V dvojznačnom románe Nevďačná cudzin(k)a sa autorka vyrovnáva so skúsenosťou emigrácie, ako aj s prijímaním roly utečenkine, od ktorej sa očakáva vďačnosť a radosť z toho, že môže konečne žiť v slobodnej krajine. Ako ale mala vysvetliť, že sa v lepšom svete cíti tak zle? Prostredníctvom dvoch spomienkových vrstiev prepojených rozprávačkou v prvej osobe autorka so sarkazmom a humorom reflektuje vlastné zážitky z udomácňovania sa v novej krajine. Spolu s hlavnou hrdinkou prežijete vzburu voči jednostrannému predsudku domácich, že imigrant má splynúť s väčšinovou spoločnosťou, má sa naučiť jazyk, má poslúchať, nevytŕčať, nefrflať, potlačiť svoju pôvodnú identitu. Zúfalstvo zo straty pôvodnej vlasti sa ale postupne mení na radosť zo získavania nových, hybridných identít v cudzote najrôznejšieho druhu. Druhú, rovnako výraznú rovinu, tvoria pohnuté osudy súčasných migrantov, ktorí prichádzajú zo svojej domoviny s nádejou lepšieho života do Švajčiarska a ktoré autorka sprostredkováva v role tlmočníčky. Román predstavuje vyvrcholenie literárne originálnej práce s osobným a kolektívnym smútkom. Ukazuje možnú cestu, ako sa vyrovnať so stratou domova a nestratiť pritom vlastnú identitu.