Klasičky zo stanice

  • Autor článku

    Beáta Beláková
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/06
  • Text

    Nazývajú sa stavbárkami, no pracujú s knihami. Spoznali sa na vysokej škole STU v Bratislave, kde študovali statiku. Sú bezprostredné a veselé. Knihy majú všade – pod posteľami, v pivniciach. Aj v garáži zaujímajú čestné miesto – namiesto auta. Radka Sýkorová (1989) a Hanka Chmelová (1989) už rok vedú antikvariát s čajovňou Zrkadlo v Nitre.
     
    O predajničke som sa dozvedela z Facebooku, no nechcelo sa mi veriť, že sídli na autobusovej stanici, kadiaľ prechádzam každý deň. Ako je možné, že som si ju nikdy nevšimla? Prídem teda pred budovu, kde sa antikvariát nachádza – a je mi to jasné. Všade je niečo. Na celej ploche fasády budovy sú nápisy všetkých tvarov, farieb a štýlov. Reklamný smog ako hrom. Moje oko sa nielenže nesnažilo čokoľvek z tejto vizuálnej guče prečítať, ono to ignorovalo ako súvislú plochu. Gýč nehodný pohľadu (majiteľ však už prisľúbil zmenu).

    Do budovy vedie nenápadný vchod so schodmi priamo do neveľkých priestorov. Zdá sa, že majiteľky Zrkadla majú cit pre mieru aj vkus, a hoci tu nájdete množstvo kníh, priestor je vzdušný. Vďaka vyvýšenému drevenému pódiu si tu viete nájsť aj súkromný kútik na čítanie.

    Vonku sa to hemží, ľudia sa presúvajú, ale tu, v búdičke (ako antikvariát nazýva sympatická Hanka), je pokoj. Denne prejdú nitrianskym staničným uzlom stovky ľudí, rozprávame sa aj o tom, že je to vďačné umiestnenie, pretože ich môžu navštíviť študenti čakajúci na spoj domov. Ale už to nie je to, čo bývalo, spomína Radka na svoje študentské časy: „Pamätám si, že keď som chodila na strednú, na stanici boli húfy ľudí. Teraz ich na jeden spoj počas poobednej špičky čaká sotva dvadsať. Autom chodia už aj študenti. Je ich tu síce stále kopec, ale predtým to boli kopy kopitejšie.“ Antikvariátny život Radky a Hanky spestrujú návštevy rôznych festivalov a podujatí, kde sa často so študentmi rozprávajú. Mnohí o nich nevedia aj preto, lebo na stanicu skrátka nemajú dôvod chodiť už niekoľko rokov. Napriek tomu si vybrali Nitru, keďže komunita študentov tu je stále veľmi silná.
     
    Túžba po kreativite
    K vôni starých kníh ich to pritiahlo už počas štúdií: „Keď sme mali čas medzi prednáškami, vybehli sme do nášho obľúbeného antikvariátu Steiner v bratislavskom Starom meste, tam sme sa dve hodiny pomotkali a šli naspäť do školy.“ Na knihy si vždy našli čas: „Všetci si z nás robili srandu, keď sme sa učili. Vieš ako, pred sebou počítač, dva monitory, kopec papierov, výkresy, ceruzky a popritom ešte veľa kníh z antikvariátov. Neustále sme čítali. Aj keď sme mali nejaké univerzitné alebo intrákové akcie, najskôr sme šli do divadla alebo na nejakú besedu, až potom sme sa vrátili k spolužiakom, ktorí už boli dávno nacenganí,“ dodáva s úsmevom Hanka.

    Takže tu niekde sú korene toho, prečo si založili antikvariát. No asi najviac im chýbala sebarealizácia a možnosť niečo vytvoriť, kreovať. „Najskôr sme len fantazírovali o tom, že raz možno nejaký antikvariát budeme viesť. Keď sme doštudovali a dostali sa do praxe, tá sa celkom odlišovala od predstavy, akú sme si vytvorili na univerzite. V praxi musíš pracovať rýchlo a najmä prostredníctvom už existujúcich šablón. Nemáš priestor urobiť niečo podľa seba. Preto predstava robiť niečo svoje začala postupne naberať reálnejšie kontúry.“ Antikvariát plánovali rok, a presne rovnaký čas už fungujú. Tvrdia, že si plnia sen. No podnikanie je vratné, čo keby to nevyšlo? „Budeme stavať ďalej,“ povedia dievčatá bez váhania.
     
    Kutilstvo a príroda
    Chodí sem veľa vysokoškolákov, ale aj deciek z konzervatória. No a potom sú to náhodní okoloidúci. Alebo takí, čo čakajú na autobus a hľadajú „ľahkú“ literatúru. Keď má niekto podobnú požiadavku, Hanka hneď vie, čo má na mysli a kam ich nasmerovať. S istou pravidelnosťou po kľučke siahajú aj tunajší zberatelia. „Napríklad dvaja starší páni prichádzajú raz za dva týždne a vždy sa pýtajú, čo máme nové. Niekedy vedia lepšie, aké knihy sme pridali, než my.“

    Snažia sa pozorovať ľudí a rozprávať sa s nimi, aby vedeli, čo ich zaujíma, stále sa učia. „Momentálne máme neustále nedostatok kníh o prírode – o rastlinách aj zvieratách. Alebo o výšivkách. Keď jednu takú donesieme, hneď sa predá. Toto kutilstvo u nás veľmi ide. Sú to knihy, o ktorých vieme, že na sto percent o pár dní odídu. S beletriou je to už ťažšie, tam to nevieme odhadnúť.“
     
