Ďalej od eseje, bližšie k ľudskosti

(k eseji Gabriely Lenickej)

  • Autor článku

    Matúš Mikšík
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/05
  • Text

    V mojom (nižšieuvedenom) komentári o eseji Gabriely Lenickej nájdete meno autorky textu štyrikrát, meno Jána Johanidesa päťkrát (tieto úvodné výskyty nepočítam) – presne preto si myslím, že najvyššie ocenenie v siedmom ročníku súťaže Esej Jána Johanidesa putovalo do správnych rúk.
     
    Uvažovanie Gabriely Lenickej o citáte z tvorby Jána Johanidesa viedlo k rozšíreniu poľa žánru eseje až k umeleckej próze – vravím: „Aké johanidesovské!“ Text je pozoruhodne sugestívny, šikovne ustrojená expozícia (teda intro) sa otvára do čohosi, čo sa nás náhle zmocňuje prostredníctvom prvej a – ako zistíme neskôr – zároveň aj jedinej dialogickej linky. Takéto asociatívne chápanie konštrukcie textu je pritom typické aj pre samotného Johanidesa a replika v esejisticky ladenom rozprávaní Gabriely Lenickej sa mi zdá byť jasným zábleskom jeho poetiky, ale aj noetiky. Text sa tak nepriamo vracia k eseji ako k žánru uvažovania, premýšľania nad istým javom, fenoménom alebo problémom, hlbšie skutočnosti sú však vkomponované do tela príbehu, pretože príbehy samy o sebe vždy predstavujú čosi lepšie stráviteľné, čosi, čo je nám – na rozdiel od zložitého vedeckého textu – veľmi blízke.

    Gabriela Lenická teda rozprávaním príbehu jedného muža z Mauthausenu hovorí aj o podstate azda najväčšej neurózy ľudstva, jednej z „vášní storočia“, ako o tom uvažoval Johanides v novele Nerozhodný z debutu Súkromie (1963). Veľkým plusom je to, že autorka eseje pred témou neuhýba, v tomto zmysle je nekompromisná, na druhej strane však nie je bez súcitu so svojím protagonistom. Tým, že hrdina príbehu je do konfliktu akoby „iba“ zatiahnutý, no v plnej miere nesie následky, sa jeho situácia výrazne problematizuje, z čoho vyvstáva iskra príbehu, ktorú Gabriela Lenická dokázala zužitkovať aj vďaka evidentnej afinite k estetickosti výrazu – ostatne takej typickej aj pre Johanidesa – a pretaviť ju do síce krátkeho, ale o to viac rezonujúceho textu.
     
    Matúš Mikšík