Tatran oslavuje

  • Autor článku

    Eva Mládeková
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/09
  • Text

    Známe slovenské vydavateľstvo má už 70 rokov. Prinášame vám pohľad dlhoročnej redaktorky a riaditeľky Tatranu Evy Mládekovej na jeho históriu a na ďalších stránkach nájdete aj recenzie na niekoľko tohoročných kníh z produkcie jubilanta.
     
    Moja dlhá, štyridsaťpäťročná cesta v jednom vydavateľstve ma napĺňa nostalgiou, najmä keď mám bilancovať sedemdesiatročnú existenciu inštitúcie, ktorú založili v Bratislave 19. septembra 1947 ako súkromnú účastinnú spoločnosť s cieľom: „… aj pri neustálom zdôrazňovaní rentabilnosti nie je a nemôže byť cieľ predovšetkým zárobkový…“ Pri kolíske vydavateľstva stáli aj literáti, ktorí vedeli, o čom hovoria, a tak za prvého riaditeľa Tatranu zvolili spisovateľa Ľuda Zúbka.
     
    Prestíž budovali osobnosti
    Spočiatku malo vydavateľstvo osvetový charakter, zameraný na „popularizátorskú“ a „populárno-vedeckú“ produkciu, čo bola v tých časoch priekopnícka práca. Neskôr sa zameralo na vydávanie výtvarnej literatúry, beletrie a literárnovedných diel, pričom sa rovnako stalo zakladateľom nových tradícií a koncepcií. Význam, a najmä prestíž vydavateľstva budovali osobnosti, ktoré v tom čase vo vydavateľstve pracovali. Spomeniem len niektorých: Ivan Kupec, Ján Ferenčík, Andrej Plávka, Ondrej Mrlian, Gabriel Rapoš, Jozef Felix, Michal Chorvát, Daniel Šulc, Július Lenko, Zora Jesenská, Ružena Žiaranová-Dvořáková, Soňa Čechová a mnohí ďalší.

    Úctu a rešpekt si vydavateľstvo získalo najmä závažnými edičnými činmi v oblasti slovenskej klasickej a súčasnej tvorby, obohacovaním prekladovej literatúry o diela autorov, ktorí v slovenskej literatúre absentovali, ako napríklad Dante Alighieri, Platón, Joseph Conrad, F. M. Dostojevskij, Publius Ovidius Naso, Charles Dickens, Victor Hugo, Lion Feuchtwanger. Preklady boli v tom čase natoľko významné aj preto, že obohacovali pôvodnú literatúru o nový štýl a námety.

    V osemdesiatych rokoch prišla do vydavateľstva nová generácia redaktorov, ktorá priniesla aj nový pohľad na preklad pod vplyvom Popovičovho diela Teória umeleckého prekladu. Mimoriadny dôraz kládli na kultúru jazyka, k čomu výrazne prispievali časté hodnotenia pôvodných a prekladových diel v denníkoch a literárnych časopisoch, udeľovanie Ceny Jána Hollého a celotýždenná Letná škola prekladu, kde podnetné príspevky a tvorivé diskusie posúvali slovenský preklad dopredu.
     
    Kolegovia a kolegyne
    Zhodnotenie prínosu a významu vydavateľstva Tatran prenechám akademickým odborníkom a radšej zaspomínam na kolegov, ktorí tvorili nosnú časť vydavateľstva a poniektorí už nie sú medzi nami. Bonviván a vzdelanec Ignác Šafár ma prijímal do vydavateľstva so slovami: „… a nie, aby si v latinčine prekladala každé item.“ Bol vedúcim redakcie svetovej literatúry a zaslúžil sa o to, aby sme sa aj na Slovensku pustili do prekladu svetovej klasiky. V jeho preklade si slovenský čitateľ mohol prečítať kompletné Ezopove bájky, zbierku Nenávidím a milujem od prvého rímskeho lyrika G. V. Catulla, Horatiove Ódy a Epódy, Ovídiove Metamorfózy aj výber z jeho poézie. Pričinil sa o prvé kompletné preklady z gréčtiny a latinčiny. Neskorší redaktori ako Tomáš Oravec, Táňa Kusá a Jana Rovenská, všetko absolventi klasickej filológie, pokračovali v jeho práci a za ich éry bolo publikovaných takmer 100 latinských a gréckych autorov. Vyvrcholením tohto úsilia bolo vydanie kompletného prekladu Platóna, vďaka čomu sme predbehli českých kolegov.

    V Tatrane sa pod vedením Zory Jesenskej sformovala aj známa škola rusistov, ktorí patrili v 60. a 70. rokoch k priekopníkom prekladu. Jednou z nich bola aj Hana Kostolanská – za preklad diela I. A. Gončarova Oblomov získala Hollého cenu. Nesmierne som si ju vážila aj preto, že ma naučila úcte k textu, pokore k prekladanému autorovi a trpezlivosti s vetou. Redigovala môj prvý preklad Leonarda Franka Karl a Anna. Spomínam si, že pri opise dvoch vojakov, ktorí v páliacom slnku ležia v zákopoch kdesi na africkej Sahare, išlo o nesmierne poetický text, ktorý v mojom podaní vyznel veľmi plocho. Doteraz mám v živej pamäti, ako sme si kreslili zákopy a vojakov a formovali vetu za vetou do zmysluplnej nadväznosti a nevšednej poetiky.

