Všetky knihy u nás sú odporúčané

  • Autor článku

    Beáta Beláková
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/04
  • Text

    Keď som vstúpila do Diery do sveta, našla som dvoch mladých ľudí postávať nad škatuľou plnou kníh. Práve im prišla dlho očakávaná zásielka a nevedeli sa od nej odtrhnúť. Tak som aj ja do nej nakukla a prvý dojem mi napovedal, že to budú obdivovatelia literatúry pre deti, ilustrácií a komiksu. Ľudia, ktorí sa dokážu nadchnúť pre krásne knihy a myšlienky. Aj preto je také ľahké nasať atmosféru tohto miesta a spriateliť sa s bezprostrednými spoluzakladateľmi konceptu kultúrneho centra v Liptovskom Mikuláši, jedinečného v tomto regióne – manželmi Jankou Mikuš Hanzelovou (1984) a Jánom Mikušom (1984).
     
    Keď som sa trošku viac porozhliadla, našla som všetky knižky, ktoré toto kníhkupectvo ponúka, ako na dlani. Návštevníka ohúria hneď pri vstupe. Nie je ich veľa, úplne postačí otáčať sa okolo vlastnej osi, ale ručím vám za to, že pri nich dokážete stráviť veľmi dlhý čas. Ako doma hľadiac na vlastnú poličku kníh, z ktorej každá zaznamenáva dôležité obdobie vášho života. Ako tak na ňu hľadíte, všetky spomienky sa vám premietajú pred očami.

    Ďalšie kroky vedú do kaviarne, ktorá nekopíruje žiaden z existujúcich vizuálnych trendy štýlov, nesie originálny rukopis, akúsi všehochuť v tých správnych a vyvážených kombináciách. Diera do sveta sa nachádza v historickej budove Župného domu. V spolupráci s architektmi Michalom Lošonským a Veronikou Trnovskou sa snažili zachovať pôvodného ducha týchto priestorov, až mi je ťažké uveriť, že pätnásť rokov tu bolo len skladisko odpadu, a predtým jedáleň, kde chodili obedovať sudcovia. Keď občianske združenie Diera do sveta prejavilo o tieto priestory záujem, začali byť atraktívne aj pre iných. V symbióze kaviarne, kníhkupectva a kultúrneho centra sa tu už od roku 2014 dejú všakovaké podujatia skôr alternatívneho charakteru – výstavy, vernisáže, čítačky, diskusie, prednášky, koncerty – návštevníci už mohli spoznať tvorbu košickej výtvarníčky Svetlany Fialovej, fotografa Petra Cibáka, maliara Petra Cvika… Na máj pripravila Janka s ďalšou členkou združenia Alicou Paličkovou Antašovou rodovo orientovaný festival ArtWife zameraný na tvorbu ženských umelkýň naprieč multižánrovým spektrom. Pozvanie prijala napríklad významná česká fotografka Dita Pepe. Priestor otvárali literárnym festivalom Mobilis, o ktorom pre Knižnú revue písal Ján Púček. Aj tento rok bude v októbri a zameria sa na tému utópia.

    Originálny koncept a atypický vizuál spočiatku vzbudzoval rozpaky a zvláštne reakcie návštevníkov, čo hnevalo predovšetkým Janku: „Na začiatku ma strašne štvalo, keď k nám ľudia chodili a pýtali sa, či sme požičovňa kníh alebo antikvariát, to sa ma vždy hrozne dotklo. Ani ich len nenapadlo, že tie knižky sú na predaj. Ale už to beriem s nadhľadom.“
     
    Liptovská naivita
    Predtým, ako to celé rozbehli, navštívili niektorých vydavateľov v Bratislave: „Vysvetlili sme im kto sme, čo chceme a hneď bola komunikácia úplne iná. Vedeli, kto za tým stojí, aj podmienky sa dali oveľa ľahšie dohodnúť,“ spomína Janka a jej manžel ju dopĺňa, že aj tak sa mnohí stále čudujú: „Niektorí sú zaskočení a prekvapení z našej naivity. A my radi zaskakujeme ľudí našou naivitou. To je taká naša liptovská naivita. A zvláštne na tom je to, že to stále funguje. Keď k nám prídu nejakí podnikatelia, tak sa chytajú za hlavu, že ako to môže vlastne ísť.“

