Tŕňový august ’68 Jána Motulka

  • Autor článku

    Jozef Brunclík
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/11
  • Text

    Mesiac tŕňový
    21.
    Čo sa stalo, Panebože,
    zemetrasenie myslí?
    Valasi v rukách majú nože.
    Na jahňa malé s nimi prišli?
     
    Čo sa stalo, Kristepane,
    pýta sa srdce s plačom.
    Krvaví vyberači dane:
    začo, začo...?
     
    22.
    Z kalicha smrti do dna pila,
    červená guľka podpísala pas.
    Ľalia včera dušu vypustila.
    V auguste páli, sibiriacky mráz...
     
    23.
    Obludné húsenice
    na tvrdom krajci nášho chleba
    sa pasú.
     
    Panebože,
    bude hlad,
    bude hlad
    po láske!
     
    24.
    Na kríži vystretý
    visím jak Kristus Pán.
    Na kríži vystretý
    krvácam z piatich strán.
     
    Pod krížom stráži ma
    zo všetkých sveta strán,
    pod krížom stráži ma
    päť rodných bratov zbraň.
     
    25.
    Panie Macieju,
    čo mám riecť viacej:
    Kósciuszko plače,
    stratil nádeju...
    Hľa, vaše zbrane
    križujú dlane
    krvného brata.
    Kto raz to zráta,
    čo v nás zasejú,
    Panie Macieju!?
     
    26.
    Na pohreb zvoní.
    Kopytom oceľových koní.
     
    Nádej zelená ako
    srdce plné
    opovrhnutia.
     
    27.
    Nádej zelená ako
    mrena s háčikom v roztrhnutých
    vnútornostiach.
    Ale nádej predsa
    zelená je,
    lebo slnko vyhasne
     

    o miliardy
    rokov.


    Už onedlho by sa malo v literárnom prostredí objaviť súborné básnické dielo Jána Motulka. Pripravuje ho Jozef Brunclík, ktorý v súčasnosti pôsobí na UKF v Nitre a pri tejto príležitosti sme ho požiadali o napísanie interpretácie ľubovoľnej časti Motulkovej poézie.
     
    Hĺbavého intelektuála Jána Motulka, básnika umelecky a svetonázorovo spriazneného so zoskupením autorov slovenskej katolíckej moderny, literárna história vo veľkej miere ešte stále vníma hlavne na základe pomerne zdeformovaného obrazu, vytvoreného v období vlády komunistickej strany v Československu. Motulko bol názorným príkladom toho, ako sa môže na perifériu dostať autor, ktorý zažíva svoje tvorivé kulminačné maximum. Dogmatickosť literárneho schematizmu nielen neumožnila básnikovi publikovať v dobových periodikách i vydavateľstvách texty mimo ideovej profilácie, ale dokonca viedla k zastieraniu pravdy a zamlčiavaniu – z kontextu slovenskej literatúry sa nedobrovoľne vytratil, jeho oficiálne publikovanie sa obmedzilo na minimum, vytvorené texty zostávali v zásuvke písacieho stola.

    V čase obrodných zmien roku 1968 v štáte a v spoločnosti aj Jána Motulka strhla k básnickej aktivite demokratizácia verejného i politického života v krajine. V apríli 1968 si presadil v Katolíckych novinách, kde pôsobil ako redaktor, uverejnenie básne Chválim si... (14/1968), ktorá sa v ponovembrovej slobode pod názvom Belasá jar stala súčasťou knižného vydania zbierky básní Fialové žalmy (1992, s. 31). Veľmi pozitívne anticipácie demokratizačného procesu v štáte však narušil vpád vojsk Varšavskej zmluvy. Motulko na tento akt „spojeneckých vojsk“ reagoval veľmi emotívne – skladbou Mesiac tŕňový, uverejnenou v septembri 1968 v periodiku Nové slovo (17/1968).
     
    Krvaví vyberači dane
    Táto nerozsiahla básnická skladba pozostáva zo siedmych segmentov, častí, ktorých číselné označenie ešte pred textom signujú dátumové akcie, ku ktorým autor pripojil spontánne, bezprostredné reflexie lyrického subjektu. Umelecky i so snahou o hodnovernosť i dokumentaristiku tak zaznamenal v istom zmysle denné udalosti okupácie (21. 8. – 27. 8. 1968). J. Motulko už názvom naznačil istú ideu spoločensko-politického vedomia – mučivé pocity po nočnom obsadení Československa a z toho vyplývajúcu následnú bezradnosť, skepsu a deziluzívne stavy. Je prekvapivé, že vo výbere Jozefa M. Rydla v publikácii Dvadsiatyprvý (August v tvorbe slovenských spisovateľov) (1993) sa uvedená Motulkova báseň nevyskytuje a ďalší Motulkov básnický text pod názvom Ľudský hlas (v zbierke Fialové žalmy má názov Puknutý hlas) je uvedený iba ako anonym.

