom a uzavretom diele, a Slávky Drozdovej, ktorá nadväzuje na výskum J. Mukařovského, Ch. Pierca, F. Saussura či J. Lotmana, hoci treba poznamenať, že interpretačne podnetnými sú kapitolky jej štúdie, v ktorých nadväzuje na hudbu a film. Princíp referovania sa dá čiastočne uplatniť aj na text Petra Michaloviča, ktorý, zjednodušene povedané, uvažoval o dvoch prúdoch vo vnímaní moderného umenia – na základe dominancie formy alebo obsahu. Michalovičov text sa však zároveň pokúša i o problematizáciu a polemiku s uvedenými zdrojmi. Posun k využitiu teórie v praxi je naznačený v príspevku Petra Mráza, ktorý uvažuje o aplikácii postupov interpretácie na školskú prax. Podnetnú analýzu ponúka záverečný príspevok Dimany Ivanovej, venovaný lyrickému obrazu ženy (dieťaťa, matky, hada) v bulharskej, českej a francúzskej modernej literatúre.

Zostavovatelia Marta Součková, Ján GavuraRichard Kitta pripravili publikáciu TOP 5 (slovenská literárna a výtvarná scéna 2013 v odbornej reflexii) (FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania). Ide o projekt so štvorročnou tradíciou, v rámci ktorého predovšetkým vedci a umelci z prešovského a košického akademického prostredia hodnotia päť prozaických, poetických a výtvarných diel, ktoré boli podľa ich názoru v danom roku umelecky najpresvedčivejšie. Texty vznikajú zakaždým s dvojročným odstupom, čo je čas, za ktorý väčšinou odznie „prvá vlna“ kritických reflexií a zároveň sa vytvorí dostatočný odstup od textu. V tomto ročníku sa bádatelia v literárnej časti vyjadrovali k textom Marka Vadasa Čierne na čiernom (Marta Součková), Pavla Vilikovského Prvá a posledná láska (Lubomír Machala), Edmunda Hlatkého Nekróza (Daniela Burdová), Stanislava Rakúsa Fáza uvoľnenia (Pavol Markovič), Ivany Dobrakovovej Toxo (Mária Klapáková), Roberta Bielika Akoby niekto nahlas mlčal (Ivana Hostová), Marcely Veselkovej Identity (Marek Mitka), Zuzany Husárovej Lucent (Lenka Šafranová), Kataríny Kucbelovej Vie čo urobí (Ján Gavura) a Rudolfa Juroleka Poľné vety (Peter Trizna). Napriek tomu, že sa do výberu spravidla dostávajú hodnotné umelecké texty, cieľom jednotlivých štúdií nie je výlučne vyzdvihovať ich kvality, hoci by to názov projektu mohol implikovať, naopak, kritici poukazujú aj na nedostatky analyzovaných textov. Pomerne ustálený kolektív literárnych vedcov si pritom od začiatku projektu udržiava kvalitu. Napriek tomu sa v tomto ročníku v niektorých príspevkoch (napr. v textoch Márie Klapákovej či Petra Triznu) objavili aj už známe informácie, čo však čiastočne môže súvisieť s relatívnou preskúmanosťou či ustálenosťou tvorby jednotlivých autorov.

S menom Marty Součkovej sa spája i ďalšia publikácia – Axiologické prieniky do slovenskej literárnej vedy (2000 – 2014) (ed. Mária Klapáková, Marta Součková – Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove). Kniha pozostáva z desiatich kritických štúdií, v ktorých sa ich autori (Pavol Markovič, Ján Gbúr, Milan Kendra, Mária Klapáková, Daniela Burdová, Ivana Hostová, Ján Gavura, Marek Mitka, Lenka Šafranová, Marta Součková) venujú desiatim vedeckým monografiám, vydaným v rozmedzí rokov 2000 – 2014. Cieľom textu bolo hĺbkovejšie i kriticky reflektovať zásadné literárnovedné práce (diela Gizely Gáfrikovej, Milana Kendru, Marcely Mikulovej, Michala Habaja, Reného Bílika, Andrey Bokníkovej, Fedora Matejova, Marty Součkovej, Jaroslava Šranka a Valéra Mikulu), ktoré sa pokúšajú syntetizovať isté obdobie, resp. doterajšie poznatky o ňom reinterpretujú a poukazujú na nové, predtým nepomenované javy. Jedným zo zámerov knihy bolo tiež venovať pozornosť kritickému nazeraniu na odborné texty, ktoré sú v literárnovedných periodikách recenzované zriedkavejšie.

