Za šálku slov

  • Autor článku

    Matúš Mikšík
    Zobraziť všetky články autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/02
  • Text

    U nás v Knihách LIC to počas celého februára žilo (fíha, kdeže sa tu vzal taký výraz, že to „niekde žilo“?) najmä o piatej. Koloman „Kali“ Kertész Bagala si totiž zavše povie, že je nevyhnutné mať v našom hlavnom meste aspoň jednu literárnu akciu denne – a v súvislosti s tým, že si Kali s ročnou periodicitou zmyslí aj to, že by bolo fajn (aha, opäť slovo akoby z inej sféry) mať možnosť objavovať nové tváre súčasnej slovenskej spisby, vzniká niečo ako séria podujatí Čau o piatej. Samozrejme, Kali nie je jediným literárnym nadšencom, a aj všetkým ostatným, ktorí sa na niečo podobné dajú (keďže často ide o dobrovoľníčenie), patrí veľké ďakujem, alebo – toto raz naozaj medzi rečou utrúsil Balla – „ako hovoria naši televízni športoví moderátori: díky“.

    Vďaka ale aj tým, ktorí píšu. A aj tým, čo čítajú! Súčasťou Kaliho série autorských vystúpení ocenených poviedkarov (zo súťaže Poviedka 2016) a pisateľov poézie (z Básní 2016) bol aj mladý, šestnásťročný Andrej Bublák a okrem jeho veršov ako takých bolo pozoruhodné to, že sa mu ako samozrejmosť zdalo čítať, a to dokonca aj súčasnú poéziu. Ak som minule hovoril o potrebe dialógu a inokedy o študentke, ktorá nečíta knihy, tu máme (povedané opäť bulvarizujúcejším jazykom) „opačný extrém“.

    Prekvapilo ma však to, že ma to prekvapilo. Písať, čítať a rozprávať sa o literatúre, kedykoľvek je to možné, by totiž asi ozaj malo byť samozrejmosťou. Nemusia predsa za každou činnosťou byť prísne kvantifikovateľné výsledky na to, aby mala zmysel. Veru tak, zmysel totiž dáva aj kultivovanie slovom – písaným, hovoreným, človečím.
     
    Matúš Mikšík