Finalisti Ceny Jána Johanidesa 2018- Silvester Lavrík: Nedeľné šachy s Tisom(rozhovor)


(27. 02. 2018)
  •  
     
    “Není to učebnice o Tisovi, ale skvěle vyprávěný román, kde je Tiso měrkou, podle které čteme o sobě. Ačkoliv je příběh zcela zasazen do minulosti s ústředním motivem urbánní legendy odehrávající se během Slovenského štátu v Bánovcích nad Bebravou, je nejvíc o nás tady a teď. Tak jako se Lavrík ptá, jestli byl Tiso více prezidentem podivného státu, anebo duchovním, který dbá o své ovečky a boží odkaz, můžeme se ptát my po smyslu našich vlastních, třeba i privátních dějin. Je to maximum, co literatura zmůže dokázat, když se čtenář zabydlený v domě vlastního života, podívá do základů toho domu, který pro něj stavěli jeho předci.” Petr Minařík, vydavateľ.
     
    Kedysi si v jednom rozhovore tvrdil, že tvoje postavy sú číra fikcia a nemajú reálny predobraz. Ako a prečo si sa prepracoval k Jozefovi Tisovi?
    Jasné, čokoľvek človek povie, bude raz použité proti nemu. Ak som to naozaj povedal takto, je to len dôkaz o mojej domýšľavosti, nie o tom, ako som písal, či píšem. Ak som predtým zahmlieval a rozostroval hranice medzi autorskou fikciou a realitou tým, že som inšpiráciu utajoval, premenovával a anonymizoval, dnes sa k inšpirácii realitou rád hlásim. Pokiaľ ide o Tisa a jeho dobu, poslúžil mi ako dobrý rezonančný nástroj na to, aby som sa vyslovil k tomu, čo ma zaujíma, zaráža a straší dnes.
     
    Aký je rozdiel pracovať s čistou fikciou a so zdrojmi z archívov?
    Nie je v tom nejaký veľký rozdiel, pokiaľ ide o prístup. Čo najpresnejšie, čo najvýstižnejšie, bez zbytočnej manipulatívnosti pri zasadzovaní do kontextu autorského zámeru - tak som pracoval s maličkosťami odpozeranými na ulici, v krčme, či kostole, aj s historickými faktami reprezentujúcimi zásadné udalosti v našej histórii.
     
    Opakujú sa dejiny?
    O niektorých veciach píšem preto, aby to tak nebolo. A verím, že sa nezopakujú, v tom ostávam nenapraviteľným optimistom. Ja nechcem ľudí strašiť, na to som príliš prostoduchý.
    Kniha vyšla v čase nárastu popularity totalitných hnutí u mladých. Aké máš skúsenosti z besied na školách?
    Rôzne. Nájdu sa mladí ľudia, ktorí to majú v hlavách obdivuhodne upratané, nájdu sa aj zarytí paranoici. Najviac je však vlastnou svätožiarou oslepených márnomyseľných a krátkozrakých trubirohov, ktorí sa nechcú nechať vyrušovať nikým a ničím. Ale v tomto mladí ľudia len napodobňujú svojich rodičov, starých rodičov, učiteľov a politikov. A veľká väčšina verejného diskurzu im v tom výdatne napomáha.
     
    Rozprávač s psychickou poruchou ponúka autorovi viaceré výhody, predovšetkým nazretie na udalosti z neobvyklého uhla pohľadu. Prečo si si takú rozprávačku vybral ty?
    Takú mi prihrala realita. V Bánovciach takáto osoba naozaj žila a stala sa urbánnou legendou. Ja som len dôsledne využil možnosti, ktoré takýto rozprávač ponúka - nesamozrejmý zorný uhol, reportuje, ale nekomentuje, to, čo by niekto mohol nazvať jej obmedzenosťou, ja nazývam sústredenosťou a jasným zacielením, keď sa pýta, ide priamo na vec, neokolkuje. A niet nad dobre položenú otázku. Niektoré je dokonca škoda kaziť odpoveďami.
     
    Si nominovaný na Cenu J. Johanidesa. Máš ho prečítaného?
    Rád ho čítam, s prestávkami sa k nemu vraciam. Je pre mňa literárnou aj osobnostnou autoritou a jedným z tých autorov, ktorí, hoci písali po slovensky, písali svetovo. Dokonca som mal tú česť navštíviť ho v Šali. Bol som tam za ním so svojím priateľom a prvým vydavateľom Kalim Kertészom Bagalom.