S podporou mesta podľa vlastných predstáv

  • Autor článku

    Beáta Beláková
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/05
  • Text

    V Púchove existujú dve kníhkupectvá, ktoré som mohla navštíviť a priniesť na týchto stránkach ich príbeh. Fungujú tu už roky a ľudia ich poznajú. Nohy ma však zaviedli do tretieho, najmladšieho, priamo do Župného domu, kde sídli kultúrne centrum Podivný barón. Bola som zvedavá na koncept, za ktorým stoja Marek Vatraľ (1982) a Petra Pobežalová (1980). Kníhkupectvo je tu zatiaľ okrajovou záležitosťou, ale všetko sa deje z nejakého dôvodu.
     
    Je to mladé zoskupenie, ktoré sa ešte iba rozbieha, ľudia ich stále len objavujú. Druhé narodeniny oslávi 26. júna. O tom, ako naštartovať kultúrne centrum, sa Marek a Petra radili s Artforom, stretli sa s jeho zakladateľom Vladom Michalom, ktorý im odporučil spojiť kníhkupectvo s kaviarňou a organizovaním podujatí, lebo Púchov je – podľa Petry – malé a ešte k tomu priemyselné mesto. Človek ho vraj celé prejde pešo za pätnásť minút.

    Podivného baróna najprv založili na živnosť a snažili sa využívať dotácie, na ktoré im vznikol nárok. „Tým, že organizujeme veľa kultúrnych podujatí, sme zistili, že by pre nás bolo výhodnejšie založiť občianske združenie,“ hovorí Petra. Tak sa aj stalo a dnes je to už rok, od kedy konečne nastal čas využívať aj dotácie z Fondu na podporu umenia. „Táto hlavička nám viac pomáha aj v spolupráci s mestom,“ vysvetľuje mi Petra. Podarilo sa im získať dotácie z mesta, vďaka čomu môžu úroveň kultúrneho centra posúvať hore.

    A prečo práve Župný dom? Podľa Petry je to jediná historická budova v Púchove, ktorá ešte patrí mestu. Pre spoluprácu sa rozhodli aj preto, že iné nájmy boli príliš vysoké, mnohé priestory v centre mestečka obsadené. Mesto im vyšlo v ústrety, a keď prešli na formát občianskeho združenia, ich partnerstvo sa ešte viac zosilnilo. „Vidia, čo robíme a chcú, aby sme fungovali aj naďalej. Naše kultúrne podujatia sú iného charakteru, než tie oficiálne mestské, ktoré sú mnohokrát komerčné. My dávame priestor najmä mladým ľuďom.“
     
    Archeológ nemeckého pôvodu Hoenning
    A prečo toľko o grantoch, partneroch a dotáciách? „Z predaja kníh sa nedá vyžiť, niekedy predáme za mesiac iba osem kníh, hoci inokedy aj tridsať, je to rôzne. Napriek tomu tu máme výber, niečo iné, čo čitatelia v ďalších púchovských kníhkupectvách nenájdu,“ obhajuje knihy Marek – a treba uznať, že dve kníhkupectvá sú na malé mestečko veľa, preto rozumiem tomu, že Marek a Petra prichádzajú s vlastným konceptom. Mnohé okolnosti však hrajú proti nim, napríklad to, že v meste nie sú vysoké školy. Študenti odchádzajú do iných miest, a naopak, nijakí iní sem neprídu, lebo sa tu nemôžu vzdelávať. Majitelia Podivného baróna sú pritom stále „hladní“ po ľuďoch ich krvnej skupiny, po kultivovaných čitateľoch, ktorí by ich výber kníh ocenili.

    Tituly, ktoré u nich najviac idú, sú z vydavateľstva Absynt a Artforum, ale dobre sa predáva aj motivačná literatúra a knižky s ekologickými témami. Minulý rok patrili medzi najžiadanejšie publikácie Kúzelné upratovanieTajný život stromov.

