Prezimovať s poéziou

  • Autor článku

    Matúš Mikšík
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/01
  • Text

    Poézia Jozefa Mihalkoviča je záznamom reality, tých jej výsekov, ku ktorým básnikov lyrický subjekt prechováva silné citové puto, najčastejšie nostalgické (ak ide o veci minulé), či jemne melancholické (v prípade lyrických momentiek, impresií). Organizačným momentom textu sa stáva lyrický naratív, čo je vidieť už v jednej z prvých básní autorovho debutu Ľútosť (1962) – básni Priložím.

    Autorov debut je charakteristický jemnosťou, rustikálnosťou a citom pre detail, ktorý by bol „voľným okom“ takmer nepostrehnuteľný, no zvýznamňuje sa práve v básni. Mihalkovičova poetika je týmto blízka napríklad poetike Štefana Strážaya. Mihalkovičove texty sa neskôr – čo už platí aj pre zbierku druhú, Zimoviská (1965), nie však pre neskoršie – predlžujú a nadobúdajú pásmovitý charakter s využitím postupu montáže.

    Kým Ľútosť sa dá považovať za takmer neobraznú, v Zimoviskách sa zaznamenávané každodenné výjavy miešajú s nákladnou obraznosťou, akou z Trnavskej skupiny básnikov disponoval najmä Ján Stacho. Výsledný výraz ale ostáva na rozdiel od explozívneho Stacha u Mihalkoviča takpovediac stíšený a v podstate nenápadný, na druhej strane sú však prítomné neprehliadnuteľné, zavše až expresívne metaforické komplexy. Týmto vzniká zaujímavá dialektika medzi reálnym svetom a svetom silnej básnickej imaginácie.

    V ďalších dvoch zbierkach – Kam sa náhlite (1974) a Približné položenie (1978) – sa básne „odohrávajú“ v meste (mesto je bázou, nie témou), identifikácia priestoru je však pri tomto autorovi sekundárna – v centre celej autorovej tvorby sa nachádza človek. V tejto súvislosti je dôležitým princípom Mihalkovičovej poézie gnómickosť, orientovaná na základné tézy o podstate ľudskej bytosti.

    V zbierke Príležitostné básne (1988) Mihalkovič neponúka texty na „veľké príležitosti“, práve naopak, akýkoľvek, aj ten najbežnejší životný výjav sa mu zdá byť vhodnou a dôstojnou príležitosťou na báseň. V podobnom trende pokračuje aj v zbierke 20 básní (2001), v ktorej je zreteľný životný optimizmus – za všetko hovorí odkaz na Jána Smreka, ale napríklad aj básne s motívom vína.

    Zbierka Z nových básní (2006) prináša nové aj „staršie“ (teda už publikované) Mihalkovičove texty, výsledkom, našťastie, nie je akýsi nesúrodý eklektický súbor textov, ale práve naopak – môžeme v nej vidieť básnikovu tvorbu v (takmer) celej jej šírke, so všetkými dôležitými konštantami i premennými.

    Jedným z najvzrušujúcejších, najtajomnejších a najkrajších poetických súborov slovenskej literatúry však pre mňa zostávajú najmä Mihalkovičove Zimoviská.
     
    Matúš Mikšík
    (text vznikol ako súčasť profilu Jozefa Mihalkoviča na stránke www.litcentrum.sk)