    Čo sa dá vlastne zistiť z uvedenej básne? Hneď prvý osemveršový a dvojstrofový segment vyjadruje prekvapenie, ale zároveň i zdesenie lyrického subjektu nad stavom uvedomenia si skutočnosti. Strofy sa začínajú slovnými spojeniami „Čo sa stalo, Panebože“; „Čo sa stalo Kristepane“. V prvom prípade možno vydedukovať vyjadrenie obavy, strachu, údivu lyrického subjektu, druhý tieto momenty iba redundantne navrstvuje i čiastočne hyperbolizuje – vyjadruje teda istú mieru rozhorčenia, zúfalstva a nevôle. Po liberalizačných tendenciách v štáte a spoločnosti sa bolo možné obávať, že vývoj, vzďaľujúci sa od sovietskeho vplyvu, nebude mať dlhé pokračovanie.
     
    Neželaný príchod vojsk Varšavskej zmluvy do našej krajiny predstavoval pre lyrický subjekt „zemetrasenie myslí“, niečo nepredstaviteľné, čo nedokáže racionálne akceptovať. Aj verše „Valasi v rukách majú nože. / Na jahňa malé s nimi prišli“ naznačujú tiež niekoľko podobných súvislostí a skutočností. Pomenovaním valasi robí autor akýsi nepriamy odkaz na kontext valaskej kolonizácie, alúzia sa môže týkať naznačenia na obsadenie územia. Aj valasi, obyvatelia rusínskeho (čiastočne poľského) a balkánsko-rumunského pôvodu zaujali pôdu na území dnešného Česka i Slovenska a „vrchnosťou“ boli podporovaní, podobne ako vojská Varšavskej zmluvy (pozývací list). Navyše pojem valasi indikuje slovné spojenie pastieri oviec, teda tí, ktorí sa starajú, resp. majú zodpovednosť za stádo. V tomto básnickom segmente lyrický subjekt nemôže, resp. nevie zobrať do úvahy fakt, že miesto ochrany prichádza ozbrojený útok. Vojenský pakt piatich krajín so sférou vplyvu Sovietskeho zväzu bol protiváhou Severoatlantickej aliancie; Československo mali ochraňovať, nie realizovať skrytú anexiu. Ján Motulko vojakov intervenčných vojsk nazýva krvavými vyberačmi dane, dane za nádych slobody, práva a demokratizačných tendencií.
     
    Obludné húsenice v Bratislave
    V textovom segmente 22. a 23. sa autor nevyhol tragickej udalosti – tri zo štyroch veršov tretej strofy explicitne naznačujú smrť, v jednom sa dokonca možno dozvedieť, že ide o smrť zastrelením. Smrteľných obetí, ktoré spôsobili intervenční vojaci bolo niekoľko desiatok, ale slovo ľalia výrazne nasmerováva percipienta k obetiam mladších ročníkov, možno predpokladať, že by to mohlo byť i nevinné mladé dievča. A keďže k usmrteniu iba pätnásťročnej študentky Danky Košanovej došlo 21. 8. 1968 v Bratislave pred budovou Univerzity Komenského, záznam Bratislavčana Jána Motulka z 22. augusta je pravdepodobne „nestrávenou“ reflexiou danej udalosti.

    Literárny historik Jozef Melicher si vo svojej monografii Poézia katolíckej moderny v súvislosti s danou poetickou skladbou všimol, že Ján Motulko v nej zdokumentoval okrem iného aj „demonštratívne presuny sovietskych tankov po uliciach našich miest“ (1990, s. 27). Slovné spojenia „obludné húsenice“, resp. „kopytá oceľových koní“ ako vojenská ťažká technika (tanky, autá v radoch) môžu asociovať takúto interpretáciu. A to, že sa „pasú na tvrdom krajci nášho chleba“ môže naznačovať, že lyrický subjekt vníma tento fakt cudzopasenia tragicky a uvedomuje si, že tanky prinesú len naoktrojovaný mier a fiktívne slobody – tie budú produkovať iba nenaplniteľné sny, túžby, resp. „hlad, hlad po láske“, v krajných polohách určite aj nenávisť.

    Z ďalších textových segmentov možno odčítať istú mieru dezilúzie, zúfalstva a utrpenia. Postavenie lyrického subjektu autor približuje na symbolike Kristovho umučenia a hlavne ukrižovania. Indikuje to teda mimoriadne utrpenie a hlavne odovzdanie sa. Počet Kristových rán na kríži v texte je usúvzťažňovaný s počtom členov štátov Varšavskej zmluvy, účastných na intervencii („krvácam z piatich strán“, „stráži ma päť rodných bratov zbraň“). V istom zmysle je to čiastočná konkretizácia operácie Dunaj, vpádu vojsk Sovietskeho zväzu, Maďarska, Poľska, Východného Nemecka a Bulharska do Československa.
     
