Chceme sa rozprávať, nie memorovať

  • Autor článku

    Magdaléna Paluchová
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/10
  • Text

    Najväčšia žilinská knižná udalosť roka sa skončila. Michal Hvorecký, jeden z tohtoročných hostí literárneho festivalu, to pomenoval veľmi presne, keď ďakoval zvlášť neúnavnému miestnemu kníhkupectvu Artforum. Spoluorganizátori Nadácia Polis, Stanica Žilina-Záriečie a Nová synagóga pozvali do Žiliny špičkových hostí a ukázali, ako sa robí osveta v meste.
     
    Žilinský literárny festival pre verejnosť skončil po týždennom programe, v hlavách organizátorov však žije neustále. Po 14. ročníku s názvom „Fakt? Fakt!“ a témou „fakt a fikcia v literatúre“ kníhkupci a organizátori Jano Ničík a Ľuboš Mišík o únave nepovedia ani slovo: ,,Život ide ďalej, máme už strašne veľa nápadov na budúci rok.“ Z ročníka, ktorý práve minul, sú šéfovia nadšení: ,,Veľmi dobre pasovala kombinácia moderátora a hosťa. Budúci rok by sme chceli docieliť, aby ľudia neprichádzali len na diskusie, ale ostávali na festivale celý čas.“

    Žilinské Artforum je vysvietené dlho do noci, pult s knižnými novinkami a najčítanejšími knihami vox populi kníhkupci upratali do skladu, aby sa obchod premenil na malý pub, v ktorom hrá jazzové zoskupenie Valér Miko Trio. Aj sa pije koňak, aj sa posedáva po zemi, kam sa publikum presunulo po diskusii s Adamom Berkom. Ten vysvetlil, čo ho motivovalo ilustrovať právny dokument akým je Ústava Slovenskej republiky. ,,Kníhkupecká noc zahajuje festival, jej úlohou je aj upozorniť, že sa niečo deje a prilákať ľudí. Nekoná sa vo veľkom priestore, ale vždy tu v Artfore, aby to bolo intímnejšie,“ vysvetľuje myšlienku festivalového intra Mišík.

    Nadácia Polis predstavila v diskusiách mienkotvorných ľudí. Dvakrát zarezonovala téma o Dominikovi Tatarkovi, diskutovalo sa o zakázanom autorovi európskeho významu a mieste jeho diel v povinnej literatúre. Literárny festival zapojil priestor secesného Rosenfeldovho paláca, kde prebehol workshop o spracovávaní faktov, na Žilinskej univerzite či Gymnáziu na Varšavskej ceste sa konali literárne pásma a prednášky na tému dezinformácie. Knižná udalosť sa zavŕšila diskusiami s autormi súčasnej slovenskej literárnej tvorby.
     
    Ruzká klazika, Štúr a odkazy na históriu
    Niet vďačnejšieho hosťa na festivale s témou fakt a fikcia, akým bol Daniel Majling. S pobavením v očiach tak vehementne obhajuje Ruzkú klaziku, že vám ani nenapadne pochybovať, že prológ knihy nenapísal Ján Štrasser. Spolu s moderátorkou Katarínou Labudovou otvorili festival bez veľkých rečí, ľahučko si uťahujúc z avantgardy, klasickej literatúry, dokonca biblických posolstiev. ,,Myslím, že keby som vedel, že som schopný spáchať samovraždu, bol by som na tom psychicky oveľa lepšie,“ cituje moderátorka z knihy Ruzká klazika, paradoxy majú podľa nej tendenciu zľudovieť. Majling vysvetlil, odkiaľ čerpá muníciu do slovných sporov, Musilov román Muž bez vlastností je pre neho geniálna dvesto stranová kniha, ktorú zožral osemsto stranový netvor nemeckej utáranosti: ,,Vypísal som si jednu vetu a v mojej práci som ju nalepil na dvere upratovačkám. Tá veta je: ‘túžba po veľkom poriadku predchádza veľkému zabíjaniu’.“ Najviac kníh po diskusii podpísal tento falšovateľ s dušou plnou pitoreskného čierneho humoru.

    Ak sme si predtým mysleli, že pri práci s historickými textovými prameňmi nič nepodlieha náhode, príbeh Józsefa Demmela vyviedol žilinské literárne publikum z omylu. Maďarský historik napísal dve pozoruhodné knihy o slovenských dejinách takmer neplánovane. Kniha Štúr plní funkciu biografie a popisuje Štúrov vzťah k ženám alebo financovanie jeho činností. Demmel pod kupolou synagógy priznal, že pôvodne chcel písať o Žilinčanovi Eugenovi Geromettovi, ktorý sa chcel dostať do uhorského snemu, no nenašiel dostatok materiálu. Novšia kniha Panslávi v kaštieli poukazuje na uhorskú šľachtu, ktorej rodným jazykom bola slovenčina: ,,Vedel som, že Jozef Justh podporoval Slovenské národné obrodenie. Pri upresňovaní jednej poznámky pod čiarou som sa dozvedel, že bol, naopak, jedným z odporcov,“ toto protirečenie priviedlo autora až k napísaniu knihy o uhorských šľachticoch. Zo škôl poznáme pretlak maďarizácie a nadradenosť maďarskej šľachty, publikum zaujímalo, či sa fakty, ktoré Demmel odhalil, môžu dostať do učebníc: ,,Ako historik sa nemôžem vyjadriť k slovenským učebniciam, no odporúčam knihu Andreja Findora, v ktorej o tejto téme napísal.“
     
