Ústne svedectvá: Daniela Kapitáňová

  • Autor článku

  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2013/20
  • Text

    Daniela Kapitáňová hovorí o vzniku Samka Táleho

    Ja som taká opica alebo opakovací somár, vždy, keď prečítam knihu, tak také dva dni rozmýšľam ako tá kniha, formulujem vety ako tá kniha a bola by som schopná napísať okamžite nápodobnosť tej knihy a ja som si to strašne uvedomovala, že som opakovací somár, že nemám vlastný štýl. Ja som prečítala Chandlera, tak som dva dni písala ako Chandler. Prečítala som Kukučína, písala som ako Kukučín… Našťastie som si to uvedomovala, že som bola len ten pohár, do ktorého sa momentálne naliala aktuálna minerálka alebo skôr zafarbená voda. A okolo tej štyridsiatky, to je asi ten vek, hovorí sa tomu kríza stredného veku, skôr je to podľa mňa kríza nezanechania po sebe, lebo decko je už v tom veku, že pôjde vlastnými krôčkami, a – čo po mne zostane? Nič.

    A to bola taká chvíľa, že sa mi až triasli ruky, že nie, že sme dospelí, my sme už za hranicou dospelosti a  nič, nič, nič, proste nič, jedno veľké tmavomodré nič, dúhové nič, lebo keby to bola len jedna farba, tak sa dá pomenovať, a zároveň to stretnutie s prvými láskami v tebe vyvoláva aj taký ten opačný pocit, že aj tie lásky starnú, aj toho bolo v živote málo. A u mňa sa to naozaj skoncentrovalo do túžby, keď poviem, presadiť sa, tak už to znie tak materialisticky, alebo tak karieristicky, ale chcela som si dať farbu, chcela som sa pomenovať. A pretože ja naozaj nič neviem, som extrémny nevedomec, tak jediné, čo mi napadlo: hádam viem formulovať myšlienky, viem pravopis, tak to dám nejako dokopy. A najťažšie pri tom Samkovi v Knihe o cintoríne bolo, že som sa musela vymaniť z toho opakovacieho somárstva. Ja som nejaký čas nemohla nič čítať a strašne som sa snažila prísť na niečo, čo budem ja. Lenže som to zasa ako vždy dohnala na tú… prehupla som na druhú stranu koníka, tak som to bola ja. Potom som sa zasa toho nevedela zbaviť, potom som sa tej Kapitáňovej nevedela zbaviť, to je jedno, že som to bola ja. Ale zasa to bolo niečo, čo na mňa doľahlo. A dlho mi trvalo, kým som sa tej Kapitáňovej zbavila. Naozaj. Hádam ani dobrých spisovateľov som sa tak dlho nezbavovala, ako samej seba.

    Tak strašne som sa chcela nájsť a je pravda, že keď som sa konečne vteperila do postavy Samka, tej mentálne retardovanej bytosti, a keď som konečne pochopila, kto ten Samko je, a keď som ho cítila až v hrdle, ako sa úpenlivo snaží vyjadriť, a pretože jediné, čo pozná, je to, čo nepozná, a tá úpenlivá kŕčovitosť vyjadriť sa spisovne, tak, ako sa patrí, tak to vo mne vlastne vyvolalo tento spôsob písania, to bolo naozaj až potom, keď som pochopila tú urputnú snahu Samka byť taký ako všetci ostatní. A práve tým spôsobom sa vyjadruje inak, lebo sa strašne snaží byť ako priemerný Slovák. Byť priemerný, to je jeho najväčšia životná túžba. Pri tej priemernosti mi napadlo, že nie náhodou je môj najobľúbenejší film Formanov Amadeus, kde je téma priemernosti. Ja som tiež mala obdobie, keď som si myslela, že ten film je o mne, nie že by som bola Mozart, ale že som Salieri, patrón priemerných. To je vo mne hrozne mocná veličina, ten strach z toho priemeru, z tej všeobecnosti, z toho nebytia, z tej nefarebnosti.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013