Čítaním k blízkosti

  • Autor článku

    Beáta Beláková
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/09
  • Text

    Medzinárodnú konferenciu o literatúre pre deti zorganizoval začiatkom septembra IBBY Inštitút Bratislava v spolupráci s Bibianou, medzinárodným domom umenia pre deti. Predpojato som očakávala riadny kus akademizmu, no už úvodná reč riaditeľa Bibiany Petra Tvrdoňa znela príjemne neformálne. Načrtol jej smerovanie i tvorivú atmosféru, keď vyjadril presvedčenie, že prednášatelia isto vymyslia nejaké fígle, aby deti čítali viac.
     
    Podfuky na deťoch sa veľmi nevyplácajú, pri ich odhalení nadobúdajú totiž pocit, že dospelák im je neprávom nadradený. Nechali preto fígle fígľami a mnohí radšej siahli po prirodzených zbraniach, ako je hravosť, kreativita, fantázia či spontánnosť. Aj keď sa také na konferenciách veľmi nenosia. Zo serióznosti, a najmä odbornosti tohto podujatia to pritom ani trochu neubralo.

    Vychádzajúc z vlastných skúseností a praxe ponúkli odborníci z rôznych krajín sveta návštevníkom spôsob myslenia a cítenia, ktoré (ako ukázali) aj sami zosobňujú – bytostne (vnútorne) sa dieťaťu priblížiť. Prostredníctvom čítania príbehov a obrázkov, a aj v spojení s hudbou (Mariano Dimonte z Talianska) či tancom (Vierka Sádovská). Niekoľkým prednášajúcim sa podarilo vytvoriť medzi nimi a nami zvláštnu medziľudskú udalosť ovplyvnenú oboma stranami, a tým nám dali na vlastnej koži precítiť, ako si môžeme byť vzdialení, a aká deštruktívna je táto chýbajúca blízkosť medzi nami a deťmi, ale aj medzi nami navzájom. Pokojne na to stačí mechanické a stereotypné myslenie, neschopnosť vidieť situáciu očami toho druhého, alebo brať sa príliš vážne a podobne.
     
    Pocity rozširujú predstavivosť
    Prvý i druhý deň konferencie otvárala Timotea Vráblová, prezidentka Slovenskej sekcie IBBY. Zážitkovým vkladom do čítania obrázku v knižke Eleny Rabčanovej nás preniesla do pozície dieťaťa. Intonáciou, farbou hlasu a zvedavo formulovanou otázkou navodila situáciu, v ktorej sa dieťa cíti bezpečne, a bez zámeru poúčania tak vytvorila vzájomnú vnútornú prepojenosť – stav, vďaka ktorému sa učíme poznávať. Asociácia pediatrov v USA odporúča čítať knižky podobným zúčastneným spôsobom, pričom nie je dôležité, že dieťa ešte nevníma knihu ako knihu. Získavame si však jeho pozornosť. Sústredenosť. Vráblová, ktorá prednáša Psychológiu detského diváka na VŠMU, dokonca hovorí, že ak dieťa pravidelne oslovujeme s identicky sa opakujúcim momentom, ono si ho spája s pocitom harmónie. A pocity rozširujú predstavivosť. Psychoanalytik Bruno Bettelheim by na tomto mieste možno povedal, že už tu si začíname vytvárať vnútorné zdroje, do ktorých môžeme načrieť vždy, keď sa stretneme s nejakým životným protivenstvom.

    Aj Markéta Andričíková ocenila (nielen) názvy kníh Kataríny Macurovej formulované ako otázky. Tie priam pozývajú čitateľa, aby vstúpil do príbehu a hľadal riešenie. Táto talentovaná ilustrátorka vo svojich obrázkových knižkách zdôrazňuje potrebu priateľstva, lásky a vzťahu, čím medzi riadkami stimuluje v malom čitateľovi empatiu. Tieto knižky sa vryjú do pamäti, pretože svojím nenápadným morálnym posolstvom oslovujú hlboké vrstvy psychiky, a ich účinok len tak nevyprchá.

    Raghheiður Gestsdóttir z Islandu je presvedčená, že knihy (ako artefakt, na rozdiel od e-kníh) majú trvalý vplyv na pocit krásy a neustále (často podvedome) obohacujú náš život. Aj preto sa nedá nečitateľom sfleku vysvetliť, aké je čítanie úžasné, a už vôbec nie ich o tom presvedčiť. Je to permanentný a mimoriadne zložitý proces, odohrávajúci sa na všetkých úrovniach psychiky, nejde to len tak vysypať z rukáva. Vráblová (spolu s Vierkou Sádovskou) sa vo svojom projekte Palácová herňa čítania stretla s tým, že deti nemajú prežitý koncept čakania. Všetko chcú hneď. Bez toho, aby sa trochu ponamáhali a zistili, že prekonávať prekážky je normálne. Aj pri čítaní. Žeby paralela s nečitateľmi?
     
    Útek v šiestich jazykoch
    Na konferencii rezonovala aj téma utečenectva a inakosti. Margaret Anne Suggs z Írska analyzovala obrázkové knižky 20. storočia, pričom sa sústredila na znázorňovanie identity dieťaťa afroamerického pôvodu. Černošská rasa bola spočiatku silno potláčaná, dnes je spoločnosť zobrazovaná rôznorodejšie.

    Publikácie, v ktorých je pri prekladoch odstránené to, čo je kultúrne iné a uniformizujú sa, Gestsdóttir označila za priemyselné produkty. „Aby sa deti naučili milovať rodný jazyk a kultúru, potrebujú kvalitné knihy už od kolísky. Lokálne a globálne nemusia stáť proti sebe.“ Dnes je to azda dôležitejšie ako kedykoľvek predtým, keďže každé dvesté dieťa je utečencom. Veď ak sa takéto dieťa stretne s knižným príbehom, ktorý mu zrkadlí jeho vlastný osud, získava tak poznatky na riešenie osobných kríz a situácií (Ellis Vance z USA). Ilustrácie zase môžu dieťaťu pomôcť formulovať vlastné myšlienky a vnímať príbeh (Akoss Ofori-Mensah z Ghany).

    Určite nie je náhoda, že jednou z ocenených kníh na Bienále ilustrácií Bratislava v kategórii Zlaté jablko je aj kniha Útek Marka Vadasa s ilustráciami Daniely Olejníkovej. Vyšla už v šiestich jazykoch a stretnúť sa s ňou, ako aj s inými ilustráciami z celého sveta, môžete na bienále do 29. októbra, tentoraz v Slovenskom národnom múzeu na Vajanského nábreží v Bratislave.
     
    Beáta Beláková