Recenzia
27.04.2011

Chvatom - Anton Straka - Čistá človečina!

Čistá človečina!

Žilina, Knižné centrum 2010

„Rolety / na oknách, / na srdci, / medzi nami. // Ešte zdvihnúť, / potiahnuť / a založiť .// Čo to dá roboty – / poondiate rolety.“ Takto obyčajne sa začína jeden deň Antona Straku o 5:00, čo je zároveň i „názov“ vstupnej básne jeho najnovšej zbierky. Otvoríme ju a na prvý pohľad sa zdá, akoby sa básnik rozhodol nebásniť, ale iba knižným spôsobom publikovať kroniku (svojich jedných) dvadsiatich štyroch hodín. Zachytiť tok rieky. Vstúpil do nej ráno rovnými nohami a večer vyplával z jej vôd. Skúsený básnik (autor pätice zbierok) – a to je čitateľovi zrejmé azda už od druhej básne, ktorá (možno trochu prekvapivo) vzniká už veľmi skoro po prvej (5:05) – však zdanlivé nebásnenie povýšil na princíp hry. Premyslený a chytľavý, pretože vhodne zvolil civilistickú poetiku, v mnohom pripomínajúcu azda najlepšie texty Válka, Feldeka, Mihalkoviča, no aj blízky dnešnému životu, uponáhľanému a či lepšie – uchvátanému. Tomu podriadil i jazykové prostriedky: hovorový štýl, alebo vulgárne i slangové slová, modernizmy z technickej i úradníckej praxe. Predovšetkým však z bežnej komunikácie. Straka drží ruku pevne a zároveň citlivo na pulze dňa/noci, (prvoplánovú) metaforu dáva bokom, dáva zbohom floskulám (a iným zbraniam hromadného ničenia čitateľského záujmu i vkusu) a keď mu o 9:00 mladá poštárka položí kôpku pošty na stôl, „ostrým tenkým nožom / otvára bruchá / malých i veľkých obálok“, čakajúc „aspoň jednu veľrybu“. Ajhľa básnik! O pár minút si však už (9:45) všíma zamilovaný kvet na pracovnom stole, spomína na stretnutia s literátmi (Jozefom Hnitkom, Jožom Vyletelom Aginom, Jaroslavom Rezníkom), obeduje s Milanom Lechanom (ináč redaktorom predmetnej zbierky), nakupuje víno v Lidli susediacom s božími mukami na okraji Budatína; cestuje vlakom; vracia sa (konečne) domov; pri (ďalšom) poslednom pive sebe i drahej svojho srdca sľubuje chudnutie; surfuje po televíznych programoch... večeria vo dvojici. Stop! Niekde tu (približne) „v optickom strede“ duše útlej knihy – presnejšie o 18:43 – nachádzame akési motto: „Zo všetkých všedných vecí / je deň najvšednejší. // Jeden ako druhý / míňajú sa / v rytme / kolotoča Zeme. // Bože, / ešte jeden deň navyše, / dokončiť rozhovor, / vysvetliť nevysvetlené, / alebo potúlať sa / krajinou len tak, / pohladiť bosou nohou / uslzenú trávu. / Hajušky, haju! / Veď nevedno, či ju tam hore / naisto majú.“ Čistá človečina! Neskazená, nevyumelkovaná, rýdza a umne vložená do takmer štyridsiatky básnických miniatúr napojených na tempo každodenného života. Či vlastne na tok jeho rieky, plynutie... Predsa však v tomto plynutí čosi zurčí výraznejšie. Cit. Láska, naplnenie spoločnými chvíľami, myšlienkami a – veršami.
V úvode Strakovej zbierky nájdeme nenápadné venovanie – mojej milovanej Ľubke...

Igor Válek