Novela významného spisovateľa (1941) sa skladá z mozaiky príbehov väčších i menších, vlastných aj odpozorovaných, smiešnych i smutných. Pomalé blues o hľadaní strateného raja mladosti. Čítanie najnovšej Vilikovského knihy pripomína listovanie v starom fotoalbume, z ktorého sa pred nami vynárajú zažltnuté analógové fotografie rodičov, starej mamy, priateľov a v neposlednom rade pražských ulíc. Napriek tomu, že názov knihy zvádza k predstave spisovateľa, bilancujúceho prežité, je to pravdou iba do určitej miery. Dielo treba skôr vnímať ako mozaiku postáv a drobnokresieb ich na prvý pohľad “obyčajných” príbehov, ktoré spája pohľad brilantného pozorovateľa a presvedčenie, že nostalgia vie byť nesentimentálna a spomínanie nebolestivé.