Krátka obrana Ľuboša Bendzáka a nasledujúcich

  • Autor článku

    Erik Groch
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/04
  • Text

    ad: Keď básnik stráca kontakt s realitou (Matúš Mikšík)
     
    Text o texte Ľuboša Bendzáka z knihy Samota je moja staršia sestra v Mikšíkovom editoriáli tohtoročnej marcovej Knižnej revue predstavuje precedens – po jeho uverejnení sa môže stať predchádzajúcim prípadom určujúcim alebo ospravedlňujúcim prípady nasledujúce – ako hovorí slovník. Stačí jediné neprogresivistické (aby som použil zápor mainstreamového mena pre skupinu my) spojenie v knihe – deštruktívny matriarchát – a vaša kreativita skončí razom v našom progresivistickom ohni. Je naozaj zvláštne pozorovať ako v emocionálnych, atomizujúcich vlnách súčasného západného intelektuálneho mainstreamu mizne z dohľadu všetko to, čo bolo prednedávnom vcelku dobre vidieť nezastreným zrakom starých detí – detí bez zvláštneho vzdelania. Medzi iným skutočnosť, že spravodlivý emancipačný zápas žien povstal z túžby po rovnosti medzi mužmi a ženami za rovnaké práva a nie za ideologizáciu týchto práv, smerujúcu k novej nespravodlivosti. Aj preto, že všetky (často dobre mienené) zápasy, kreované od ideí k ideológiám, sa v čase ukázali neudržateľné. Spomeňme si, koľko intelektuálov, progresivistov svojej doby sa pred sto rokmi, pohnutí ideami za spravodlivejší, krajší svet, stalo aktívnymi komunistami. Bendzák nechce byť ani komunista, ani progresivista. Rovnosť nie je revolúcia, ani matriarchát, ale najskôr to, čo sa ukázalo správne.

    Niečo zhnité je v spôsoboch súčasného diskurzu a aby nebolo hnilobu cítiť, oheň súčasných progresivistov tiež nesmie štípať ako dym z ohňa. Nespálime Bendzákovu knihu, napokon horiace hranice sú práve to, čo programovo odmietame. Autora vyradíme z prítomnosti tak, že vyberieme z celku detail a upriamime naň pozornosť. (Rovnako vznikajú sekty, keď preakcentujú istú časť posvätných textov, na ktoré sa sústredia.) Prevahu získa detail, navyše vytrhnutý z pôvodného celku, odsunutého do úzadia, takže to, čo ukazujeme, má podobu, akú chceme predviesť.

    Kameňom úrazu sa v Mikšíkovej skladačke stalo napokon zavádzajúce, utilitárne čítanie, keď z – citujem – „mizogýnnej pasáže“ v knihe o „deštruktívnom matriarcháte“, v ktorom „to chlapi nemajú ľahké“, vygeneroval diagnózu, smerovanie k mizogýnnemu odkazu knihy, pričom z vaničky vylial rovnako mizogýnneho autora. Pretože to je posolstvo Mikšíkovho editoriálu, ak ho čítame pozorne a rovnako ako Mikšík nezostávame pri tom chladní. Lenže príčinou zovšeobecňovania či neprimeraného zdôrazňovania pri posudzovaní textov je práve utilitárne uvažovanie v prospech koho alebo čoho a podľa takto nastavenej matrice sú texty prijímané alebo odmietané. Za posledných tridsať rokov si pamätám v podaní viacerých autoriek omnoho nevyberanejšie vyjadrenia o mužoch, nehovoriac o patriarcháte, no nikdy mi nenapadlo, že by preto autorky trpeli mizandriou. V týchto súvislostiach nemôžem nespomenúť, že nutnosť odmietnuť patriarchálny androcentrizmus som vyjadril niekedy pred štvrťstoročím, keď som v rozhovore pre Romboid (celkom vážne, s troškou rozmarnej schválnosti) navrhoval parlament zastúpený 150 rehoľnými sestrami.

    Mikšíkov text je vzrušujúci len preto, že predstavuje verejnú mediálnu represiu. Postscriptovým odkazom, ktorým celý text podsúva, sa autorovi nakoniec podarí prepasírovať cez predvolenú matricu posudzovaný fragment v prospech progresivistických interpretácií, zdanlivého predvoja kolektívneho my, zvlášť pri prospektívnom čítaní. Oveľa jasnejší odkaz patrí samotnému autorovi pertraktovanej knihy, ktorému sa (zrejme postupujúcou stratou kontaktu s realitou) podarilo devalvovať svoju vlastnú prácu, meno, povesť, a – ak vidíme ľudskú bytosť komplementárne – zredukovať svoje sny na bezsenné noci. Take that, Bendzák!
     
    Erik Groch