Vyhľadávanie
Pectus 2014
Keď som zobrala do rúk útlu, vkusne upravenú knižku básní Ivana Klohnu, ktorý je povolaním lekár-hematológ, spomenula som si, že som kedysi dávno čítala filozofickú prácu o tom, aký dôležitý je pre lekára zmysel pre krásnu literatúru; dokonca som sa v publikácii dočítala, že na niektorých amerických (možno je to tak aj na iných) univerzitách zahŕňa štúdium medicíny semináre z krásnej literatúry, ktoré podľa autorov publikácie prispievajú k rozvíjaniu empatického myslenia budúcich lekárov... Či ide o overený fakt alebo len o hypotézu, neviem posúdiť, pravdou však je, že viacerí lekári majú veľmi blízko k poézii, k hudbe a umeniu vôbec, možno ani nie ako k prostriedku, ktorým by si kultivovali empatiu, ale azda preto, aby sčasti kompenzovali dennodenné kontakty s chorými, trpiacimi, umierajúcimi pacientmi, aby túto záťaž vyrovnávali esteticky stvárnenými metafyzickými zážitkami.
Podobný pocit som mala pri čítaní poézie Ivana Klohnu, ktorá je nasiaknutá nielen každodennou empíriou, ale prítomný je v nej aj presah smerom k filozofickému (filozofujúcemu) rozvažovaniu o ľudskom živote, o jeho svetlejších i temnejších, zjavených i skrytejších stránkach... Dominantnou je v básňach téma vzťahov, partnerských, priateľských, vzťahov k vecnému i prírodnému okoliu, k sebe samému. Akoby sa autor pokúšal poetickými výpoveďami vyrovnávať s nažitým, ujasniť si cieľ svojej doterajšej i budúcej cesty, prehmatať pomocou metafor jej míľniky – aj tie, ktoré sú usadené v obyčajnom, všednom dni, v láskavom slove, v dotyku s milými osobami, v stretnutiach a rozlúčkach s blízkymi, vo vzťahu s nimi, ale aj v samote, v hovoroch so sebou, v sledovaní, ako sa vychyľujú rúčky na váhach medzi túžbou či snom – a realitou...
Klohnove výpovede o životných cestách, hoci azda motivované autobiografickými zlomkami, ponúkajú všeobecnejšie platné obrazy. S pôsobivou metaforikou v nich rezonuje téma minulosti, ktorá sa navracia cez spomienky, čo aj bolestivé, ráňajúce („minulosť si ma stále nájde jazvou...“), téma opakovateľnosti príbehov – individuálnych i príbehov celých spoločenstiev, kultúr, a sprostredkovane aj téma histórie: sme do nej vpletení, ostáva v nás vďaka pamäti. Autorovi je očividne blízka téma času ľudského života, žitého času so všetkými jeho paradoxmi, blízky mu je pocit uväznenia v trvajúcom letokruhu, z básní jasne cítime, že sa ho dotýka téma posledného chodníka, na ktorý ešte človek môže vkročiť, či téma sveta v korózii... Napriek pocitom časovosti neprepadá autor rezignácii ani zúfalstvu z predstavy všetkých strát; možno inšpirovaný východnými filozofiami verí, že všetko, čo raz bolo, určitým spôsobom a v určitej podobe ostáva, ostávajú stopy: po ľuďoch, veciach, myšlienkach a snoch. A hoci koniec sa vie pripomínať veľmi drsne, básnik verí na cesty, čo sa končia v začiatku... Jednou z týchto ciest, ako to autor naznačuje, je poézia ...