    „Tým, že tu mávame všelijaké besedy, sa ten výber kníh vykryštalizoval,“ pokračuje Petra. Besedy sú s rôznymi zaujímavými ľuďmi, prostredníctvom ktorých získavajú kontakty. K dispozícii majú hneď niekoľko priestorov. Najmenej ľudí sa zmestí do hlavného priestoru, kde je kaviareň a kníhkupectvo. O pár krokov ďalej však majú ešte čitáreň, v pohodlí sa tam usadí asi päťdesiat ľudí, vonku na terase premietajú v letnom kine, miniatúrne pódium slúži na koncerty, no a napokon netreba zabudnúť na podkrovie, kde sa zmestí takmer 300 návštevníkov. V priestoroch Župného domu dokonca sídli múzeum púchovskej kultúry, od čoho sa odvíja aj názov kultúrneho centra a vzájomne to pekne korešponduje. Opäť sa slova ujíma Petra: „Dlho sme sa pohrávali s názvom Podivný barón. Keď sme dostali tento priestor, zbadali sme tu knihu Podivný barón, ktorá je o archeológovi Emilovi Friedrichovi Johannesovi Hoenningovi. Kedysi dávno našiel vzácne vykopávky na púchovskej skale. V múzeu sa nachádza aj miestnosť, ktorá nám ho pripomína. Historik Pavel Dvořák o ňom natočil dokument a napísal knihu, ktorú nazval práve Podivný barón.“ Zvláštne je, že mnohí domáci túto reálnu postavu nepoznajú.
     
    Mainstream, periféria, poézia
    Keď som nazvala ich činnosť „činnosťou alternatívneho charakteru“, Marek okamžite namietal, že nerád používa toto slovo. Hneď mi vysvetlil, že premietajú aj mainstreamové filmy, pozývajú si aj populárnych autorov či kapely, preto sa rozhodli tento termín nepoužívať, ale radšej ich postoj definovať tak, že dávajú priestor (aj) menej známym umelcom, predovšetkým lokálneho charakteru, respektíve takým, ktorí nie sú až takí známi, alebo ktorí v týchto končinách ešte neboli, nevystupovali, nepôsobili. Aj literárne besedy už usporiadali zväčša s lokálnymi spisovateľmi, ktorí už vydali knihu alebo ju pripravujú. Nedávno sa tu odprezentovala nádejná poetka-debutantka Tamara Pribišová, ktorá píše „subtílnu, citlivú, ženskú poéziu“, ako hodnotí jej tvorbu Marek. V blízkej budúcnosti by radi pozvali Moniku Kompaníkovú, Dušana Mitanu alebo Michala Hvoreckého či Daniela Heviera.

    Priestor dávajú aj neznámym, úplne začínajúcim autorom. „Mali sme veľmi zaujímavú čítačku básnikov-gymnazistov z Považskej Bystrice a Žiliny. Bol som uchvátený tým, akí sú pre poéziu – vlastnú tvorbu, čo je v súčasnosti periférny žáner – zanietení. Dokázali naplniť celú kaviareň.“ Ďalšiu zaujímavú prednášku mal Juraj Koudela z Absyntu, ktorý rozprával o vydavateľstve, o tom, čo všetko stojí za vydaním knihy. Azda najväčší úspech u Podivného baróna zaznamenala spievaná folková poézia. Raz za čas sa tu zídu ľudia z okolitých miest, nadšenci mestského folklóru, ktorý je podľa Mareka už polozabudnutý, venovali sa mu napríklad Vladimir Vysockij alebo Bulat Okudžava. Takže poézia, hoci neznáma alebo v spievanej forme, tu má svoje miesto. Azda preto, že je dôležitá pre samotného Mareka, ktorý moderoval aj večer beatnickej poézie: „Mám rád beatnickú poéziu a tiež staroamerickú (americkú) poéziu z 19. a 20. storočia, ako sú autori Carl Sandburg, Edgar Lee Masters, Walt Whitman, čítam, pravdaže, aj tvorbu slovenských básnikov.“
     
