Na dobré stretnutia a rozhovory spomínate po celý život. Jedným takým veľkým stretnutím bol na prelome júna a júla aj festival Feliber poetry, ktorý sa začal vernisážou výstavy Michala Murína a básnika a šoumena Daniela Heviera v Malokarpatskom múzeu v Pezinku, pokračoval poeticky v piatok v priestoroch galérie insitného umenia v pezinskom Schaubmarovom mlyne a vyvrcholil v sobotu v Modre.
Festival je oslava, sviatok, radosť. V lete je určite niekde festival takmer každý deň. Sviatok piva, vína, levandule, divadla, tanca, spevu, rockových kapiel, blues, dychoviek, koláčov, hamburgerov, klobások... My sme chceli osláviť poéziu a ukázať náš región. Tiež sme si chceli trochu zaoslavovať, pekne sa obliecť, stretnúť, porozprávať sa o poézii, vypočuť si ju v autorskom či profesionálnom hereckom prevedení, festivalovo, sviatočne si zamulatovať!
Poézia z nášho regiónu
Nápad vznikol v našej Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Urobiť festival slovenskej poézie s odkazom na náš región, na básnikov, ktorí tu žili, tvorili, chodili sem – a nebolo ich málo –, začať Jankom Smrekom, ktorý vyrastal v modranskom evanjelickom sirotinci; mimochodom, spravovali ho Zochovci a naprojektoval ho architekt Dušan Jurkovič.
Malokarpatská knižnica v Pezinku je regionálna knižnica. Pod našu kuratelu spadá celý malokarpatský región, všetci jeho umelci; po našom mapujeme toto teritórium, jeho minulosť aj súčasnosť. Preto sme v prvom ročníku chceli osláviť aj pripomenúť si Jána Smreka, v ktorého poézii možno nájsť odkazy viažuce sa k nášmu regiónu, v jeho veršoch voňajú modranské a pezinské vinohrady, smejú sa vinohradníci a červenajú vinohradníčky. Kto by nepoznal napríklad jeho „Štepené rýmy, vymýšľané nie pre večnosť, ale pre chvíľkové potešenie modranských vinohradníkov“ – pod názvom Písané na sude!
Náš festival poézie sa od ostatných festivalov trochu odlišoval. Kládol dôraz na poéziu domácej proveniencie, na našich slovenských autorov, hoci sme pozvali aj autorov zo stredoeurópskeho priestoru, z krajín V4. Nechceli sme sa pomeriavať, ale naopak, ukázať, že slovenská poézia – staršia, i tá najmladšia – je v stredoeurópskom priestore doma, a naši básnici sú rovnako zaujímaví aj svojskí ako ich zahraniční kolegovia. Prvý ročník festivalu Feliber poetry ponúkol akýsi prierez vývinu domácej poézie počnúc Jánom Buzzásym (zo zdravotných dôvodov na festival neprišiel) a Ľubomírom Feldekom, ktorý hovoril o konci schematizmu a nástupe konkretistov. Počiatok modernej poézie pripísal svojmu básnickému kolegovi Rudolfovi Dobiášovi. Pre mňa bol rozhovor s Ľubom Feldekom jeden z najdôležitejších, ktoré na festivale odzneli.
Moderoval Lančarič
Na festivale diskutovali aj Vladimír Petrík, Michal Habaj a Monika Kapráliková.
Všetky rozhovory moderoval vynikajúco vážne, nenechajúc sa zneistiť vonkajším festivalovým ruchom, režisér, scenárista a muzikant v jednej osobe Patrik Lančarič. S rovnakým entuziazmom si zgustol na poetke Mile Haugovej a Rudovi Jurolekovi – reč bola napríklad o istom druhu obnaženia či obnažovania sa v poézii a ostychu –, ale zgustol si tiež na mladšej generácii slovenských básnikov a poetiek reprezentovanej Michalom Habajom, Katarínou Kucbelovou či Veronikou Kolejákovou. Kto je z nich najlepší? A podľa čoho sa posudzuje báseň? A ako vzniká? Je to tak aj v Poľsku, Maďarsku či v Čechách? Má byť básnik apolitický? Alebo sa spoločenské vedomie odráža v poézii? Maďarský básnik Tibor Babiczky si myslí svoje a Zbigniew Machej vtipne podotkol, že – žijúc v Tešíne – sa od istého času radšej nepovažuje za Poliaka, ale za Slezana! Zdá sa, že nevieme dosť veľa ani o našich českých susedoch. Ich poézia zaznela v podaní poetky, a našej kolegyne knihovníčky, Ireny Šťastnej a mladého zaujímavého básnika Ondřeja Buddeusa.
O hudobný sprievod sa postarali spisovatelia Márius Kopcsay a Branislav Jobus, roztočil to Modran Peter Tarkay, a záver večera patril pezinskej kapele Brajgel – mimochodom, jedným z jej členov je moderátor večera Patrik Lančarič, ďalším zas majiteľ pezinského Artfora, ktoré sa na podujatí spolupodieľalo, Richard Molnár.
Návšteva v Hamrštíle
Felibristi sa neskoro v noci presunuli do mesta Modra, ktoré bolo hlavným spoluorganizátorom podujatia aj spoluautorom nápadu, aby tu na druhý deň pokračovali.
Feliber je napríklad robotník slova. Slovenskí felibri, ako aj už spomínaný Ján Smrek, sa hlásili k odkazu francúzskeho, occitánskeho básnika Frederika Mistrala, a k jeho básnickým súpútnikom, ktorí hlásali, že poézia sa dá písať aj v occitánskom nárečí. Smrek jeho filozofiu transponoval na slovenčinu, svojich kolegov nazýval felibrami, aby sme napokon tento názov vyňuchali my, v Múzeu Ľudovíta Štúra, a zvolili si ho za názov festivalu, ktorý má osláviť predovšetkým domácu slovenskú poéziu v stredoeurópskom priestore. Modranský deň sme otvorili výstavou Lovci snov z ríše slov v Múzeu Ľudovíta Štúra. Pokračovali sme diskusným fórom v evanjelickom sirotinci – na ktorom vystúpili znalci života a diela Jána Smreka –, poézia zaznela v budove niekdajšieho Múzea Ľudovíta Štúra a v starej modranskej radnici – sprevádzala ju speváčka Ildikó Kali – a česko-slovenský slam dostal priestor na radničnom nádvorí. Napokon prišlo grande finale, vynikajúci koncert skupiny Longital. Popritom prebehli dôležité rozhovory, plné festivalového napätia aj radosti, básnici a organizátori sa stretli v dome Vincenta Šikulu, v Hamrštíle nad Modrou vo vinohradoch, aj v galérii Baya na námestí.
Ženám ruže, všetkým poéziu
A ozaj, projekt bol financovaný z Fondu na podporu umenia, inak by sa podujatie nemohlo konať. Zaštepili sme dobrý kĺč, hádam nám porastie! Parafrázujúc Konstantina Biebla: „Ženám růže, mužům révu“ a všetkým poéziu!
Veronika Šikulová
