víťazná Esej Jána Johanidesa 2016

  • Autor článku

    Gabriela Lenická
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/05
  • Text

    „Vtom sa ukazovákom dotkol akéhosi kúska mäsa na mäsiarovom pulte a znovu videl, ako vykladal tých mŕtvych z vagónov. Pocítil, ako mu Mauthausen opäť preniká do tela cez brušká prstov.“

    Ján Johanides
     
    Stovky špinavých a dokaličených ľudí v roztrhaných handrách stáli v dlhom rade a čakali, kedy sa pred nimi otvoria dvere „sprchy“. On medzi nimi nebol. Opieral sa o tehlový múr obďaleč a čakal... Sám vtedy nevedel, na čo. Na to, ako vo vnútri pomaly utíchnu všetky výkriky a on pôjde s ostatnými vytiahnuť tých úbožiakov, aby ich mohli nahradiť ďalšími rovnako vinnými ľuďmi? Či na to, ako nahádže všetky tie bezvládne telá do vagónov? Možno čakal na koniec šichty, aby sa vrátil domov k plačúcej žene a jej večným výčitkám:

    „Už si hodil aj jej telo na vagón?“

    Nikdy jej neodpovedal. I keď to spravil už dávno. Pamätal si, ako zo sprchy vytiahol krehkú starenku so snehovobielymi vlasmi a čiernym znamienkom pod okom. Presne takým, aké mala jeho žena. Od tej chvíle sa už žene nikdy nepozrel do očí. Bola jej až priveľmi podobná.

    Každý deň chodil do Mauthausenu zrána a vracal sa neskoro večer. Za ten čas stihol trikrát vyprázdniť plynovú komoru. Niektorí z dozorcov si mŕtvych počítali. Na začiatku dňa sa stavili, koľko ich naložia na vagóny a po šichte si potom vyplácali výhry. On medzi nich nepatril. Nedokázal sa povzniesť nad smrť toľkých nevinných a robiť si z toho kšeft. Už teraz ho trápili krvavé sny, nedokázal si predstaviť, aký trest by dostal, keby bola smrť toľkých ľudí preňho zábavou.
     

    Nočné mory ho neopustili ani po vojne. I keď jeho žena umrela a on už nemusel ďalej hľadieť na jej vyčítavú tvár, nezabudol. Každý deň chodieval na cintorín. Dúfal, že keď položí kameň na hrob aspoň jedného mŕtveho, prepustia ho z mučivého zajatia vlastných výkrikov.

    Už obložil každý centimeter štvorcový všetkých hrobov na židovskom cintoríne. Sny však neprestali. Po čase si na ne zvykol. Tak, ako si zvyknete na otravný hmyz neustále bzučiaci za oknom. Vedel o ňom, no už ho nevnímal.

    Až do toho dňa v mäsiarstve. Keď sa jeho prsty dotkli studenej šľachy mäsa, znovu mal tridsať rokov a opieral sa o tehlový múr, pozorujúc otrhaných Židov kráčajúcich na istú smrť.

    Celé telo mu zalial pot a on namieste zamrzol. Hmyz vystúpil z hĺbky jeho mysle a začal bzučať hlasnejšie.

    Vybehol z obchodu a ponáhľal sa domov. Výkriky mu zastreli celú myseľ. Nevnímal okolitý svet. Myseľ mu zaplavovali staré známe obrazy mŕtvych tiel. A potom všetko zrazu utíchlo.
     
    Gabriela Lenická