Dušan Teplan zostavil v uplynulom roku dva konferenčné zborníky. Prvý, Literárny život v minulosti a dnes, vzišiel z medzinárodnej vedeckej konferencie Literárne akcenty II. Pozostáva z troch oddielov – literárny život v minulosti, literárny život dnes a literárny život v priestoroch. Kvalita jednotlivých príspevkov je kolísavá, no viaceré z nich (texty Ivony Kollárovej, Dušana Teplana, Jozefa Brunclíka, Jaroslava Šranka, Veroniky Rácovej či Jána Gallika) ponúkajú nové poznatky i podnety či už z histórie, alebo aktuálneho literárneho života. Oceniť tiež možno zámer konferencie, teda jej výsledok, keďže téma literárneho života nedostáva na podobných fórach priestor príliš často, a to aj napriek tomu, že práve literárne „kuloáre“ prirodzene intenzívne vplývajú na podobu literatúry samotnej a naopak.

Kvalitou väčšiny príspevkov zaujme i ďalší konferenčný zborník – Semiotika literatúry. Teoretické východiská a súčasné dilemy (oba Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre). Napríklad v porovnaní s predošlou publikáciou je tu úroveň dosiahnutá, okrem iného, náročnejším, teoretickejším vymedzením témy (čím však nijako neznižujem hodnotu a potrebu iných typov textov, práve naopak). To sa odzrkadľuje najmä v príspevkoch zaradených do prvej časti zborníka, ktoré sa týkajú konkrétnych pojmov (napr. text a referenčná realita v príspevku Ľubomíra Plesníka) či prístupov (štrukturalizmus, teória fikčných svetov a estetický iluzionizmus v texte Bohumila Fořta). Ako v predhovore konštatuje zostavovateľ Dušan Teplan, jedným, hoci nie primárnym, z cieľov konferencie i zborníka bolo reagovať na „krízu semiotiky“, teda overiť, či v našom kontexte má semiotický výskum stále svoje miesto a uplatnenie. Viacero štúdií dokazuje, že semiotický prístup je aj naďalej „živý“ (príspevky Zoltána Rédeya, Jána Gavuru, Evy Parilákovej či Martina Boszoráda). Zároveň je však na mieste otázka, nakoľko sú príspevky prispôsobené téme konferencie a do akej miery ešte semiotické východiská reálne ovplyvňujú ďalšie aktuálne výskumy.