    Tiso na scéne
    Kultúrny priestor Novej synagógy v Žiline je pozoruhodný. Komunitám Stanica Žilina-Záriečie a Nová Synagóga sa podarilo každej udalosti vdýchnuť dušu. Odpad sa separoval, recyklovali sa knihy, platne, jedlo a produkty handmade výrobcov Malého trhu sú už v Žiline pojmom. Absolútny súzvuk podujatia vytvorilo disciplinované publikum, ktoré si najmä Artforum okolo seba vychováva už niekoľko rokov. Sakrálny priestor synagógy navyše zohrával veľmi autentickú funkciu svedka minulosti, napríklad pri diskusii so Silvestrom Lavríkom.

    V knihe Nedeľné šachy s Tisom si Lavrík požičal postavu z okraja spoločnosti, aby osobitou optikou vyrozprávala príbeh obyvateľov Bánoviec nad Bebravou, kde Tiso pôsobil ako farár. Moderátorka Michala Lônčíková pripomína, že 6. októbra, presne pred 79 rokmi, bola práve v Žiline podpísaná Žilinská dohoda, ktorá smerovala k vytvoreniu režimu Hlinkovej ľudovej strany. Počas večernej diskusie viselo vo vzduchu očakávanie vyriešenia ťažkej otázky, ktorá Slovákov prenasleduje. Slovo v diskusii si zobral pán, ktorý sa v Bánovciach narodil, ľudí z knihy poznal, autorovi knihy ďakoval za spomienky. Ďakovali vraj aj Bánovčania, no autor zažil aj vyhrážky: ,,Padli pravdepodobne na politickú objednávku kotlebovských križiakov, od toho, že ma vyženú z mesta až po to, že ma obesia.“ Čo si počas skúmania dokumentov o Tisovi pomyslel autor knihy? ,,Bol autorom slovného spojenia, ktoré je dehumanizujúce. Na tému perzekúcie Židov opakoval: city bokom. V kontexte toho, čo reprezentoval, to je neprijateľné. Deklasovalo ho to v mojich očiach na plnej čiare.“
     
    Virtuálny svet porazil beletriu
    Voľný víkendový deň prilákal do literárneho stanu ešte viac publika. Medzi poslucháčmi absolútne dominovala debata o etike internetových diskusií s blogerom Samom Marcom. Téma nadväzovala na Michala Hvoreckého, autora knihy Trol, ktorý hovoril o trollovaní a podsvetí virtuálneho sveta. Ľudí zaujímalo, kto by sa mal zhostiť úlohy regulátora webového obsahu: ,,Ak ľudia nedokážu vyhodnocovať informácie, potom jediný spôsob, ako sa chrániť, je nedať im k nim prístup,“ myslí si Samo Marec. V nevyriešenej otázke, kto by takú úlohu mal prakticky robiť, spočíva podľa Marca najväčší test demokracie. Hvorecký spomenul, že v niektorých štátoch reguláciu riadia celé bezpečnostné tímy, na Slovensku je záležitosťou nadšencov akým je aj Ján Benčík, ktorý bloguje doma z paneláku.

    Literárne soirée zakončil Ondrej Štefánik. Prezentáciou realistického románu Som Paula sa laureát Anasoft litery nedostal ďaleko od témy virtuálneho sveta. Postavu záhadného introverta, ktorý akoby náhodou chrlil vtipy, nebolo ľahké moderovať. Nastal zvláštny kontrast, pretože na Štefánika prišlo podstatne menej ľudí, z otázok bolo jasné, že publikum knihu zväčša nečítalo. Bolo ťažké spísať príbeh z pohľadu ženy? ,,Na jednej diskusii sa ma opýtali či som úzkostlivý, depresívny a strašne traumatizovaný človek, že vraj takíto muži majú v knihách ženské predstaviteľky, cez ktoré sa ventilujú.“ Štefánik dúfa, že to nie je jeho prípad, príkladom neupustil od role niekoho, kto o sebe najradšej rozpráva cez repliky iných. Paula je postava, ktorá má literárnu minulosť a budúcnosť, ženatý spisovateľ s ňou priznal mentálny pomer a je rád, že sa už rozišli. Akási nepoddajnosť mysle autora určite navnadila čitateľov na toto ocenené dielo.

    Publikum najviac zaujali témy neslobody, Tisovho režimu či konšpirácií. Zaujímavé bolo pozorovať, že takéto diskusie boli možné práve vďaka atmosfére, ktorá sa usiluje o slobodu prejavu a podporu myslenia. Prečo je diskusia v spoločnosti dôležitá? ,,Žijem vo svete, kde sa snažíme veľa vecí riešiť tým, že sa navzájom porozprávame. Niekedy to nevyjde a spravíte si veci po svojom, no chceme sa rozprávať, nechceme memorovať,“ povedal za kníhkupcov Artfora Ľuboš Mišík.
     
    Magdaléna Paluchová