    Oporou našej redakcie bola Elenka Nižňanská. V korektúrach doplnila každú čiarku, nadbytočnú vyhodila, zlú predložkovú väzbu pozmenila, nevhodné slovo nahradila, škrípajúcu vetu uvoľnila a chýbajúce časti dopísala. Bola schopná tápajúcemu redaktorovi venovať pol dňa, aby naliehavý problém spolu vyriešili. Vyžarovala pokoj a dôveru, možno preto sa mnohí na ňu obracali s prosbou o radu. Ešte mi nedá nespomenúť Danu Lehutovú, vedúcu slovenskej redakcie, dámu, ktorá si poradila s každým problémom a jazykovým hlavolamom.
     
    Zmenili sa časy aj čitateľ
    V jednotlivých redakciách panovala tvorivá atmosféra, o akej sa nám v dnešných uponáhľaných časoch môže iba snívať. A potom naše ranné tatranské kávy na prvom poschodí v zadnej miestnosti budovy na Michalskej ulici. Cigaretka, káva a nekonečné debaty o jazykových problémoch, o najnovšom vydaní Ruda Slobodu, čo zasa vymýšľa riaditeľ v Slovenskom spisovateli, alebo ako nám zástupca šéfredaktora žerie nervy kontrolou dochádzky. Dnes si nikto nemôže dovoliť prepych vtedajších čias – vo vydavateľstve pôsobilo tridsať redaktorov a navzájom si pomáhali. Keďže neboli počítače, texty sa redigovali na papieri, po prepísaní sa čítali, teda prešli rukami dvoch redaktorov, potom nasledovala stĺpcová a stránková korektúra, ktorú čítali ďalší dvaja redaktori. Každá kniha prechádzala rukami najmenej štyroch redaktorov. Dnes mám pri niektorých publikáciách občas dojem, že knihu si poriadne neprečítal ani sám autor.

    Tempora mutantur et nos mutamur in illis. (Časy sa menia a my sa meníme s nimi.) Aby po roku 1989 vydavateľstvo prežilo a nezaniklo, muselo sa prispôsobiť dobe. V roku 2006 som odkúpila podiely vydavateľstva a spolu so synom sme sa začali zamýšľať nad ďalším smerovaním Tatranu. Bola to výzva, aká sa tak ľahko nezopakuje. Naším cieľom bolo vydávať špičkovú svetovú tvorbu a pokračovať v publikovaní Zlatého fondu slovenskej literatúry a Čítaní študujúcej mládeže. Hneď prvý rok nám ukázal, že naše veľkolepé predsavzatia hraničia s naivitou. Uvedomili sme si, že ak chceme mať prosperujúce a životaschopné vydavateľstvo, nemôžeme vnucovať svoje predstavy širokej čitateľskej obci, ale do určitej miery sa musíme prispôsobiť čitateľovi. Od textovej kvality a výberu dobrých kníh sme neupustili, v edícii Svetová tvorba sme vydali takých významných autorov ako Juliana Barnesa, Woodyho Allena, Irène Némirovsky, Alfonsa Cruza, Francisa S. Fitzgeralda, Colma Tóibína a mnohých ďalších, ale ukázalo sa, že pokračovať v niektorých edíciách je neproduktívne.
     
    Ocenenia a objavy nových autorov
    Samozrejme, zmenil sa aj slovenský čitateľ, ktorého formujú technické médiá a sociálne siete. Slovenská a svetová klasika je out, súčasnú slovenskú prózu číta úzky okruh čitateľov, ak autor získa ocenenie, záujem sa zvýši, ale nie výrazne. Prím začali hrať celosvetové bestsellery, bez ktorých sa väčšie vydavateľstvo nezaobíde.

    Za posledných desať rokov sme získali ocenenia za preklady a výtvarné spracovanie publikácií aj za pôvodnú slovenskú literatúru. Tešia nás najmä objavy slovenských autorov, ako sú Ondrej Štefánik a Maroš Hečko, ktorí svojou tvorbou zaujali odbornú aj laickú verejnosť, vyhľadávame a rozširujeme kvalitnú žánrovú slovenskú literatúru, také je dielo Petra Kijabu Kontraktor alebo Mareka Boška Vtáčkar.

    Naším krédom sa stalo motto „knihy pre hodnotnejší život“, ktoré vystihuje náš zámer pri výbere titulov. Do edičného plánu zaraďujeme publikácie so závažným humánnym posolstvom, knihy, ktoré prinášajú nový pohľad na svet, vesmír a dianie okolo nás. Usilujeme sa prinášať tituly dvadsiateho prvého storočia a do istej miery udávať tón vo vydavateľskej činnosti. Želáme si, aby sa vydavateľstvu darilo aj v ďalšom desaťročí a aby prinieslo množstvo zaujímavých titulov.
     
    Eva Mládeková