Slnečné pozdravy, Capalouest 2018

  • Autor článku

    Ján Gavura
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/09
  • Text

    Cesta do Banskej Štiavnice na slovensko-francúzsky festival Capalouest 2018 bola prísľubom, že sa stretnem so zaujímavými ľuďmi v nemenej zaujímavých kulisách historického mesta, ktoré si vytvorilo množstvo jedinečných kútov podľa toho, kedy v minulosti sa na dané miesto „zabudlo“. Postupne zisťujem, že Štiavnica si ponecháva status zabudnutého mesta a aj napriek letnej turistickej sezóne je to miesto, kde sa dá dobre schovať pred svetom.
     
    Čitateľom Knižnej revue netreba Capalouest osobitne predstavovať, treba však povedať, že tento rok sa z pôvodného „smeru na východ“ (Cap à l’Est) stal „smer na západ“ (Cap à l’Ouest), čo, ostatne, reflektuje aj tento text. Za šestnásť rokov trvania festivalu sa ho zúčastnila podstatná časť slovenských spisovateľov a o štiavnických literárnych dňoch uprostred leta sa čitateľom podali početné správy. Aj tento rok dostali pozvanie perspektívni autori poézie a prózy z Francúzska a najmä Slovenska. Prevahu mali básnickí rezidenti Bratislavy, na ktorých čakala osobitná prekladateľská (príprava básnickej antológie) a performatívna úloha (absolvovať náročné literárne pásmo). Aj tento rok sa obsadila rytierska sála Starého zámku a podniky Art café, Libresso a Gavalier a režisérsku taktovku si znovu užil riaditeľ Capalestu Michel de Maulne.
     
    Spojár a Zámok
    Lenže srdcu nerozkážeš. Oficiálna časť bola fajn, dôstojná a profesionálna. Ale chtivé a dychtivé vnútro sa sýtilo po svojom. Dojmy a zážitky sa v rýchlom slede striedali, a keď mentálny prach usadol, vytvoril sa úplne nový obraz Capalouestu, ktorý v mnohom prekvapil aj mňa. Na jednej úrovni bolo zážitkom počúvanie hudby na starom hrade aj pivo v socialistickom pohostinstve Spojár. Ako abstinent druhej generácie poznám pohostinstvá a pajzle skôr z rozprávania a jediný aký-taký pravidelný kontakt s krčmou udržiavam len vďaka tomu, že v našej obci má krčmárka kľúče od tenisového kurtu.

    Kontrast Spojára a Zámku počas živého literárneho pásma súčasnej slovenskej poézie v domácom a francúzskom jazyku je ohromujúci. V rytierskej sále je všetko naplánované: štvorica poetov Mária F., Agda B. P., Michal H. a Peter Š. sedí oproti sebe akoby hrali poker a zjavne im nie je všetko jedno. Na uchu majú slúchadlo a strnulo pozerajú do scenára, ktorý vyzerá ako zošit na hudobnú výchovu prvého stupňa základnej školy. Vľavo na scéne stoja dve známe herečky Magda V. a Lucia L. pri stojanoch na noty, ktoré si pri prvom pohľade pomýlim s vysokými barovými pultíkmi, ale namiesto margarity aj ony majú pred sebou scenár. Najpôvabnejšia chvíľa nastáva, keď sa libreto dostane na koniec strany a všetci zúčastnení aktéri synchronizovane otočia stránku. Vpravo v dlhom smokingu diriguje svoje umelecké teleso sám Michel de M. Bradou, sivými vlasmi a plavnými pohybmi mi nevdojak pripomenie principála z Perinbaby.
     
    Poďme chodiť po Štiavnici
    Vonku je konečne chladno, ale dnu je nedýchateľný vzduch zo silných reflektorov a sústredeného publika. „Poďme chodiť po Štiavnici,“ dostávam neodmietnuteľnú ponuku od básnika Paľa T., ktorý je tu doma. Posledným pohľadom sa rozlúčim s účinkujúcimi a ich synchronizované otočenie ďalším listom si vysvetľujem ako odpustenie toho, že s nimi neostávam až do konca. Paľo ma vedie do záhrady za hradom, kde jeho priateľ v posledných zvyškoch svetla kosí terasu. Je tu krásne, i keď si viaceré veci musím pre tmu iba domýšľať. Dozrievajú slivky a hneď si zopár strčím do úst.

    Chodíme po Štiavnici. Mimo turistických uličiek, pod nohami škrípe štrk, rýchlo meníme nadmorskú výšku, stretneme Paľových priateľov, ktorí nás hneď ošacujú na prekliatych alebo pošahaných básnikov, neskôr Paľo utrúsi pár poznámok z histórie, potom pridá pár slov o tom, že starí Štiavničania majú od toľkého chodenia do kopca nadpriemerne veľké srdcia a nakoniec sa lúčime „kapurkovým“ pivom v Spojári. Je to obrovská sála s retro výbavou. Niečo pre pacientov, ktorí si stále myslia, že žijeme v ČSSR. Je tu prázdno.

    Mladučká výčapníčka nám rutinne natočí malé a veľké pivo. S Paľom sa rozprávame o všetkom. Poézia, zdravie, dlhé vlasy, alkohol, láska a iné závislosti. Nie nevyhnutne v tomto poradí. Užívame si, že nikam nemusíme ísť a že tento čas je na spoločenskú terapiu. Takže sa liečime. Medzitým na dvakrát pripaľujeme opitému tínedžerovi cigaretu a sledujeme, ako sa kocúr, miestny miláčik, hostí na mačacej konzerve. Je na mne rad platiť a nechávam nezvyčajne veľké sprepitné. Výčapníčka sa čuduje. Nakoniec asi pochopí, že si priplácam za ozdravnú kúru v tomto skanzene.
     