    Knihy prichádzajú samé
    Hanka a Radka pripravujú webstránku, ktorej súčasťou bude knihomoľmi dlho očakávaný e-shop. Toho sa dočkajú zrejme začiatkom júla, no majiteľky upozorňujú, že v ponuke nebudú všetky knihy hneď. Každý titul im musí prejsť rukami, a to si vyžaduje množstvo času. Na kvalitný zoznam kníh si budú musieť čitatelia ešte chvíľu počkať. Veľa ľudí sem príde práve z toho dôvodu, že doteraz nemali e-shop, aj preto dlho uvažovali nad tým, či ho vôbec vytvoriť. Ale keďže už majú také zásoby kníh, treba s tým niečo robiť. „Ľuďom sa nechce stále motkať. Pravidelní návštevníci frflú na to, že sem musia prísť, že si to nevedia pozrieť na webe. Ale ja si myslím, že čaro antikvariátov je práve v tom, že si medzi tými knihami, že sa v nich môžeš hrabkať a byť uprostred ich vône,“ hovorí Hanka s nadšením v očiach.

    A skadiaľ majú všetky tie knihy? Základ vytvorili tituly zo zrušenej školskej knižnice v Leviciach, ktorá obsahovala množstvo povinnej literatúry. No a potom si stačilo podať pár inzerátov. V súčasnosti sa však ľudia už ohlasujú sami. Podľa Radkiných slov sa mnohí celkom radi zbavujú kníh. Dosť často niekto zavíta so zoznamom titulov, ktoré chce darovať alebo ponúknuť na predaj. Mnoho kníh majú majiteľky aj od príbuzných či z iných zdrojov. Nemusia sa teda nejako namáhať, ľudia sa radi zbavujú kníh, hoci to neznamená, že ich nemajú radi. „Často zdedia dom, kde je knižnica a v nej knihy, ktoré im nič nehovoria,“ spomína Radka reálny prípad, s ktorým sa stretla.
     
    Od Dostojevského po Hrabala
    Na otázku, čo radi čítajú, odpovedali rozhodne: „Sme klasičky.“ Veľkú väčšinu spisovateľov majú spoločných. Napríklad Bulgakov, Čechov, Dostojevskij, srdcovou záležitosťou je určite Steinbeck, ale aj Hrabal či Sloboda, za ktorých sa prihovára najmä Radka, zatiaľ čo Hanka zhodnocuje zmenu vlastného „spotrebiteľského“ správania: „Človek prestane mať hrabošské chúťky, keď má okolo seba toľko kníh. Voľakedy som aj ja kupovala strašne veľa kníh, ale teraz už nie.“ Hanbia sa, že čítajú veľmi málo súčasnej literatúry, a preto sa to snažia zmeniť. Nedávno u nich Luella Honeybush zorganizovala literárny podvečer, ktorý bol súčasťou jej projektu Prístav precitnutia, o knihách nominovaných na Cenu Anasoft litera 2017. Išlo o akési komorné stretnutie nadšencov literatúry, pričom každý z účastníkov si mal prečítať aspoň jednu nominovanú knihu, aby o nej vedel niečo porozprávať. Hanka si vybrala Vilikovského: „Išla som do toho s tým, že si to musím prečítať, aby som o tom vedela niečo povedať a veľmi sa mi to páčilo, chlapík píše zaujímavo, určite mu dám ešte šancu a prečítam si od neho aj niečo ďalšie.“ Radka si vybrala Janu Micenkovú a jej debut Sladký život: „Absolútne mi to nesadlo, viac sa mi páčil Dotyk s absolútnom Dušana Vicena.“
     
    Ekofestival
    Nechceným a starým knihám dávajú druhú šancu, preto ich aktivity určite patria na Ekofestival, ktorého prvý ročník sa konal v Nitre nedávno. K téme ekológie majú blízko, aj čajovňu sa snažia viesť tak trochu ekospôsobom: „Ja o tom veľmi nerozprávam, pretože mi to príde úplne prirodzené, nerobiť zbytočný odpad a neplytvať a všetky tie veci, ktoré sa dnes strašne rozoberajú. Mne to príde také zvláštne, prečo sa o tom vlastne rozprávame, veď by to malo byť každému jasné a prirodzené,“ rozrozpráva sa Hanka na tému ekológie. Zapojili sa tiež do Noci literatúry – doktorand z Katedry žurnalistiky na FF UKF Matúš Veselý a hudobník a študent VŠMU Mário Drgoň čítali z knihy Thomasa Melleho Svet za chrbtom. Škoda len, že boli mimo hlavného okruhu, takže tí, čo chceli stihnúť toho čo najviac, k nim neprišli. Mladej poetke a fotografke Lucii Bihuncovej zas ponúkli priestor na výstavu fotografií.

    „Najlepšie by bolo, keby sme tu mohli pracovať obe. Nehovoríme, že chceme byť milionárky, ale aby nás to uživilo. Teraz sme tak na hrane. Preto spúšťame aj e-shop, chceme naše pôsobenie trochu rozšíriť. Ale iné rozširovanie neplánujeme. Nechceme z toho urobiť niečo veľké, zamestnávať ľudí a mať svoj biznis. To nie!“ prízvukujú majiteľky. Pôvab tohto miesta je naozaj v jeho komornosti a ja sa nesmierne teším z toho, že konečne aj v Nitre možno čakať na autobus či vlak kultivovane a príjemne. 
     
    Beáta Beláková