Vyhľadávanie
PECTUS 2013
Jediným faktom, ktorý sa v mojej krátkej recenzii nedá spochybniť, je konštatovanie, že zbierka Braňa Hochela s názvom ThE ABBA alebo Tato je tatut! obsahuje 15 textov – pri niektorých si netrúfam určiť ani žáner. Pomerne významný problém vzniká už tu, zbierka je príliš heterogénna, chýba jej ucelený koncept, skrátka niečo, čo by všetky texty spájalo. Jej jadro obsahovo aj pozične tvorí spomienkové pásmo rozprávača – prekladateľa a univerzitného pedagóga, zasadené do prednovembrového obdobia, ktoré je tu vykreslené pomerne stereotypne.
Už úvodné dva texty však z tohto rámca vybočujú až príliš okato, na rozdiel od nosnej časti v nich nefiguruje rozprávač v prvej osobe ako súčasť deja, texty Natália a Sole mio teda v zbierke pôsobia rušivo, bohužiaľ, neobstoja ani samostatne. V prvom z nich sa v podstate nič neudeje, protagonista Boris je platonicky zaľúbený do vlastnej sestry Natálie, no motív, ktorý by azda aj vzhľadom na názov mal byť dominantný, nemá identifikovateľný výraz. V druhom je zbytočne veľa vulgarizmov – v ostatných textoch sú používané pomerne funkčne – a napriek naliehavému tónu tiež nezanecháva dojem. V závere zbierky sa autor opäť odchyľuje od jej jadra, posledné tri texty sa napríklad výrazne líšia v členení textu – kým jadro je písané v enormne, niekedy až neúnosne dlhých súvetiach bez odsekov, tieto sú rozsekané na drobné, niekedy dvoj-trojriadkové odseky, oddelené často aj prázdnym riadkom. Myslím si, že Hochelova zbierka by sa zaobišla bez týchto textov, keďže – ako som už poznamenal – nefungujú v makrokompozícii, ale ani mimo nej.
Ani jadro zbierky však nie je vyvážené. Vety sa často rozbiehajú do marginálnych motívov, ktoré podľa mňa autor ešte zámerne marginalizuje, no v takomto nedokončenom náčrte pôsobia redundantne, zbytočne pútajú pozornosť čitateľa a spolu s nekonečnými vetami vytvárajú v riadkoch zbierky totálny chaos. Každý text vďaka tomu pôsobí nielen roztrieštene, ale aj uvravene a myšlienkovo nekoherentne a zaslúžil by si ešte celkom radikálne preškrtať. Iste, takáto rozkonárenosť môže byť zámerná, avšak ak sa na zadnej strane obálky spomína – v postmoderne už toľkokrát pertraktovaná – „hra s čitateľom“, je takýto prístup k textu z hľadiska konfrontácie s čitateľom nezmyselný. Na hru jednoducho treba dvoch ...
Postmoderná referenčnosť na samotné písanie nevzbudila môj záujem, slovné hračky sú prvoplánové a nudné, našťastie, nie je ich veľa, humor je často skôr otravný ako zábavný. Dvojica textov Život po smrti a Hrb odkazuje pravdepodobne na skutočné postavy, takisto vzhľadom na dostupné informácie sa dá polemizovať o autobiografickosti iných textov zbierky, avšak osobne sa mi to zdá pomerne zbytočné, ani priame odkazy na realitu totiž veľmi nezaujmú a v konečnom dôsledku aj tu texty veľa rozprávajú, ale málo toho povedia. Ak by som mal predsa len niečo odporučiť, pomerne dobre vyznieva titulná poviedka ThE ABBA, ale okrem nej je Hochelova zbierka jednoducho „tatut“!
