Za Jarmilou Samcovou

  • Autor článku

    Gabriela Magová
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/10
  • Text

    Po mame pochádzala z Chorvátska, po otcovi bola Češka. Detstvo prežila v povojnovej Petržalke. Chcela sa stať výtvarníčkou, ale aby vyhovela rodičom, vyštudovala vyššiu hospodársku školu. Už prvé zamestnanie našla vo vydavateľstve, hoci k literatúre sa v ňom dostávala len postupne. Popri práci sa tajne prihlásila na vysokú školu a na Filozofickej fakulte UK vyštudovala angličtinu a slovenčinu. Pracovala vo viacerých vydavateľstvách až do začiatku 90. rokov, keď sa rozhodla, že skončí s úspešnou vydavateľsko-redaktorskou kariérou a že sa neprajným okolnostiam „otočí chrbtom“. Pokúsila sa fungovať na voľnej nohe, založiť vlastné vydavateľstvo, až nakoniec skončila v predčasnej penzii a prežila ďalších „šťastných dvadsať rokov“ s Revue svetovej literatúry.
     
    Prekladanie ju tešilo
    Už od mladosti sa popri redaktorskej práci venovala prekladu. Začala poviedkami Grahama Greena, Johna Updikea či Philipa Rotha pre nedeľnú Pravdu a Mladú tvorbu a vďaka istej znalosti jazyka sa čoskoro dostala aj k srbským autorom. Ako sama povedala: „Dal mi to za úlohu šéf... Bolo málo prekladateľov a s národmi Juhoslávie to bolo tak, že veľmi často vypukol nejaký ‘prúser’, a vtedy sa nemohla kniha vydať, ale keď práve nijaký nevypukol, tak sa prekladalo. Najmä keď sme potrebovali vyvážiť v edičnom pláne 50 percent socialistickej literatúry a 50 kapitalistickej, potrebovali sme do plánu pichnúť niečo, čo sa dalo označiť ako socialistické. Takže som sa tomu venovala, zaraďovala som odtiaľ knihy do edičného plánu a niečo som aj preložila. Vtedy to bolo dobré. Akurát sme nikdy nevedeli, kedy to prestane byť dobré.“ Preložila diela Jary Ribnikarovej, Oskara Daviča a za román Chazarský slovník Milorada Pavića dostala v roku 1987 aj Cenu Jána Hollého.

    Ako redaktorka aj prekladateľka objavila pre slovenské publikum mnohé zaujímavé tituly (ako sama vravievala, bonbóniky) z angloamerickej literatúry, často vycítila, čo bude preň atraktívne, ale veľkú energiu venovala aj prekladu kompozične náročných a tematicky háklivých kníh Toni Morrisonovej, o ktorých vedela, že ich tu azda nikdy nikto nepochopí. Pretože ju prekladanie tešilo. Viackrát spomínala na prekladateľské začiatky: „Prísť z práce, sadnúť si a pustiť sa do prekladu, alebo vstávať ráno o piatej a v nočnej košeli prekladať... vtedy som sa na to tešila, slnko svietilo a mne bolo fajn. [...] Prekladanie, to musím povedať, bolo vcelku v tom beznádejnom spôsobe života, aký sme vtedy viedli, moja radosť.“
     
    Dvadsať rokov v jednej redakcii
    Dvadsať rokov sedela pani Jarka Samcová v redakcii Revue. V kancelárii mala zväčša ohromné množstvo kvetov a zakaždým aj nejakú návštevu. Rázne a s humorom sebe vlastným naháňala prekladateľov a prekladateľky, aby odovzdávali sľúbené preklady, odovzdané texty si potom nosila domov a redigovala. Porozumela si s každým, s tými najkonzervatívnejšími, ale mala pochopenie aj pre tie divokejšie predstavy. Rada vítala „mladých, začínajúcich“ prekladateľov, lebo verila, že Revue je pre nich ten najlepší spôsob, ako sa dostať do obrazu, o čom vlastne prekladanie je. Mnohí z našej generácie sa u nej otočili, veľa naučili a vďaka nej pri preklade umeleckej literatúry aj zostali. Prízvukovala, že je potrebné, aby neustále dorastali noví prekladatelia vo všetkých jazykových oblastiach a ťažko niesla, keď videla, že niektorá oblasť „vymiera“.

    A keď vyšlo nové číslo, vzala jednu z tašiek na kolesách a výtlačky vozila, kam bolo treba, napríklad „do okienka Artfora“ alebo aj na poštu. S najbližšími kolegami (Dušan Babjak, Soňa Rafajová, Eva Kovačevičová-Fudala, Adriana Oravcová) tvorili tím, ktorý fungoval tak dobre, až mal človek pocit, že si porozumejú aj z pol slova.
     
    Dáma s vyberaným vkusom
    Poznala neuveriteľné množstvo prekladateľov aj ďalších „ľudí z kultúry“ a dôkladne poznala ich problémy a potreby. Verila aj tomu, že je potrebná inštitúcia ako Literárny fond. „Vždy bolo zopár ľudí, ktorí proti Litfondu protestovali. Tvrdili, že to je pozostatok socializmu a je to nesprávne, že im strhávajú viac daní, ako treba. A niektorí na čas svoj protest popreli a prijali trebárs štipendium. Ja som sa nikdy proti tomu nebúrila a tie dve percentá som nepočítala, lebo som si myslela, že je lepšie, keď je Literárny fond, ako nič.“ Za podobne potrebnú pokladala aj Letnú školu prekladu, pri vzniku ktorej stála. Aj časopisu Revue svetovej literatúry verila, hoci si uvedomovala, že sa jeho význam v meniacom sa prostredí môže javiť vždy inak. „Ja si o ňom myslím, že je dôležitý, ale rada by som to počula od niekoho iného, prečo je preňho dôležitý. Čo vlastne človek robil celý čas, či to niekomu na niečo bolo? [...] Uchovali sme niektoré jazyky, ktoré začali zanikať z prekladateľského obzoru [...] Toto uchovávanie je na časopise cenné, ale inak si musím len mlčky sama veriť, že tých dvadsať rokov hádam nebolo celkom márnych.“

    Jarmila Samcová bola dáma s vyberaným vkusom, výborným humorom, mala priamu a čestnú povahu a nikdy nestrácala nadhľad. Najdôležitejším slovom jej slovníka bola radosť. Radosť jej robili kvety, literatúra, preklady, Revue a jej milovaná rodina. A ona zasa tú radosť vysielala k nám.
     
    Gabriela Magová,