O dialógu

  • Autor článku

    Matúš Mikšík
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/01
  • Text

    Prečo navštevujeme divadlo? Za akým účelom postávame pred obrazmi v galériách? Čím nás fascinuje čítanie kníh? Prastará otázka o zmysle umenia, na ktorú existujú stovky fundovaných a hádam aj milióny takpovediac laických odpovedí. Funguje tu v podstate tretí Newtonov zákon – princíp akcie a reakcie. Na otázku prichádza odpoveď. Takisto pri spomínanom navštevovaní, postávaní a čítaní vzniká na základe akcie, podnetu, ktorý vyvoláva umelecké dielo, reakcia. Nositeľom akcie je tvorca, adresátom reakcie príjemca – nič nové, len mnohonásobne opakovaná záležitosť: Niet zmyslu knihy bez jej čitateľa. Umenie je otvorené, pýta si odpoveď – aj vtedy, keď sa môže zdať, že nekladie otázku.

    Alebo: niekto vás pozdraví. Ak pristúpite na pravidlá konverzácie, vraciate pozdrav, prípadne doložíte ďalšiu repliku. Ak sa vám konverzovať nechce (nemáte čas, človeka, ktorý vás oslovil, vnímate negatívne, a tak ďalej...), neodpoviete. Ak neodpoviete, nevzniká dialóg. Ide v podstate o to isté a ak načrtnutú premisu chceme zastrešiť v čo najširšom rozsahu jedným slovom, princíp akcie a reakcie v jazykovom, respektíve myšlienkovom svete, sa dá azda najlepšie vystihnúť práve slovom dialóg.

    Ešte raz – nenechajme sa mýliť zdanlivo monologickou povahou sedenia v kresle (už asi veľmi nie pri kozube, ale – ach, aká romantická a archaická predstava) a mĺkveho čítania knihy. Aj ak považujeme literatúru za oddych, tak s ňou komunikujeme, vyjadrené inak – oslovuje nás, prehovára k nám. To, ako veľmi nás daný umelecký artefakt oslovuje, vieme azda vyjadriť množstvom a hĺbkou myšlienok, respektíve intenzitou stimulov, ktoré v nás predmetné dielo vyvoláva – teda to, čo na otvorení a vedení dialógu trvá tak nástojčivo, že sme ochotní si to „zapísať“ – či už priamo na okraj knihy (tu mám na mysli aj podčiarkovanie), alebo do svojej mentálnej mapy (a to nielen v oblasti vedomia, teda vedomej „marginálie“, ale aj nevedomej).

    Ono zapisovanie do mentálnej mapy je, samozrejme – v najpraktickejšom a prísne fyziologickom rozmere – dobrým cvikom pre mozog, ešte dôležitejšie je však pre myseľ, respektíve – ak hľadáme vznešenejší výraz – ducha. Práve kamienky z mozaiky diela Jána Johanidesa na tejto strane sú dobrým príkladom toho, ako umenie môže poskytnúť stimul pre rast človeka. Stačí sa zamyslieť a jediná veta môže byť spúšťačom reakcie v podobe textu, ktorým sa dá vstúpiť do umenia dialógu – a toto umenie, „ars“, poskytuje nielen v literatúre a dokonca nie iba v oblasti umenia či kultúry, ale aj v rámci celého ľudského spoločenstva možnosti neobmedzeného rozvíjania sa.
     
    Matúš Mikšík