Výsledkom niekoľkoročnej snahy „prešovskej školy“ kriticky reflektovať súčasnú literatúru a vytvárať diskusiu o nej je konferenčný zborník editovaný Martou Součkovou K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 III. (Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove). Pozostáva z takmer päťdesiatich štúdií, ktoré sú primárne venované súčasnej poézii, próze, dráme, literatúre pre deti a mládež, ale tiež rozhlasovej tvorbe, populárnej literatúre, filmu či ilustrácii (pričom práve interdisciplinarita či otvorenosť voči popkultúre sú pre rovnomenné konferencie a následne i zborníky charakteristické dlhodobo). Prevažujú pritom štúdie mladšej a strednej generácie vedcov, čím sa nepriamo potvrdzuje, že práve títo autori inklinujú k hodnoteniu a analýze súčasnej literatúry. Bádatelia primárne ponúkli interpretačné štúdie, v ktorých sa venujú konkrétnemu textu či poetike autora a ktoré často možno považovať za východisko, prvý stupeň ďalšieho širšie koncipovaného výskumu (napr. príspevky Lucie Sekáčovej, Evy Urbanovej, Kataríny Hrabčákovej, Gabriela Lukáča, Tamary Janecovej, Stanislavy Sivčovej). V zborníku sú podobne zastúpené aj texty, ponúkajúce hlbšie a kontextovejšie ukotvenie v danej problematike a pokúšajúce sa syntetizovať či poukázať na konkrétne tendencie (napr. príspevky Jána Gavuru, Pavla Markoviča, Lenky Šafranovej, Ivany Hostovej, Veroniky Rácovej, Mareka Mitku, Lubomíra Machalu, Juraja Malíčka). Pri podobne širokom zložení autorov je teda prirodzené, že aj kvalita jednotlivých príspevkov nie je ustálená. Výraznejšie vybočuje napríklad text Anny Valcerovej týkajúci sa zbierky Jána Zambora Dom plný neviditeľných, ktorý je síce interpretačne i argumentačne vyrovnaný, problémom však je, že takmer polovicu sedemnásťstranového príspevku tvorí citácia zo Zamborovej štúdie Písať ako dýchať (najrozsiahlejšiu citáciu predstavuje takmer šesťstranový súvislý Zamborov text). Menej komunikatívna je štúdia Erika Markoviča venovaná poézii Petra Macsovszkého. V tomto prípade ide o dlhodobé rozvíjanie autorovho pojmu palintropickosti, nazdávam sa však, že by pre vedcov ďalší výskum mohlo byť produktívne zamerať sa i na ďalšie literárnovedné problémy. Konceptom problematická je štúdia Martina Benikovského venovaná transcendentálnym motívom v dielach Maroša Krajňaka. Autor síce na prácu s kresťanskými motívmi upozorňuje oprávnene, vo svojej interpretácii im však prikladá neprimeranú dôležitosť, nadinterpretuje ich. Interpretačne až príliš podrobný a nefunkčne známe poznatky sumarizujúci je príspevok Kataríny Gecelovskej Hromadenie a princíp opakovania v tvorbe Svetlany Žuchovej, z ktorého prevažná časť ponúka banálne interpretačné postrehy. V komplexnosti je však zborník dlhodobo kvalitným zdrojom ponúkajúcim východiská a podnety pre ďalší výskum súčasnej literatúry a čiastočne i kultúry.

 

Umelecký preklad

Hoci sa ako súčasti literárnej vedy ustálene vnímajú teória, história a kritika, vo viacerých zdrojoch sa k nim zvykne pričleňovať tiež umelecký preklad. Aj z tohto okruhu vyšlo v roku 2015 viacero zásadných textov, ktoré nemožno obísť.

Dôležitou publikáciou z tohto okruhu je Slovník slovenských prekladateľov umeleckej literatúry. 20. storočie. A – K (VEDA), ktorý zostavili Oľga Kovačičová Mária Kusá. Ide o priekopnícke dielo, keďže v našom kontexte doteraz podobný typ syntetickej práce neexistoval. Využitie slovníka pritom autorky vnímajú nielen pre potreby prekladateľov a translatológov, ale „pre každého, ktorý sa zaoberá dejinami slovenskej kultúry 20. storočia“ (s. 7). Publikáciu otvára rozsiahla štúdia Kataríny Bednárovej Kontexty slovenského umeleckého prekladu 20. storočia, nasledujú heslá jednotlivých prekladateľov. Tie sú spracované formou medailónu autora, približujúceho tiež individuálnu poetiku prekladu, v závere sú uvedené preložené texty i s rokom vydania.

Kolektívnu prácu Teória umeleckého a prekladového textu. Tradície a inovácie (Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre) pripravil a jej jednotlivé štúdie napísal kolektív dvanástich autorov z okruhu Nitrianskej školy. Vplyv akademického zázemia možno vnímať takmer pri všetkých príspevkoch, ktoré viac či menej explicitne pracujú s teóriami zakladateľov Nitrianskej školy Františka Miku a Antona Popoviča (ich koncepciám a najmä vzťahu medzi nimi je venovaný prvý, sumarizačný text Márie Valentovej). Vedci však tieto poznatky posúvajú ďalej a aplikujú ich na aktuálne problémy literárnej komunikácie a umeleckého prekladu. Východiskový je pritom pre nich pojem text, ktorý vnímajú vo vzťahu k vizuálnemu umeniu, hudbe, divadlu, populárnej literatúre, masmediálnej komunikácii a osobitne translatológii. Okrem kvality jednotlivých štúdií možno oceniť, že vedci pracujú a uvažujú interdisciplinárne. V domácej literárnej vede totiž vnímam tento prístup do veľkej miery stále ako zaznávaný, napriek tomu, že predovšetkým pri skúmaní súčasnej literatúry a kultúry môže byť produktívny, čo dokazuje aj práca nitrianskeho kolektívu autorov.