    Mnohých kníhkupcov, spisovateľov či vydavateľov ovplyvnilo Artforum, čo sa stalo aj Jánovi, ktorý zažil príjemný šok, keď v sedemnástich rokoch navštívil toto kníhkupectvo na Kozej. „V mojom meste Bánovciach nad Bebravou nikdy nebolo kníhkupectvo, ktoré by malo nejakú úroveň. Boli tam len farebné knižky s veľkými písmenami.“ Vlastne spočiatku aj koketovali s myšlienkou, že by išli pod artforácku značku, ale nakoniec sa rozhodli, že do toho pôjdu sami.

    Ani jednému neutkvelo v pamäti, že by v Liptovskom Mikuláši bolo kníhkupectvo, kde by kníhkupci vedeli nielen predávať, ale aj odporučiť dobré tituly. Aj teraz sú tu kníhkupectvá, ktoré sa orientujú skôr na učebnice, počítačovú a ezoterickú literatúru. „A tá kvalitná literatúra je tam niekde v regáli stratená,“ dodáva Janka.

    Členovia občianskeho združenia teda veľmi dobre vedeli a intenzívne vnímali, čo v liptovskom regióne chýba: „Rozhodli sme sa, že budeme mať okrem iného aj kníhkupectvo, kde bude práve všetko to, čo je zapadnuté v regáloch alebo to vôbec predávajúci nepoznajú. Je to vlastne občianske združenie, ktoré hneď na začiatku malo podnikateľskú činnosť, aby sme mohli zarobiť nejaké peniaze a investovať ich napríklad do predstavení pre deti, alebo do prednášok.“

    Prispôsobiť kultúrne centrum tomuto turistickému regiónu nebolo jednoduché, mnohé ich však aj prekvapilo: „Tým, že sme vyberali náročnú, kvalitnú literatúru, sme vôbec netušili, ako tu tie knihy pôjdu. Napriek tomu je predaj od začiatku stabilizovaný. Predávame osemdesiat kníh mesačne. Dve-tri knihy za deň. A vôbec to rapídne nerastie ani neklesá, okrem leta a Vianoc. Ľudia si zvykli, máme skôr štamgastskú klientelu. Leto je tu strašne fajn, príde veľa turistov, najmä Česi sú zvyknutí kupovať knihy, často odídu aj s dvadsiatimi titulmi. Inde majú v lete uhorkové sezóny, no u nás to ide rapídne hore.“ K tomu dopĺňa Ján: „Máme ešte takých zákazníkov, ktorí sú prekvapení z nášho výberu a odchádzajú s veľkým počtom kníh. Sú to úžasní ľudia. My sme boli tiež takí, keď sme prišli do veľkého mesta.“
     
    Kniha ako obraz
    Od prvého okamihu je jasné, že kultúrne centrum Diera do sveta nejde po vychodených šľapajách, ale má vlastný názor na to, čo by chcelo ponúkať, jasno má aj v tom, akým spôsobom: „Nechceli sme to robiť nejako konvenčne, s regálmi, prakticky sme nemali veľa peňazí na kúpu skríň a poličiek. Tak sme sa zamysleli a s našimi priateľmi architektmi sme vymysleli taký koncept, že knihy budeme ukazovať, že to bude galéria kníh. Tým sme si síce ubrali ešte viac miesta, ale zistili sme, že to bol dobrý ťah, pretože jednak tie knižky sú vidieť a ľudia, ktorí k nám zvyknú chodiť, vedia, že tu existuje nejaký predvýber, že všetky knihy, ktoré tu sú, sú odporúčané. Zvyčajne sú v kníhkupectvách odporúčané knihy uložené na stole, aby ich bolo vidieť, tie sa menia, a potom sú knihy, ktoré sú v poličkách. No a u nás nie sú poličky, takže všetky sú odporúčané,“ zanietene hovorí o tomto galerijnom koncepte Ján. Môže sa vám však stať, že knihu, ktorú ste si tu plánovali kúpiť, o týždeň už nenájdete, pretože tie sa stále obmieňajú. „Ľudia si na to zvykli a je to pre nich aj vzrušujúce, že niečo, čo chceli, tu už nie je. Ale zrazu je tu niečo úplne iné, takže nemôžu zaváhať.“

