Držali Paule, aj vyhrala

  • Autor článku

    Iris Kopcsayová
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/10
  • Text

    Anketa k Cene Anasoft litera 2016, ktorej laureátom sa stal Ondrej Štefánik s románom Som Paula (Vydavateľstvo Tatran).
     
    Ste spokojný/spokojná s tohtoročným víťazom Anasoft litera?
    Aký bol váš favorit na víťaza?
    Myslíte si, že vo finálovej desiatke tejto ceny má miesto aj žánrová literatúra?
     
    Peter Darovec, literárny kritik
    S výberom laureátov literárnych cien je to ako s výberom futbalistov do reprezentácie – akurát o ten výber literárny sa zaujíma oveľa menej ľudí. Inak je to však podobné – každý rád nezištne poradí trénerom, či v tomto prípade porote, koho iného mali vybrať, a hlavne koho rozhodne, ale rozhodne vybrať nemali. Čo na tom, že tréneri i porotcovia sú profesionáli, ktorých rozhodnutiu iste predchádzalo mnoho hlbokých úvah a dlhých porád. Dobrých rád nikdy nie je dosť. Lenže aby mala takáto rada v prípade Anasoftu aspoň aký-taký význam, tak by nemala byť len prezentáciou osobného vkusu radcu, ale skôr povedať niečo zaujímavé k podstate tejto našej najdôležitejšej literárnej ceny, k tomu, na čo je táto cena určená, a čo reprezentuje nielen v očiach úzkej odbornej, ale aj širšej kultúrnej verejnosti. A tu je nad čím dumať, keďže Anasoft litera doposiaľ jasne nepovedala, na čo vlastne táto cena je a aký typ víťaznej prózy by ju mal reprezentovať. Pričom nestačí povedať, že by to mala byť próza najlepšia. Ja vidím skutočný význam tejto mediálne silnej ceny v schopnosti aspoň na chvíľu dostať tému „súčasná slovenská literatúra“ k širšiemu okruhu ľudí než sú len učitelia, študenti či sami spisovatelia. Ak má teda Anasoft otvárať kvalitnú slovenskú literatúru aj „neprofesionálnym“ čitateľom, tak môžem len gratulovať Ondrejovi Štefánikovi a jeho Paule k zaslúženému oceneniu a zároveň aj porote k dobre odvedenej práci. Rovnako dobre, i keď úplne iným spôsobom by toto zadanie splnila aj skvelá próza Silvestra Lavríka Nedeľné šachy s Tisom. A v tomto zmysle celkom dobre rozumiem aj úsiliu poroty zrušiť hranicu medzi vysokou a žánrovou literatúrou zaradením Karikovej Trhliny medzi finalistov.
     
    Veronika Šikulová, spisovateľka, víťazka Anasoft litera 2015
    Nedávno som moderovala besedu s Ondrejom Štefánikom, a tuším som potrebovala toto osobné stretnutie na to, aby som si sama v sebe potvrdila, že rozhodnutie poroty bolo v poriadku. Ondrej je taký precitlivený surovec, vie formulovať a napísať peknú a svoju vetu, čo je dôležité, a podľa mňa nie všetkým finalistom to ide rovnako dobre ako jemu. Držala som palce Denise Fulmekovej a Mišovi Havranovi. Denisa napísala pekný a dojímavý príbeh plný krásnych citátov, listov aj básní, žiadnu okrajovú vec, dôležitý historizujúci román. Ten príbeh som poznala odmalička, bola som zvedavá, ako ho spracuje, a z výsledku som mala veľkú radosť. Mišo Havran mi časť svojho textu poslal ešte v rukopise. Páči sa mi, ako píše, mám rada aj jeho publicistiku. Mišo je intelektuál, vzdelaný a sčítaný človek, možno ovplyvnený dobrými autormi, čítaním stredovekej či akej teologickej literatúry, cudzími jazykmi, a tak majú jeho texty a vety veľmi originálny šmrnc.

    Pýtala som sa porotcu Miša Habaja, ako je možné, že sa žánrová kniha (Trhlina Jozefa Kariku, ktorá získala cenu čitateľov – pozn.red.) dostala do finálnej desiatky. Ten text mi pochválil veľmi vierohodne, napriek tomu ho čítať nebudem. A myslím si, že šancu majú mať všetky dobre napísané texty. Je to v poriadku. 
     
    Marta Součková, literárna kritička
    Som veľmi spokojná. Román Som Paula bol z finálovej desiatky jediným textom, o ktorého kvalitách som ja osobne ani trochu nepochybovala. Môj favorit na víťaza bol teda Ondrej Štefánik, aj keď po zverejnení finalistov som na chvíľu uvažovala, či vzhľadom na tému neposunie porota na Cenu Anasoft litera Silvestra Lavríka. Aj žánrová literatúra podľa mňa má miesto v tejto cene, už podľa štatútu Anasoft litera. Žánrová a poetologická pestrosť najmä ostatných troch ročníkov súvisí aj s pluralitnou a hybridnou situáciou v súčasnej slovenskej literatúre. Ak sa v tomto roku vo finále po prvýkrát ocitla žánrovka, odkazuje to i na nárast rekreatívnej literatúry, ktorú nemožno ignorovať. Na jednej strane treba uprednostniť zvládnutý horor Jozefa Kariku Trhlina pred nepresvedčivým „umeleckým“ textom, na strane druhej zostáva otázne, či nenominovať do finále radšej menej ako desať kníh, ak je kvalitatívne „slabý“ ročník.
     
    Zora Prušková, literárna teoretička a kritička
    Výnimočne sa mi prihodilo, že som sa zhodla s konečným rozhodnutím poroty. Zaiste boli povedľa aj iní horúci kandidáti na víťaza, o ktorých sa hovorilo (alebo nehovorilo). Mohli ním byť Silvester Lavrík alebo Denisa Fulmeková. To aj (ale nielen) pre tému a zadanie ich textov. Štefánikova kniha je však spomedzi finálovej desiatky dobrým a dôveryhodným výsledkom. Román je síce skromný v osobách a obsadení, aj historický čas je skôr neutrálny alebo málo dôležitý. Zaujímavá je však autorova (aj v zmysle metódy či narácie) sústredene prepísaná správa o neistej morálke a citovej pomätenosti dnešných čias. Našiel a nakreslil postavu, ktorá to všetko nesie na svojich pleciach. Veselé to nie je. Skôr polostrašné. Máme však priestor vystaviť sa čítaniu a porozmýšľať. K otázke o mieste populárneho (žánrového) písania vo finálovej desiatke niet čo dodať. Veci sa dejú a udalosti prichádzajú so zázemím v dlhodobejšej latentnej príprave, ktorá sa stretáva s konkrétnym textom, čo bol v tohtoročnom finále Karikov román. Odhliadnuc od toho, že pojmové či hodnotové „istoty“ ( žáner a zábava verzus kvalita) pre potreby takéhoto rebríčka zatiaľ nemáme zreteľne rozlíšené.
     
    irk, mm