Kultúrna migréna

  • Autor článku

    Matúš Mikšík
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/06
  • Text

    Nasledujúci text bude v podstate zbierkou referencií, keby som však mal vymenovať všetky prípady podobné tým uvedeným nižšie, ktoré sa ako symptómy podieľajú na tvorbe celospoločenskej neurózy, vydalo by to na celú knihu. Ostatne, Martin M. Šimečka vo svojej eseji Medzi Slovákmi (vidíte, prvá referencia) túto neurózu identifikuje ako ľahostajnosť nás samých k... nuž, k sebe samým.

    Na Šimečkovu esej o „stave republiky“ v mojej mysli nadväzuje zbierka reportáží Andreja Bána Slon na Zemplíne, ktorá zachytáva práve ohniská tejto neurózy. Pre človeka, ktorému záleží na tom, aby sme sa ako spoločnosť niekam posunuli, je Bánova knižka naozaj ťažkým čítaním a privádza ma k otázke: Nachádza sa Slovensko v akejsi permanentnej migréne? A – pýtajme sa ďalej – čo túto migrénu spôsobuje? Kde sú neuralgické body verejného diskurzu? Za udalosťami, ktoré v posledných mesiacoch otriasli našou spoločnosťou, totiž spätne môžeme vystopovať aj vulgarizáciu verejného diskurzu, spôsobovanú nekultúrnosťou – áno, teraz veľmi redukujem a ešte aj tak používam dosť nenáležitý eufemizmus – niektorých (väčšiny?) verejných predstaviteľov.

    No ak chceme byť kultúrni, musíme sa vedieť rozprávať a uprednostniť dialóg pred inými formami sporov. V nedávnej diskusii o tom, čo je vlastne feminizmus (na Slovensku), spisovateľ Michal Hvorecký povedal, že to zatiaľ ako spoločnosť nevieme, pretože racionálny verejný dialóg na túto tému neprebehol (čo je vzorec opakujúci sa pri témach ako práva queer ľudí či práva žien v rámci „rozpravy“ o UPT či ratifikácii Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách). A neprebehol aj preto, že zásadné emancipačné literárne diela nemáme preložené do slovenčiny – a to je smutný paradox, pretože za veľa z toho, čo tu vôbec máme, by sme mali byť vďační ženám prekladateľkám.

    Nekultúrnosť teda vedie k vytváraniu hraníc. Vravíme si: My sme tu a feministky tam, my sme tu a východ Slovenska tam, my sme tu a chudobní tam – k tomu odporúčam skicu Zuzany Kusej Za ostrou hranicou, ktorej prečítanie viedlo aj k tejto úvahe – a tak ďalej. Skrátka: My sme tu a oni za hranicou, tam. Lenže historická skúsenosť spred roku 1989 nám hovorí, že byť „za ostrou hranicou“ jednoducho nie je dobré. Preto sme celú tému tohto júnového čísla venovali knižkám, ktoré tieto hranice či trecie plochy na rozhraniach kultúr obrusujú alebo rušia.

    Napokon, v inej ako otvorenej a súdržnej spoločnosti vlastne kultúrny dialóg o literatúre, umení a vlastne o všetkom ani nemá zmysel.
     
    Matúš Mikšík