    Kościuszko plače, básnik vzdoruje
    Spomedzi všetkých však presvitá poľský fenomén. Motulkovi ako redaktorovi dobových Katolíckych novín nebolo neznáme v Poľsku štátom tolerované periodikum Pax, absolvoval jazykové kurzy poľštiny, jeho texty z knihy Z ohňa a krvi (1948) vyšli i v niekoľkých poľských časopisoch. K Poliakom prechovával veľké sympatie, vkladal do nich nádej, že by ako národ so svojimi ikonickými osobnosťami (napr. Karol Wojtyła) mohli byť istou elimináciou ateizácie k nastolenej ideológii, vzdorom voči komunistickým prisluhovačom. Aj preto účasť Poliakov na intervencii považoval za mimoriadne veľké sklamanie („Hľa, vaše zbrane / križujú dlane / krvného brata. / Kto to raz zráta?“). Potvrdzuje to aj akoby konkrétne i všeobecné oslovenie Panie Macieju, ale i fráza „Kósciuszko plače / stratil nádeju...“. Andrzej Tadeusz Bonawentura Kościuszko (1746 – 1817) bol v poľských dejinách uznávanou osobnosťou – generál v poľskej a americkej armáde, zúčastnil sa vojny za nezávislosť v Amerike a rozdúchal protiruské povstanie (1794). Ak takémuto človeku nezlomnej sily, vôle a odhodlania prisúdil atribúty dezilúzie, smútku a straty nádeje, určite aj hanby za skutky svojho národa, bol to len odraz situácie, ktorú Ján Motulko u lyrického subjektu potreboval zvýrazniť – absolútne sklamanie.

    Z Motulkovho básnického prejavu, v ktorom persiflážne vyjadril nelichotivý postoj k dobovej realite sa posledné dva básnické segmenty výrazne podobajú dikcii výpovede jeho skladby Čas Herodes (1948), ktorej posudzovateľ, páter Vojtech Mikula, autorovi vyčítal vzdorovitý postoj rebela (očakával naopak formu modliacej sa poézie). Motulkovo vypointovanie je v hybridnej korelácii naturalisticky deziluzívne i idealistické zároveň. Uvedomenie si bezvýchodiskovosti stavu po okupácii krajiny, odmietanie prijať nastolené status quo ho nevedie k letargii, ale naopak k postoju vnútorného nepokoja, tenzie, dusenej, explicitne neprejavovanej vzdorovitosti. Je to však pre lyrický subjekt patová situácia – ako prekonať vzniknuté depresívne a deziluzívne stavy, keď v okamihu reflektovania nevidí východiská a nádej je v jeho vnímaní „srdce plné opovrhnutia“ a „mrena s háčikom v roztrhnutých vnútornostiach“? Istú formu perspektivizmu vidí v plynutí času a vo viere očakávanej zmeny, v neudusení jeho vnútorného hlasu. Zelená farba nádeje v poslednom textovom segmente asociuje skôr pozitívne ladené konotácie, predikuje potencionalitu subjektu, ale aj kresťanské nastavenie nevzdať sa svetla nádeje, slnka, pretože to vyhasne až o „miliardy rokov“.

    Básní Jána Motulka podobného charakteru je omnoho viac! Môžu slúžiť ako svedectvo o nelichotivom reflektovaní doby, mohli by byť však aj svedomím národa, hlasom volajúcim po slobode, práve a spravodlivosti.
     
    Jozef Brunclík
     
    Literatúra
    BRUNCLÍK, Jozef. Introvertnosťou ku katarzii (Lyrický svet v tvorbe Jána Motulka). Druhé, doplnené vyd. Nitra: FF UKF v Nitre, 2017. 230 s. ISBN 978-80-558-1154-3.
    MELICHER, Jozef. Poézia katolíckej moderny. Bratislava : Krajský pedagogický ústav v Bratislave, 1990. 28 s.
    MIKULA, Vojtech. Ján Motulko: Čas Herodes (1948-1949). Posudok k samizdatovému vydaniu. Súkromný archív.
    MOTULKO, Ján. Fialové žalmy. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1992. 76 s. ISBN 90-220-0394-8.
    MOTULKO, Ján. Chválim si... In Katolícke noviny, 1968, roč. 83, č. 14, s. 1.
    MOTULKO, Ján. Mesiac tŕňový. In Nové slovo, 1968, roč. 10, č. 17, s. 13.
    RYDLO, Jozef M. Dvadsiaty prvý: August 1968 v tvorbe slovenských spisovateľov. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1993. 206 s. ISBN 80-7090-256-6.