Metafora zadnej izby

  • Autor článku

    Marta Fandlová
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/01
  • Text

    Chladný januárový pondelkový podvečer bol venovaný prezentácii zbierky poviedok Aleny Sabuchovej s názvom Zadné izby (Amma), ktorá sa konala v Galérii Artotéka v priestoroch Mestskej knižnice v Bratislave.

    „Milujem staré domy, ktoré niečo ukrývajú, majú históriu, príbeh...“ – týmito slovami opísala autorka svoj prozaický debut. Jeho leitmotívom sú priestory, ktoré skrývajú nielen materiálne veci, ale aj tie nehmatateľné – tajomstvá, staré lásky, pocity. V každom z deviatich príbehov figuruje nejaká miestnosť, dom, byt, záhrada či dokonca dom smútku: „Priestor zadnej izby, po ktorom je pomenovaná samotná knižka, je myslený aj ako metafora. Takú zadnú miestnosť má každý z nás. Každý z nás v nej niečo skrýva a nevie sa toho zbaviť.“

    Moderátorka Jitka Bystrická charakterizovala Sabuchovej písanie takto: „Využíva cit pre detail a schopnosť vyhrať sa so slovami. Takisto má brilantný pozorovací talent, ktorým dokáže reflektovať svoje okolie, pocity či vnemy natoľko, že sa v hrdinoch, ktorí tieto pocity majú, nájdeme aj my sami.“

    Dedina a slovenské zvyky sú autorke blízke, vo svojich poviedkach využila veľa slangu a nárečových slov. Jedna poviedka sa však odohráva aj v rušnom New Yorku.

    Celý večer sa niesol v znamení šibalskej ženskej atmosféry, ktorú svojimi piesňami doplnila speváčka Andrea Bučko. Zahriali pri srdci, takže nám už potom nebola zima.
     
    Marta Fandlová