Dialógy s prekladateľmi ponúka kniha zostavovateľov Radoslava Passiu a Gabriely Magovej Deväť životov. Rozhovory o preklade a literárnom živote (Kalligram). Tí sa zhovárali s deviatimi prekladateľmi a prekladateľkami (až na posledný z rozhovorov, ktorý pripravil Vladimír Barborík) staršej generácie (jedným z kritérií výberu bol vek nad 70 rokov) – Michaela Jurovská, Ján Vilikovský, Karol Wlachovský, Jozef Kot, Jarmila Samcová, Viera Hegerová, Ladislav Šimon, Juraj Andričík a Emil Charous. Od zvyčajných otázok týkajúcich sa profesionálnych začiatkov prechádzajú Passia a Magová najmä k situácii, keď bol aj umelecký preklad ovplyvnený nástupom normalizácie, ktorú prekladatelia prežívali odlišne. Kniha teda zachytáva a sumarizuje podstatný dokumentárny materiál, ktorý podáva pomerne ucelený obraz o dobovej, ale i aktuálnej situácii umeleckého prekladu.

Monografia Evy Bubnášovej H. Ch. Andersen a Slovensko. Príspevok k dejinám umeleckého prekladu a jeho recepcie (VEDA) vychádza ako autorkin vedecký debut. Bádateľka ním vyplnila akúsi „medzeru na trhu“, keďže aj napriek klasickosti a tradícii Andersenovej tvorby nebola zatiaľ jej recepcia v domácom kontexte spracovaná. Publikáciu otvára štúdia týkajúca sa odlišných spôsobov chápania pojmu recepcia, následne autorka prechádza k recepcii diela H. Ch. Andersena vo svete (v Anglicku, Nemecku, Poľsku, Maďarsku), najmä v Dánsku. Nasleduje časť reflektujúca Andersenove diela na Slovensku, v tretej časti autorka poukazuje na problém adresáta v podobných, „nejasných“ typoch textov, či problémy prekladu Andersenových rozprávok v rokoch 1948 – 1989. Kniha je implicitne aj kritikou recepcie, čo vo svojom posudku konštatoval aj Roman Mikuláš: „Prácu považujem za špecifickú reakciu na evidentné nedostatky vo výskume recepcie severských literatúr na Slovensku.“

 

Rok Ľudovíta Štúra

Vzhľadom na dvojsté výročie narodenia Ľudovíta Štúra bolo v roku 2015 vydané tiež nemalé množstvo publikácií mapujúcich Štúrov život, no najmä jeho národnobuditeľskú činnosť. Tieto knihy však výraznejšie neuchopovali Štúrovo literárne dielo a mali viac popularizačný charakter. Za všetky možno spomenúť esejistickú knihu Zatykač na Štúra od Dany Podrackej, kolektívny súbor umelecky ladených i úvahových textov Hlboký lov (slov), Štúr bedeker (všetky Literárne informačné centrum) Daniela Heviera či výber z literárnej tvorby viacerých predstaviteľov štúrovskej generácie Štúrovci (Perfekt), ktorý zostavil Jozef Čertík

 

Konštatovanie z úvodu o pomerne vysokej kvalite literárnovedných textov sa teda potvrdilo. Pozitívny dojem z minuloročnej literárnovednej produkcie nepokazí ani fakt, že viaceré z publikácií boli, z rôznych dôvodov a uhlov pohľadu, na rozhraní.

 

Mária Klapáková

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013