    Ako kníhkupectvo sa stretávajú s problémom, ktorý načrtli aj iní kníhkupci na stránkach Knižnej revue, a tým je výhradka. V akomsi biznisovom zozname sú na posledných priečkach. „Pre väčšie vydavateľstvá sme ako biznis partneri nezaujímaví. Najmä pred Vianocami sa nám stáva, že knižné trháky nám posielajú ako posledným, dakedy až po Vianociach, primárne to ide do veľkých sietí Panta Rhei, Martinus. Pretože nepredáme päťdesiat, ale päť kusov. A to stojí naozaj kopec námahy, stále im volať, že prosím vás, pošlite to aj nám. Nie vždy sa to stihne do termínu.“

    Diera do sveta nabehla na trend, ktorý je v okolitých európskych krajinách samozrejmosťou. Keďže manželia Mikušovci majú malú dcérku, pozornosť zameriavajú najmä na knihy pre deti v predškolskom veku, ktoré sú typické celostranovými výraznými ilustráciami len s minimom textu. „Menej textu neznamená menej informácií alebo menej literatúry. Niekedy texty nepovedia toľko, ako môže povedať nejaký dobrý výtvarný moment. Kedysi sa v Československu vydávali knihy, ktoré mali málo textu, no už sa tak nevydávajú, čiže sa možno vraciame k nejakej vlne, kde by mali viac prehovárať výtvarníci. Je to veľké umenie urobiť dobrú knihu s minimom textu.“ Ján je umelec, obrázková kniha pre neho znamená spoluvytvárať príbeh: „Prostredníctvom obrázkovej knihy bez textu si dokážem vymýšľať a rozprávať príbehy, som v nej slobodnejší, preto je pre mňa často zaujímavejšia ako tá, kde je text.“
     
    Mesto ich považuje za krčmu
    Situovanosť Župného domu je priamo v centre mesta, čo znamená zároveň výhodu i nevýhodu. Pýchu Liptovského Mikuláša predstavuje už roky zrekonštruované námestie s pešou zónou, kde si vďaka nepovolenému prístupu áut vychutnáte pokojnú prechádzku ako v máloktorom meste a zároveň môžete vstúpiť aj do Diery do sveta. Súčasne sú však i tŕňom v oku samospráve práve tým, ako premýšľajú a aké hodnoty sa usilujú ľuďom ponúkať. „Pre nich je kultúra folklór, história, nejaká tradícia a končí to pri zabíjačke na námestí v priamom prenose,“ hovorí Ján a pokračuje ďalej: „My si myslíme, že to patrí na vidiek, nie do centra mesta. Nemôžeme od nich chcieť, aby nás pochopili, ale mali by sme chcieť, aby nás akceptovali. Mestu robíme veľmi dobré meno aj mimo regionálnych médií.“ Podľa toho, ako mi o svojich skúsenostiach s mestom rozprávali, sa zdá, že jeho predstavitelia skrátka nechcú alebo nevedia vybočiť zo zabehnutých koľají. Občianske združenie Diera do sveta sa usiluje vytvoriť balans medzi neziskovou organizáciou a podnikaním, no mesto to vidí úplne inými očami: „Ťažko sa preklenie tá priepasť, keďže mnohí ľudia nemajú skúsenosť s tým, čo to je občianske združenie. Vedeniu mesta sme sa snažili vysvetliť, čo vlastne robíme. Pre nich predávame pivo, čiže sme krčma. Nie sú schopní prijať iný koncept,“ spomína na stretnutia Janka.

    Manželia Mikušovci sú milí ľudia s otvorenou mysľou. Ján spolupracuje aj s neziskovou organizáciou Červený nos, Janka pracovala pre časopis Javisko. Vďaka FPÚ robia presne to, čo majú radi a svoj entuziazmus bezprostredným spôsobom posúvajú ďalej. Odporúčam sa zastaviť cestou na hory. Pohladí vám to dušu.
     
    Beáta Beláková