Na písmeno, na hlásku to sedí!

  • Autor článku

    Veronika Šikulová
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/10
  • Text

    Po náležitých prípravách – nemal ani osemnásť a túlal sa po svete s básničkami po vreckách, a keď sa mal zamestnať, šiel robiť ošetrovateľa na psychiatriu a na protialkoholickú záchytnú stanicu, odskočil si do vyhne umenia, do Prahy, kde vyštudoval filmovú akadémiu – vydáva Víťo Staviarsky svoj debut… Odvtedy pridal niekoľko kníh, trochu zostarol, pribudli deti, vnúčatá, o príbuzenských vzťahoch medzi jednotlivými jeho knihami nech hovorí literárna veda. Všetky sú dojímavo veselé a samozrejmé, ako keď si trebárs krájate krajec chleba – smerom ku srdcu –, tak také; má rád Rómov a ich komunitu, tak aj také; ich zvyky pozná priam dôverne, sú aj také, živelné a živé, všetky jeho postavy sú dobre napísané.

    V tejto krajine sa minulo more peňazí na oživenie a oddiskriminovanie rómskej komunity, na zmenu jej spôsobov myslenia (opovrhovanie logikou či ráciom), iba jediné sa však nepodarilo „skonsolidovať“ a „oddiskriminovať“, a to Rómov, a aj o tom Staviarsky píše, aj keď nie priamo... Ťažko povedať, prečo si zvolil svojráznu rómsku komunitu, nie že by jej predstavitelia boli lepšími ľuďmi, možno veselšími, vynachádzavejšími, obozretnejšími. Keď ide o Rómov, v Staviarskeho knižkách niet žiadneho zápachu, ba čo viac, čitatelia si povrávajú, že ich z času na čas ovanie vôňa naozajstného života, nevyprchala z nich istá ľahkosť a originalita, ktorú poznáme z ich folklóru či spôsobu života. Život v Staviarskeho podaní je sám o sebe akousi smutnou radosťou. Jeho Romáci nám šponujú nervy z obsahového aj formálneho hľadiska.

    Skrátka, pri príležitosti neokrúhleho jubilea Víťa pozdravujem a gratulujem, vrelo jeho knižky odporúčam všetkým, čo ho ešte nepoznajú (nečítali, nestihli čítať), no odporúčam ich vrelo ešte raz aj tým, ktorým sú už známe duchovné a intelektuálne krásy, ktoré tento autor ponúka, a aj tým, ktorí si zamilovali jeho divoké, literatúrou doteraz nezmapované zákutia trhov, opustených obydlí, záchytiek, liečební, jeho huncútske žmurknutia, či noblesu jeho írečitých slovných vyjadrení. Na písmeno, na hlásku to sedí, tam, kde by ostatní urobili pauzu, Staviarsky melie a pridáva tempo, a tam, kde by ostatní plynulo nedýchali, on si zapauzuje. Ibaže, keď to napíše, neuľaví sa mu, svet aj život mu to vždy znova a znova vytmaví, a tak máme nádej, my, čitatelia, že nás opäť prekvapí knižkou. Život treba žiť a má sa aj vyrozprávať. To sa Víťovi darí a nech sa mu to darí čo najdlhšie!
     
    Verona