    Študenti nemajú záujem
    Marek Vatraľ učil päť rokov na gymnáziu dejiny umenia a umenie a kultúru, preto sleduje i to, či k nim nejakí študenti chodia, najmä s ohľadom na blízkosť Podivného baróna a budovy gymnázia. Dva roky fungovania je zrejme ešte krátky čas na to, aby sa sformovala určitá komunita ľudí, ktorí by sem pravidelne chodievali nakupovať napríklad žánrovú literatúru. „Ešte som sa nestretol s tým, že by sem niekto prišiel a pýtal si komiks. Hneď vedľa je gymnázium, väčšinou tínedžeri sú tí, ktorí inklinujú k takémuto typu literatúry, k žánrovej literatúre ako je fantasy a sci-fi, ale študenti sem vôbec nechodia.“ Dobrou správou je aspoň to, že ich navštevujú profesori. „Je to mladý kolektív slovenčinárov a dejepisárov, vidno, že sú zohratí. Niektorí z nich píšu poéziu a dávajú to na Facebook. Chodia sem aj kupovať knihy. Raz som sa s nimi rozprával a zhodli sme sa na tom, že toto je tá generácia tínedžerov, ktorú už nič nezaujíma, je veľmi pragmatická. Keď som na hodine povedal niečo naviac k nejakému autorovi, či sa to týkalo umenia alebo literatúry, prvá otázka bola: bude to v maturitných otázkach? Dal som informáciu naviac a hneď sa prejavil ten hlúpy pragmatizmus, ktorý tu prevláda všade,“ spomína Marek na svoje pedagogické pôsobenie, ktoré však tak úplne nezavesil na klinec a vyskúšal si prednášať mimo školskej pôdy.

    Počas maturitného týždňa minulý rok urobili gymnazistom program – prednášku na tému extrémizmus. „Zaujalo ich to, no neprekvapilo ma, že tam boli prváci alebo druháci, ktorí inklinovali k týmto veciam, nemali problém obhajovať Tisa, prvý Slovenský štát alebo Kotlebu. Na jednej strane to vnímaš ako pozérstvo, také to mladé, rebelské, tínedžerské, nerozvážne a hlúpe. Na druhej strane mi oznámili, že to nie je tak, ako som im povedal, pretože oni k tomu majú iný zdroj. Pýtam sa ich, aký? Ten, ktorý mi dala babka, otec, mama doma čítať.“

    Extrémistické nálady sa prejavili aj počas jednej diskusie: „Mali sme tu diskusiu s Jurajom Smatanom, ktorý sa venuje konšpiračným teóriám. V Púchove má Kotleba početný fanklub, ktorý sa to dozvedel a prišiel na ňu, dokonca vo väčšom počte ako reálni ľudia, ktorí sem plánovali prísť, ale zľakli sa. Museli sme zabezpečiť aj policajnú hliadku. Vtedy sme si povedali, že takéto diskusie už nebudeme robiť. Aj keď bola veľmi poučná, Smatana argumentačne silný, a pri moderovaní som sa snažil ustrážiť otázky, celý večer sa niesol v jednom veľkom napätí.“
     
    Dva kultúrne prúdy
    A kam by to celé chceli posunúť? Aké sú ciele tohto mladého kultúrneho centra? Marekovi sa páči koncept, na ktorom funguje kultúrna agentúra T klub v Rožnove pod Radhoštěm. Je to zoskupenie, ktoré spadá pod mesto, ale nie pod ich oficiálnu kultúru, skôr vytvára akýsi jej protiprúd. „Tým pádom je spokojný väčšinový divák, ale zároveň aj ten menšinový, ktorého nezaujíma komercia. Zdá sa mi to také vyvážené. K tomuto by som sa raz chcel dostať, toto by ma bavilo,“ uzatvára svoje vízie Marek a mne už zostáva len držať im palce.
     
    Beáta Beláková