Vyhľadávanie
Autentickosť aj absurdita
Roman Kaliský-Hronský: Dajte Sizyfovi elevátor!
Košice, Pectus 2010
Jeden z najschodnejších chodníčkov, po ktorých možno vstúpiť do literatúry, vedie zrejme cez žurnalistiku. Tá predchádzala aj poviedkovému debutu Romana Kaliského-Hronského, prinajmenšom v dvoch z desiatich čísel sa ňou ani netají. Delfíny nosia šťastie je skôr cestopisná črta z bývalej Juhoslávie, kde sa prítomnosť prelína so spomienkami na výpravu do krajiny zmietanej vojnou. Posledná poviedka, ktorá dala (neveľmi šťastne) meno knižke, sa odohráva v končinách predsa len exotickejších. V izraelskom Eilate sa rozprávač stretne s naším rodákom, ktorý za dramatických okolností prežil koniec vojny v stredoslovenských horách. Aj inde, v poviedkach s vyložene fiktívnym pôdorysom, sa narába s reáliami. Žartíky horských démonov, historka o tom, ako sa ja-rozprávača zmocní horský démon, sa odohráva vo Vysokých Tatrách, do Opery, takisto ja-rozprávania o márnom úsilí protagonistu preraziť na opernom nebi, sa vlúdila reálna hviezda Martin Babjak. Očividne s potešením vyvoláva autor neistotu, nakoľko ho možno brať za slovo a nakoľko vodí za nos, keď odkrýva absurditu v okolitom svete.
Na rozdiel od short story sa jeho poviedky nezačínajú in medias res a chýba aj nečakaná pointa. Tu a tam autor poviedky motivicky prepája: bezdomovec Fero znemožní Samovi a Jane, aby sa po predchádzajúcom nudistickom kúpaní pomilovali v chatrči, ktorú si zvolil za obydlie (Mirabelky), neskôr (Život takmer pod psa) ochráni Olivera pred pitbulmi a ich rovnako agresívnymi majiteľmi, aby nakoniec skončil ako obeť...
Nebolo by náležité vyčítať príbehom autora vykonštruovanosť či nepravdepodobnosť (povedzme, v prípade poviedok Schody do neba či Koksex), o hodnovernosť sa azda na mierne postmoderný spôsob zrejme ani neusiluje. Väčšmi prekážajú štandardné floskuly a klišé pri charakteristike postáv a prostredia. Jana má nielen prekrásne formované ústa, ale aj krásne telo a smeje sa zvonivým smiechom. Rovnako pôsobí i opis sexuálneho aktu: „Navzájom si dávali všetko až do posledných kvapôčok šťavnatej rosy svojich tiel.“ (Inakšie, nie vždy je rozprávač rovnako decentný.)
Kvalitatívne nevyrovnaný ansámbl poviedok zatiaľ skôr poukazuje na autorove možnosti. Aj vďaka žurnalistickej erudícii je Kaliský-Hronský očividne istejší tam, kde môže ťažiť z reality a opiera sa o autentický zážitok.
Ľudovít Petraško
