Dnešná doba je taká ligotavá

  • Autor článku

    Beáta Beláková
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/11
  • Text

    Keď som vkročila do Knihárskej dielne Lidy Mlichovej v Žiline, mala som pocit, akoby som sa ocitla v inom časopriestore. Zapôsobil na mňa zrekonštruovaný Rosenfeldov palác, kde dielňa sídli, i samotné priestory s knihárskymi nástrojmi. Čím dlhšie sme sa rozprávali, tým viac sa mi potvrdzovalo, že knihár Ján Vrtílek, ktorý túto dielňu založil, bol úžasný človek, a aj jeho dcéra, pokračovateľka remesla umeleckej knižnej väzby, je obdivuhodná osobnosť. Diskusia s touto dámou s pokojným, pomalým tempom rozprávania ma doviedla k ojedinelému, a preto vzácnemu pocitu vnútorného pokoja.
     
    Priestor vyhradený na tento príbeh ani zďaleka nestačí, keďže sa začína už v dvadsiatych rokoch 20. storočia príchodom Jána Vrtílka do Žiliny. Pani Mlichová teda nazhŕňala všetky roky úzko k sebe: „Do Žiliny prišiel v roku 1928 ako 23-ročný mladík, vyučený knihár z Vyškova na Morave, za svojím strýkom, ktorý bol tiež Moravák a v Žiline mal knihársku dielňu. Už mal za sebou vyučenie v ručnom zlatení v Brne a nadstavbu v ručnej väzbe. Bol dobre remeselne pripravený, ctižiadostivý, poctivý, a svojím spôsobom aj tvrdohlavý. Keď prišli zákazky, ktoré boli ojedinelé, mimoriadne, vždy dostal tú prácu on, lebo ju vedel urobiť.“

    So Žilinou a dielňou Ján Vrtílek doslova zrástol. Hoci ho život niekedy poriadne mlel a prišli spoločenské zmeny, od remesla nikdy neodstúpil. Podľa rozprávania jeho dcéry mal šťastie, že tu bolo dobré gymnázium a z mnohých študentov sa stali mimoriadni výtvarníci, výnimočné osobnosti či už v literatúre alebo vo výtvarnom umení. A tí všetci, ešte ako gymnazisti, chodili do dielne, kde Ján Vrtílek pre nich rezal, viazal a zlatil knihy. „Napríklad Ľubo Feldek mi hovoril, že má v Prahe banánovú krabicu plnú kníh, ktoré mu môj otec viazal,“ spomína Lida Mlichová na stretnutie so spisovateľom a prekladateľom po mnohých rokoch. Dielňu navštevovali aj ďalšie osobnosti kultúrneho života, ako napríklad sochár Stano Biroš, Fero Kráľ či Andrej Barčík. „Otec postupne vďaka týmto ľuďom, aj vďaka tomu, že sa ťahal dopredu vo výtvarnej tvorbe, vďaka jeho láske k hudbe a zaujatosti čítaním, narastal, samovzdelával sa, všetko to bral do seba. Kontakty s budúcimi výtvarníkmi ho posúvali, zabezpečovali jeho rast podvedome.“

    Neskôr si Ján Vrtílek zaobstaral vlastnú dielňu a na základe ojedinelých knižných väzieb sa stal členom Stredoslovenských výtvarných umelcov, čo ho oprávňovalo mať svoj vlastný ateliér. „To mu uvoľnilo ruky,“ pripomína si otca Lida Mlichová a pokračuje: „Síce si tým zarábal na živobytie, ale zároveň mohol letieť ďalej. Bavilo ho to tak, že to robil s plným nasadením.“
     
    Z otca si zobrala najväčší kus
    Všetky deti knihára Vrtílka sa motali v dielni, no len druhorodenej Lide to ostalo: „Ja jediná som prebrala pradivo slov úplne prirodzene.“ Aj ona sa časom spoznala so všetkými významnými ľuďmi, ktorí dielňu navštevovali – s Alexom Mlynarčíkom, Lacom Gudernom či architektkou Vierou Meckovou, aj keď dlho ju vnímali len ako dievčatko z dielne. Napokon sa to zmenilo a pani Mlichová s úsmevom dodáva, že ju vraj už „berú“. Remeslo sa naučila popri otcovi a na otázku, či bol k jej práci i kritický, odpovedá, že sa to nestalo ani raz. Naopak, tvrdí o sebe, že mala v živote veľké šťastie.

    Ján Vrtílek sa dožil 94 rokov, pričom posledné tri roky do ateliéru nechodil. V tom období jeho dcéra už pracovala samostatne, a tak sa rozhodla urobiť otcovi poctu: „Zorganizovali sme mu poslednú výstavu v jeho živote, veľkú výstavu v Považskej galérii v Žiline a namiesto katalógu sme vydali knižku. Rozdelila som ju na tri drobné knižočky a zviazala. Je to triptych s veľmi dobrými fotografiami Martina Tisa a Petra Kelíšeka, je tam pohľad do priestoru starej dielne v starom dome. Je tu všetko to, čoho sa otec dotýkal. Chcela som to schovať, ako do schránky, to, čo sa dialo, to rozprávanie. Brána zo starého domu predstavuje ukončenie. Text napísal literát Tomáš Mazáč.“

    „Otca som si užila asi najviac zo súrodencov, akoby som si z neho zobrala ten najväčší kus. To už tak bude navždy, ale, samozrejme, stála pri tom vždy mama, pretože bez zázemia, ktoré urobila naša maminka, by to nešlo,“ počúvam rozprávanie Lidy Mlichovej a obdivujem jej pokoru a úctu voči rodičom.

