Finalisti Ceny Jána Johanidesa 2018 - Jana Juráňová: Cudzie príbehy (rozhovor)


(27. 02. 2018)
  • Jana Juráňová, prozaička, dramatička a prekladateľka, bola už finalistkou Ceny Jána Johanidesa v roku 2014 so svojím románom Nevybavená záležitosť. Do tohto ročníka vybrala odborná porota medzi finálovú sedmičku jej knihu troch noviel Cudzie príbehy.

    Ženské postavy všetkých troch noviel tvojej knižky Cudzie príbehy žijú svoje nenápadné životy, v práci nemajú vyššie ambície, vo vzťahoch upadli do stereotypov, vo vlastných príbehoch už neočakávajú nijaké prevratné zmeny. Predsa sa nevyhnú obratom, negatívne im do životov zasiahnu iní, ktorí nežijú autentické životy. Predstierajú o sebe, že sú niekto iní, buď v spomienkach, alebo pod vplyvom drog, falošnými ilúziami o sebe, teda prežívajú akoby cudzie príbehy. Prečo sa podľa teba takto deformuje prežívanie skutočnosti?

    Tie ženy v troch prózach sa tak trochu plazia pri múre, aby ich nebolo vidieť a zároveň sú naštvané na svoj život, na svet okolo. A možno sú vďaka tomu aj na ceste k vnútornej slobode, pretože sa rozhodli, že už nebudú spĺňať normy, ktoré ich obmedzujú. Keď vám celý svet dáva najavo, že už nie ste mladá a krásna, tak je to aj isté oslobodenie. V nejakom období života sa to pritrafí, myslím, mnohým ženám aj mužom. Čo ak je cieľom lichôtok ženám odpútať nás od možnosti dostať sa k vnútornej slobode? Nuž a prečo sa niekto upne na náhradu a akýkoľvek druh závislosti, čo všetko je závislosť v našich životoch? Práca aj leňošenie, partner či partnerka, deti, zdanie vlastnej dôležitosti, to že si niekto potvrdzuje nejakú pozíciu a silou-mocou sa jej drží a mnoho všeličoho ďalšieho, čo nám na druhej strane pomáha žiť. A všetko to môže byť tak trochu smiešne, najmä ak už sme z toho vyrástli a dusíme tým aj blízkych či vzdialenejších. Ale zas, čo by sme bez toho robili? Neviem, odpoveď nemám, ale rada to skúmam – na sebe i iných, pokiaľ mi je dovolené.

     

    Vo svojich prózach nemoralizuješ, ale zo vzťahov postáv jasne vyplýva, že morálka v dnešnom svete zlyháva na mnohých miestach. Čo teba najviac štve?

    Morálka určite zlyhávala vždy, pretože máme nejakú predstavu a potom je tu skutočnosť aj tá naša. Všetci vieme o sebe, ako zlyhávame. Ale viac ma štvú ľudia, ktorí sa starajú o morálku iných a vytvárajú dymovú clonu, za ktorou si robia, čo chcú. Robia to ostrí konzervatívci pseudoprorockého typu, ale aj tzv. liberáli, aj bývalí revolucionári, nositelia lacného a ničím nekrytého humanizmu... asi preto, že keď človek začne ukazovať prstom na druhých, tak sám je zdanlivo z obliga. Na Slovensku to pozorujeme už dlhodobo – pri referende za rodinu, pri burácaní proti Istanbulskému dohovoru, ale aj v odozve na kampaň #metoo. Zrazu sa humanizmus mnohých velikánov rozpadol na prach a začali bľabotať o akejsi romantickej láske medzi mužom a ženou. A pritom odmietajú počúvať, čo tie ženy, s výnimkou možno im doma podriadených, hovoria. Zaujímavé. Všetci máme trochu sklony predvádzať sa a tváriť sa cnostnejšie pred inými. Ale nejako sa nám tu rozmohli „proroci“ s morálnymi imperatívmi pre iných. Tak to ma štve. Ale nechcem ďalej moralizovať, tak končím na túto tému.

     Pokladáš sa za lepšiu pozorovateľku svojho okolia, alebo si silnejšia vo fabulovaní príbehov?

    Veľmi ťažko mi padne hodnotiť samu seba. Neviem, v čom som lepšia alebo horšia. Možno je to od prípadu po prípad – od knihy ku knihe alebo divadelnej hre či poviedke. Ale oboje mám rada. Rada pozorujem svet a niekedy vidím veci, ktoré by som si určite nevedela vymyslieť, alebo ak by som si ich aj vymyslela, hanbila by som sa o nich hovoriť alebo písať. Napríklad minule sa na zasneženom trávniku bozkávali dve vrany. Najprv som si myslela, že sa bijú, keď som sa pristavila a zadívala, videla som, že si láskyplne cez zobáky odovzdávajú akúsi náklonnosť. To človek nevymyslí. Rada aj fabulujem, ale ešte radšej sledujem príbehy, ktoré sa stali. Nemusia byť ani neuveriteľné alebo šokujúce, dôležité je, aby niesli obsah, potenciál ďalej ich rozvíjať. Skutočnosť je aj tak najšokujúcejšia v tom najúžasnejšom aj najpríšernejšom slova zmysle, dôkazom toho sú denné správy, a nemusí to byť len krimi rubrika. Keď sa to tak vezme, vo svojich prózach som zas až tak veľa zápletiek nevymyslela, skôr domyslela, odpozorovala a nejakým spôsobom dohotovila.