    Poetky a básnici
    V Štiavnici počúvam veľmi dobré básne a len o niečo horšiu prózu. Som nasýtený a v duchu si triedim, k čomu sa budem chcieť vrátiť a čo mi nič do budúcnosti neprinesie. Počúval som, ale v pamäti utkvievajú obrazy celkom inak. Mária Ferenčuhová má v Štiavnici stále mokré vlasy, pretože namiesto behania bola plávať v tajchu alebo práve vyšla zo sprchy. Naďalej riadi svoje telo a okolie a nepozná nie. Z Evy Tomkuliakovej sa snažím vyhnať plachosť a objavujem, že pri počúvaní básní si stále točí dlhé čierne vlasy okolo prstov. Na jednej z fotografií, kde číta z pripravovanej knihy, vyzerá v ružových nohaviciach s vysokým pásom ako orientálna tanečnica s nohou na špičke. Veronika Dianišková číta z už vydanej knihy a prekvapuje ma, že stále vyzerá ako maturantka. Kvitujem, že sa stále smeje, aj keď to je asi jediný raz, akým sa jej robia vrásky. Keď mi zapózuje s novou zbierkou ako profi modelka, pokojne by obstála na obálke nejakého lesklého magazínu.

    Nezmenená ostáva aj Dana Podracká. V oblečení čiernom ako solárny panel premieňa kultúrnou fotosyntézou podnety zvonka na poéziu. Jej hlas pri čítaní má nezameniteľnú dikciu, jasnú a ostrú ako rytec, ktorý svoje dielo natrvalo značí do dreva. Pani Vallovej ide práca moderátorky výborne. Pri fotení ma prekvapí, akú laserovú žiaru vydávajú jej hrubé okuliare. Pokojnou slovenčinou a francúzštinou rozhojdáva vzduch ako letná sieť medzi stromami a robí z Capalouestu podujatie zharmonizované nielen s horúcim mestom, ale aj priľahlým vesmírom. Nóru Ružičkovú vezieme do Bystrice. Rýchlo si vymieňame informácie, lebo cesta je krátka a nevideli sme sa dlho. Cítim sa ako šofér slečny Daisy, mám za úlohu Nóru doviezť celú a hlavne bez nauzey, čo pri starej honde civic chce okrem básnického aj dávku šoférskeho umenia.

    S Agdom uzatvárame debatu, že na Slovensku je ľahšie byť satanistom ako vegánom, a s hladom sa mi spája aj Peter Šulej, ktorého misia dobre sa v Štiavnici najesť ostala nesplnená aj napriek niekoľkým dobre plánovaným pokusom. Asistentom v hľadaní kvalitnej kuchyne je Michal Habaj, ktorý sa mi v mysli odtláča zdvihnutou rukou s dvoma vystretými prstami. Vyzerá ako veľký žiak hlásiaci sa pani učiteľke, i keď v tom geste v skutočnosti ide o „subverzívny performans“ a súčasť básne. Odnášam si aj mentálny obraz Antona Hykischa, rímsky profil jeho tváre, ktorú si pri čítaní o cisárovi Jozefovi ľahko možno zameniť so starovekým Cézarom. Zaujmú ma aj oči Rút Lichnerovej, stále detsky zvedavé, no skrývajúce skúsenosť, že k pravde sa treba prehrýzť cez pozlátko.
     
    Smer na západ
    Zoznamujem sa so Silviou Majerskou, bilingválnou slovensko-francúzskou poetkou, ktorej ako nejakej televíznej rosničke v každej básni čosi fúka, prší alebo padá obloha. Pokúšam sa zo Silvie urobiť dobrý záber, ale stále sa mi nedarí. Na moje prekvapenie uspejem, keď chcem odfotiť iného člena francúzskej básnickej delegácie Guillauma Métayera, usmievavého chlapíka, s ktorým si najlepšie porozumieme bez slov pri spoločnom utekaní pred búrkovým mrakom. V myšlienkach sa vraciam k francúzskej poetke Linde Marii Baros, ktorej prísna tvár a prejav pri čítaní ma ľakali a priťahovali zároveň. Opäť sa ukázalo, že ženy majú viacej odvahy, lebo od mikrofónu ju nezahnal ani protivný dážď.

    Zážitkovú fotobanku si dopĺňam obrázkom romantickej dvojice literárnej kritičky Ivany Hostovej a jej „Robika“, najsystematickejších literárnych turistov Slovenska a blízkeho okolia. Pocit úplnosti pobytu v Štiavnici dodáva rýchla večera s Ľudmilou Klimkovou a Paľom Tulejom. Ľudmila a Paľo riešia typické štiavnické problémy, drevo na zimu a strašidlá. Oboje berú smrteľne vážne a len čo dojeme, Ľudmila sa náhli, aby prišla domov pred zotmením.

    Pointou príbehu môže byť, že nemá pointu. Stretnutím v Štiavnici sa nič nekončí. Viac ako pocit uzavretosti prevláda otvorenosť budúcnosti. Dohodli sa nové stretnutia, kultúrna spolupráca, padli návrhy na publikovanie básní a poštou mi už prišla prvá kniha od novej priateľky. Od toľkého chodenia ma bolia nohy a chrbát. Podľa apky v telefóne som vraj denne prešiel 11,8 kilometra, urobil 14 797 krokov a prekonal výškový rozdiel 86 poschodí. Bolia ma nohy, ale kráča sa mi ľahko.
     
    Ján Gavura