Akútny zápal alebo utopický Mobilis

  • Autor článku

    Ján Púček
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/11
  • Text

    Slovo „utópia“ možno preložiť ako „nejestvujúce miesto“. Jeho význam si naplno vychutnáte, ak si predstavíte Liptovský Mikuláš pred takými šiestimi-siedmimi rokmi a pokúsite sa do jeho kulís naprojektovať festival literatúry a súčasného umenia, ktorého line-up zahŕňa niekoľko významných európskych osobností. Na takúto predstavu potrebujete Mikuláš trochu poznať, a tak vám to uľahčím. Ani nápad! Neexistuje!
     
    Situácia sa postupne mení najmä vďaka Kultúrnemu centru Diera do sveta, ktoré ste už mohli spoznať aj na stránkach Knižnej revue, no lepšie urobíte, ak sa na Liptov vyberiete osobne a vysokohorskú turistiku spojíte aj s návštevou tohto čarovného priestoru.

    Ak vynecháme stovky (naozaj stovky!) kultúrnych podujatí – čítačky, besedy, koncerty, výstavy, workshopy či výlety – vlajkovou loďou tohto priestoru je festival literatúry a súčasného umenia Mobilis (ktorý je zároveň aj poctou osamelému bežcovi Ivanovi Laučíkovi).

    Pokus o rýchle uchopenie slova utópia z úvodného odseku nebol náhodný – po vlaňajšej LoveStory bola totiž práve utópia a jej rôzne podoby hlavnou témou piateho vydania tohto nevídaného kultúrneho sviatku.
     
    Stačí pár ľudí
    Päť úspešných ročníkov už organizátorom dáva právo hovoriť o tradícii, alebo hoci aj povedať, že päť rokov je dosť – a stačilo! To by však bola škoda. Festival očividne (i hmatateľne) rastie, o čom svedčí nielen čoraz väčší počet priestorov v rámci starého mesta, na ktorých sa jeho podujatia odohrávajú, ale aj kvantita (a kvalita) spolupracovníkov akútne zapálených pre túto dobrú a výnimočnú vec. Bez tých pár ľudí by nič z toho nebolo možné. Táto veta sa dá však aj otočiť. Stačí len pár ľudí a niekoľko desiatok nedospatých nocí – a dá sa to, kdekoľvek a kedykoľvek.

    V roku 2018 sa festival Mobilis natiahol na plných päť dní a zbežný pohľad do „utopického“ programu návštevníkovi napovie, že za takúto pestrú a bohatú udalosť by sa nemuselo hanbiť ani hlavné mesto Slovenska, ba ani hlavné mesto kultúry.

    Čo sa teda zmestilo do bohatého programu piateho Mobilisu, ktorý sa odohral na prelome októbra a novembra? Literatúra, fotografia, architektúra, hudba, film, divadlo, tanec, performance i nejaká tá večerná či nočná diskotéka.
     
    Štamgasti a legendy
    Oficiálne otvorenie prebehlo až v posledný októbrový deň – a to už bol festival v plnom prúde. Spoločná výstava Borisa Németha a Jána Viazaničku s názvom „Krajina“ už bola nainštalovaná i otvorená, Juraj Malíček vypredal priestor Diery do sveta so svojou prednáškou o fenoméne sci-fi, Divadlo Na Peróne odohralo svoje predstavenie Na stáž! (ktoré hráva už viac ako dva roky a jeho téma je, bohužiaľ, stále aktuálna), za sebou sme mali aj projekciu legendárnej nemej snímky Fritza Langa Metropolis so živou hudbou i tradičné scénické čítanie mikulášskych štamgastov, ktorí raz za rok vymenia popíjanie kávy a piva za dosky, ktoré znamenajú svet (na piaty Mobilis si pripravili Huxleyho Prekrásny nový svet).

    Až potom prišlo na otváracie slová patróna festivalu, básnika Ivana Laučíka, ktorý sa ohlásil z plátna slovami: „Pre mňa je obrovskou hodnotou tejto krajiny, že sa môžem asi za tri hodiny dostať do vysokohorského prostredia, a to má svoj praktický význam, lebo to sú vlastne psychiatrie pre človeka...“ (V tomto duchu sa ako jeden z bodov programu odohral aj piatkový spoločný výlet do temnoty „tajnej“ jaskyne.) 
     
    Atmosféra nadovšetko
    Ťažko hovoriť o nejakom konkrétnom vrchole piateho Mobilisu. Pre každého bol iný. Každý sa našiel v čomsi inom. Celkom jasne to možno vyčítať z pomerne pravidelne vypredaných sál, či už na koncertoch, diskusiách, divadelných predstaveniach alebo prednáškach.

    Pre mňa osobne mohli byť vrcholom festivalu debaty, ktoré som mal tú česť moderovať. Stredajšia – s legendárnym poľským reportérom Wojciechom Jagielským, ktorý rozprával o povolaní reportéra v najširších možných súvislostiach i vlastných ťažkých skúsenostiach, alebo piatková – „iskrivá“ debata o fenoméne strednej Európy s ukrajinskou spisovateľkou Oksanou Zabužko a poľským novinárom, reportérom Ziemowitom Szczerekom. A predsa som si ešte viac odniesol z diskusie Rada Slobodu so Sašou Uhlovou o jej reportážnej knihe Hrdinové kapitalistické práce, predsa ma zaujala prednáška Martina Zaička o utópii v architektúre (aj s nasledujúcim dokumentárnym filmom s názvom Po sezóne o tragickom osude liečebného domu Machnáč), predsa som sa rád nechal zlákať aj na scénické čítanie z komiksu Reinharda Kleista o Nickovi Caveovi Mercy on me z produkcie banskobystrickej Záhrady.

    Skvelých vecí bolo oveľa viac, no za najvýnimočnejšiu považujem magickú atmosféru festivalu, ktorá mnohých ľudí na päť dní doslova vytrhla z ich domovov a nechala ich prúdiť po Diere do sveta i priľahlom okolí za kultúrnymi akciami, ktoré festival tento rok ponúkal. Pomedzi nich celkom prirodzene chodila legenda ukrajinskej literatúry Oksana Zabužko, ktorá nevynechala ani utopický jaskynný výlet, ale aj ďalší účinkujúci, ktorí si zas naopak – na pár dní privlastnili Dieru do sveta ako svoj domov.

    Utópia, ktorá sa zrealizuje, prestáva byť utópiou – povedal na svojej prednáške architekt Martin Zaiček. To, čo bolo pred pár rokmi v Liptovskom Mikuláši nepredstaviteľné, sa odohralo už piaty raz. Mobilis žije a verím, že bude žiť aj naďalej. Martin Zaiček však pripomenul ešte jednu vec. Slovo „utópia“ môže mať ešte jeden význam, a to – lepšie miesto. O Diere do sveta to platí celkom určite.
     
    Ján Púček