    Lida Mlichová viaže všetky knihy ručne, nepoužíva stroje, pretože to nechce posunúť týmto smerom. Knihárina je podľa nej poctivé remeslo, v samej podstate také ako každé iné. „Gro je na tom texte, na typografii, na tom, čo obsahuje vnútro, a to sa nejako ten študent musí naučiť, pretože to zaňho žiaden stroj neurobí. Keď chce niekto päť kníh, nikto to nebude viazať na strojoch, lebo to nejde. Stroj potrebuje tisícové náklady, a kým sa vôbec rozbehne... Študenti sem niekedy prídu aj na týždeň, aby si mohli dokončiť prácu. Stroje k tomu ani nepotrebujú. Možno narezať lepenku na nožniciach. Ale tu šijeme ručne. Všetko je to ručná práca.“ Aj preto je Lida Mlichová presvedčená, že umeleckú knižnú väzbu čaká priaznivá budúcnosť: „Nemyslím si, že by zanikla. Veď aj teraz na vysokých školách študujú ilustráciu, grafiku, knižnú grafiku, kde študenti robia knihy, knihy-objekty.“
     
    Z dielne sa stane múzeum
    Keďže jej deti pracujú v iných profesiách alebo žijú v zahraničí, nemá kto po nej remeslo prevziať. Mesto Žilina si ctí ľudí, ktorí ho reprezentujú vo svete, a tak nielenže podalo pomocnú ruku v umiestnení dielne do historickej budovy, ale bude sa o ňu starať a spravovať ju aj po odchode jej majiteľky: „To, čo tu vidíte, zostane ako múzeum, v ktorom, predpokladám, bude pracovať moja kolegyňa, keď ja nebudem. Všetko ostane mestu. Už nebudem vedieť, že sa do toho montuje niekto, kto si to nebude vážiť.“ V predchádzajúcich priestoroch sídlila dielňa 23 rokov, tam sa cítila pani Mlichová doma, no pre rekonštrukciu ich musela opustiť. Pár dní pred Vianocami to budú už dva roky, odkedy pracuje v Rosenfeldovom paláci a dielňa je prakticky v podzemí. A keďže si zachovala rovnakú slobodu ako jej otec, rada si tu niekedy len tak číta a počúva hudbu.

    Lida Mlichová, zdá sa, prežila zaujímavý život, preto sa, prirodzene pýtam, či niekedy uvažovala nad pamäťami a jej odpoveď ma úplne odzbrojuje: „Mne to tak nepríde, že treba písať pamäti. Minule mi niekto, koho dobre poznám, bývalý dirigent, hovoril, ale veď ty si taká slávna a teraz si v tom paláci. Môžeš si tú slávu užívať. A ja na to: Ty rozprávaš o sláve? Veď ty musíš vedieť, čo to je. Stál si na javisku, skončil koncert, všetci ti tlieskali, dostal si kytice a večer sa skončil, potom kyticiam treba vymieňať vodu, neskôr kvety vyhadzovať, lebo vädnú. Povedz mi bližšie, čo je sláva? Tá chvíľa? Najkúzelnejšie je, keď sa to deje. Najkúzelnejšie je, keď sa v dielni robí knižka. A potom tá knižka odíde a niekto vám rozpráva o sláve. Neviem definovať slávu. Čo vám to k životu prinesie? V podstate len zaväzuje. A bude to nabudúce také dobré?“

    Aby náš rozhovor nesmeroval len do minulosti, zaujíma ma, aký má názor na súčasnú spoločnosť: „Musím povedať, že je to šialené. Dnešná doba je taká povrchná, taká ligotavá, často sa divím, čo má hodnotu. Pre mnohých ľudí majú hodnotu také veci, nad ktorými žasnem. Alebo hudba. Toto chcú počúvať?“

    Lida Mlichová mi ukazovala bibliofílie, ktoré viazala a na ktorých koncepte sa podieľala. Veľpieseň s ilustráciami Mira Cipára, študentské práce dnes už známych knižných dizajnérov či výtvarníkov; Hviezdoslavove Krvavé sonety v angličtine s ilustráciami Dušana Kállaya viazané v koži prijala ako dar kráľovná Alžbeta; a mnoho, mnoho ďalších. Spomínala tiež veľa ocenení, výstav, pochvaľovala si spoluprácu s typografom Petrom Ďuríkom. A hoci podchvíľou prízvukovala, že ide hlavne o remeslo, ja si myslím, že človek môže byť akokoľvek zručný, bez vypestovaného vkusu je výsledok len bezduchou matériou. Vkus Lidy Mlichovej sa formoval v inšpiratívnom prostredí, každá jej kniha je preto umeleckým dielom.
     
    Beáta Beláková