Povinné očkovanie

  • Autor článku

    Matúš Mikšík
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/05
  • Text

    Keď mi kedysi dávno na gymnáziu hrozila na polročnom vysvedčení štvorka zo slovenčiny (hej, to sa ozaj stalo), zaťal som zuby, niečo som prečítal, niečo som sa naučil – a dnes si robím z literatúry doktorát. Výraz „povinné čítanie“ aj mne spočiatku evokoval čosi desivé – ale iba kým som tie diela naozaj nezačal čítať. Keď sa ma Mila Haugová pýtala, čo som robil ako 10-ročný, odpovedal som, že som nečítal – a myslel som tým, že som nečítal Dostojevského, niežeby som nečítal vôbec.

    Pravdou je, že si vlastne nepamätám, čo spadá do prvej fázy môjho čitateľstva, určite však knižky z edície Stopy, určite Dobšinského rozprávky a určite, určite, ale naozaj určite Čarodejník z krajiny Oz. Možno mi v pamäti naozaj neutkvelo z Little Foxa nič viac, ako to, že tam bol „traper Freda“, ironické je si spomenúť na to, že som sa nikdy nedostal za tridsiatu stranu Jazdca v maske od Zane Greya a nevedieť, či to vlastne boli naozaj dobré knihy... Ale – zmysel to malo. Pretože aj imunitný systém sa odmala buduje prirodzeným spôsobom. Lieky, rôzne tabletky, prášky a injekcie, nám vedia pomôcť z najhoršieho, no kľúčová pre prežitie je najmä obranyschopnosť organizmu.

    Formou injekcie pre čítanosť literatúry sú napríklad aj literárne festivaly a literárne ocenenia, ktorým venujeme priestor v KR už tradične (v aktuálnom čísle ešte o trochu viac). Literárne festivaly a ceny sú pritom formou cyklického (väčšinou majú ročnú periodicitu) nabádania širšieho publika k percepcii beletristických textov – dokonca formou nie nepodobnou očkovaniu.

    Každoročným literárnym očkovaním je aj litera fest, teda séria sprievodných podujatí k Cene Anasoft litera. Už druhý rok po sebe bol festival akurát počas uzávierkového týždňa, preto sme sa rozhodli k nemu vrátiť v tomto piatom čísle formou rozhovoru s jednou z organizátoriek „anasoftu“, Simonou Fochlerovou. Rozhovory s aktérmi literárneho diania zvyknú – chtiac alebo nechtiac, zámerne alebo mimovoľne – tendovať k širšiemu uvažovaniu o čítanosti beletrie u nás.

    Všetci si totiž uvedomujeme, že „prijímanie“ literatúry by nemalo byť čisto sezónnou záležitosťou (tie medicínske podobenstvá mi idú, všakže?). Usporiadanie festivalu alebo vyhlásenie ocenenia je teda síce prepotrebnou jednorazovou injekciou, ale injekcia môže byť účinná iba vtedy, ak sa aplikuje do inak zdravého organizmu. Čitateľský imunitný systém teda treba kultivovať trpezlivo a neustále, najmä počas „mladých liet“ – inak sa averzia ku knihám stane chronickým problémom.
     
    Matúš Mikšík