Za Jozefom Bžochom. Robotník literatúry

  • Autor článku

    Daniel Hevier
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/01
  • Text

    Azda nik nepredpokladá, že život literárneho kritika mohol byť mimoriadne dramatický. Ťažko z neho urobiť farbistý autobiografický film, ako sa to z času na čas deje s básnikmi-búrlivákmi alebo inými rebelmi od literatúry.

    A predsa mal Jozef Bžoch búrlivý život, ktorý by sa dal, keby na to prišlo, aj sfilmovať. Malebné detstvo v železničiarskom domčeku na strednom Považí, vysokoškolské štúdiá v bohémskom prostredí povojnovej Bratislavy, literárna prevádzka v kultúrnych časopisoch, kde napríklad písal ako prvý o existencializme, krátka vedecká kariéra v akadémii vied, štvorročná anabáza s biľakom-biľagom zakázaného autora, na počiatku ktorej bolo dvojtýždňové uväznenie (počas neho si zapisoval väzenský argot), priam pokútny návrat do literárneho života cez zadné vrátka okrajových periodík, intenzívna, až hektická kritická rehoľa, ktorú nevyrušil ani status dôchodku. Popritom vybudovanie a udržanie rodiny, výchova a inšpirácia pre deti Adama a Janu, ktoré sú dnes rešpektované osobnosti literárneho života. A najmä celoživotný zväzok s manželkou Perlou Bžochovou, pri ktorej stál aj v jej nezvratnej chorobe. Ako mladý, 35-ročný muž s pevne vytvoreným hodnotovým a vkusovým zázemím debutoval štúdiou Podoby slovenskej poézie (1961), kde načrtol životodarnú líniu poézie od štúrovcov po vtedajších mladších básnikov. V 60. rokoch vydal ešte monografiu Básnické dielo Pavla Horova (1964), ale jeho ďalšia cesta ukázala, že mu viac vyhovuje širší, až kaleidoskopický rozptyl. Knihe Kontakty (1970) nebol dopriaty kontakt s čitateľskou verejnosťou, pretože skončila na indexe vtedajšej nenormalizácie.

    Od roku 1990 sa však kritický stroj menom Jozef Bžoch už nedal zastaviť. Svedčia o tom objemné zbierky kritík a recenzií: Literárne soboty (1990), Zo zápisníka kritika (2001), Literárne štvrtky (2006), Literárium (2011). Nech je plejáda autorov akokoľvek pestrá, až eklektická, vždy sa držal svojho metodologického i hodnotového východiska: 1. pochopiť autora, 2. vyložiť ho. Toto pochopenie pre autora mu vynieslo povesť žičlivého kritika, čo je mýtus a legenda. Jozef Bžoch bol zaiste kritikom, ktorého potešil každý vydarený spisovateľský čin, neváhal však ostro a „nemilosrdnato“ vyrátať všetky lapsusy aj svojim priateľom a rešpektovaným ikonám slovenskej literatúry.

    Na záver jednej recenzie píše: „Lenže práve literatúra má neurčitosť nielen zachytávať, ale súčasne spresňovať a chaos nielen registrovať, ale aj usporadúvať.“ Jozef Bžoch si ako kritik všímal nielen estetickú, ale aj etickú stránku literatúry, bol robotníkom literatúry, v permanentnej službe, vysoko prekročil úroveň bežnej novinovej recenzistiky. Analýzami jednotlivých opusov vytvoril hodnotnú syntézu, ktorú zaiste zúročia ďalšie generácie autorov i literárnych kritikov.
     
    Daniel Hevier