A na tretí deň...

  • Autor článku

    Marek Moravčík
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/05
  • Text

    Motto: „Našou najväčšou súčasnou chybou je fakt, že sme pripustili odumieranie citov.“

    Ľudská noha spočinula na chladnej hrudi Mesiaca. Malý krok pre človeka – veľký pre ľudstvo? Kozmická sonda Voyager 1 sa dostala do medzihviezdneho priestoru – mimo slnečnú sústavu. Bola zhotovená snímka atómu stroncia, nie zhluku, ale jedného maličkého atómu, základnej stavebnej jednotky hmoty. A v Trebišove je ohromne rozšírený syfilis, takisto má kraj problém aj s detskou prostitúciou. Sme takí brilantní a vynaliezaví, že dokážeme monitorovať okolitý vesmír, no takí neschopní, že nevieme zabrániť, aby tí najnevinnejší neboli zneužívaní. Kde je tu ľudská spolupatričnosť? Riešenia na všetko? Ten veľký krok vpred?

    Výdobytky pokroku nám dali parfum, keď niečo smrdí, a grafické programy, keď niečo nevyzerá podľa našich predstáv. Dobrovoľne sme odzbrojili zmysly, otupili intuíciu – sú príliš ľudské, nedôveryhodné, dalo by sa povedať: chybné, pretože dva plus dva bude zakaždým štyri. Neomylná logika tohto výpočtu nedáva priestor diskusii. Cítime uspokojenie dokonalosti. Možno preto nás privádza do rozpakov žobrajúca ruka bedára. Tá ruka sa priam dotýka niečoho iracionálneho hlboko – empatie. No vzápätí prichádza ona vypočítavosť. Rýchla enumerácia sympatií na základe vzhľadu, finančná situácia, nálada, čas – otázka: Zaslúži – Nezaslúži? Naša úchylka hry na boha sudcu. Ak bol súcit umlčaný, zostane ego a s ním otázka, či ho pohladíme, akí sme len veľkodušní, alebo sa náhlime preč, hundrajúc, že nás okradol o čas.

    Pravda, situácia ohľadom bezdomovcov je oveľa zložitejšia. Poukázať som však chcel na konkrétne myšlienkové pochody, práve tie, ktoré odštartúva prosba človeka v núdzi. Almužna problémy, samozrejme, nevyrieši. Komplexnosť celej veci si vyžaduje oveľa väčší záujem ako štátu, tak i spoločnosti. Avšak sociálne slabší boli odjakživa v periférii záujmu. Neochota podeliť sa, celospoločenská otupenosť voči „nižšej kaste“ – proste nálepka persona non grata.

    Kde však nastala chyba? Veď žijeme v čase, kedy sa môže celý svet spojiť v riešení pálčivých tém, máme moc premeniť morskú vodu na sladkú... Ale.

    Mám pocit, že tak, ako sa Voyager 1 vzďaľuje od Zeme, sa my vzďaľujeme jeden od druhého. Vzniká medzi nami vákuum, priestor vypĺňaný niečím prázdnejším než ticho. Ignorácia. Voči sebe, voči druhým. Svetu. Bohu. Ako keby nám zostala už len neukojiteľná túžba. Prekliatie. Ani doba plná technologických zázrakov nám nepraje – ponúka síce veľmi blízky kontakt, ale na úkor úprimnosti. Lajk, nech je akokoľvek od srdca, človeka na ulici nezahreje. Darmo sa sociálne siete hrdia prívlastkom socius, teda spojení, podobní. Jednoducho, pavučina tvorená myriadami užívateľov, kde sú individualita a cit postupne a iste devalvované. Vzniká užívateľ, základná jednotka siete.

    Nové prerozdelenie trávenia času medzi svetom reálnym a virtuálnym spôsobuje čoraz väčšiu zaneprázdnenosť a vypätosť. Niet preto divu, že zažívame aj taký rozmach civilizačných ochorení. Nervozita, hnev, apatia. Obezita, srdcovo-cievne ochorenia, depresia. Telo a duch sú navzájom previazané nerozstrihnuteľnou niťou a mala by medzi nimi panovať vyváženosť. Antickí Gréci to nazývali kalokagatia. Ak bol teda dotyčný voči výstrahám svojho ducha hluchý, postihol ho, dajme tomu, infarkt, pretože inak by kráčal do konca zhubnejšieho než rakovina (za predpokladu, že si ho vzal k srdcu). Sú to varovné výstrely, kedy sa máme okamžite zastaviť a bez škrupúľ nahliadnuť do svojho vnútra, prehodnotiť doterajšie vedenie života. Niekedy sa stačí len porozprávať. So sebou samým. Tabletka blokujúca spätné vychytávanie serotonínu dušu nespasí. Len trvalo zdroguje. Oklame. 

    Kde je v našich rebríčkoch zdravie, kde láska? Viete, keď odumierajú nervové bunky, nebolí to – a presne to isté platí o citoch. Je to degeneratívny duševný proces ochudobňujúci nás o prežívanie pravých hodnôt. Veď, čo vidíme vo svete? Zúri tam terorizmus, hlad, európske štáty zasiahla vlna demagógie a konšpirácií. Slovensko sa ocitlo v situácii, kedy sa jeho najvyšší predstavitelia spájajú so zločineckou organizáciou... Ľudskosť umiera so slobodou.

    A predsa. Predsa sa stalo niečo úžasné! Občania (my... ľudia!) sa spojili v jednotnej myšlienke: Nie je nám to ľahostajné. Tisícky ľudí vyšli do ulíc dožadovať sa spravodlivého prešetrenia a vyvodenia dôsledkov. Zo všetkej tej vzájomnosti bolo cítiť nádej – smrť dvoch oživila emócie státisícov. Je to priam moderný zázrak...

    Vzkriesenie.
     
    Marek Moravčík
    Stredná zdravotnícka škola / Záhradnícka 44, Bratislava
     
    laudácia
    Marek Moravčík sa vo svojej eseji venuje v súčasnosti veľmi aktuálnej téme odumierania citov – všadeprítomnej dehumanizácii spoločnosti. Rozširujúcu sa priepasť medzi technologickými aktualizáciami a samotnou ľudskosťou, priamym sociálnym kontaktom či empatiou dokázal uchopiť v kontexte problémov, ktoré výrazným spôsobom ovplyvňujú náš každodenný život na Slovensku. Oceňujem angažovaný tón autora a umné prepájanie zdanlivo odlišných tém ľahostajnosti voči všetkému naokolo, bezdomovectva a odcudzenosti sociálnych médií, ale aj jeho záujem o stav politickej situácie v našom štáte a z nej vyčnievajúci pocit chvíľkovej vzájomnosti. Všetky spomenuté problémy odhaľuje Moravčík na pozadí vesmírnej cesty sondy Voyager 1, v čom môžeme vidieť inovatívny zámer jeho eseje. Jeho pohľad prepínajúci medzi makro a mikrosvetom nám odhaľuje spôsob, akým ľudstvo smeruje do budúcnosti. Predlžuje svoje míľové kroky, objavuje to, čo sa ešte včera zdalo byť nemožné, no zároveň sa zabúda pozerať pod vlastné nohy. A práve tam sa odohráva to najdôležitejšie, čo autor nazýva spolupatričnosťou – emóciami státisícov. Esej nie je hĺbkovou analýzou a neponúka ani žiadne rýchle „riešenia na všetko“. Dôležité však je, že kladie potrebné otázky, o ktorých môžeme premýšľať, rozprávať sa o nich a následne konať. Pomalým a krátkym krokom vpred.
     
    Jakub Juhás