Vyhľadávanie
Téma utajovanej lásky z dôvodov sociálnych, politických alebo iných je takpovediac topickou záležitosťou a v literatúre pretrváva už odnepamäti. Určite netreba zdôrazňovať, prečo je tento námet i napriek svojej „vyťaženosti“ taký žiadaný a neustále sa vracia na knižné stránky v rôznych variáciách. Tento koncept „domestifikoval“ aj vyštudovaný psychiater a psychoterapeut Robert Kačeňák vo svojej novej knižke Láska v časoch moru.
Dej novely je zasadený do 70. rokov 20. storočia. Hlavnou postavou príbehu je profesor Cyril Medeus, ktorý „červený preukaz člena komunistickej strany nenápadne chránil v čiernom plastikovom obale, akoby ho mohol zneutralizovať, ukryť znamenie jeho hanby. Nie pred ľuďmi, ale pred sebou samým.“ Jeho nepokoj však umocňuje aj škrípajúce manželstvo s Magdou, dcérou vysokopostaveného komunistického predstaviteľa. Keďže „v utajení“ pracuje na epochálnom matematickom objave, predstava padajúceho Damoklovho meča je každým dňom trýznivejšia. Strach pred ŠtB prerastá do chorobného, paranoidného správania a útechu nachádza až v tôni vysokoškolských lavíc, kde sa zoznamuje so študentkou Sylviou. Zamiluje sa. Sylvia sa stáva katalyzátorom nevyhnutného odchodu a je žiadaným a vítaným plusom: poháňaný túžbou za slobodou a naplneným životom spriada plán úteku na Západ, kde by vyrukoval so svojím objavom a žil šťastne až do… Dokedy?
To všetko sa dozviete po prečítaní útlej knižky, ktorá skôr ako sofistikovaným prerozprávaním udalostí upúta čímsi oveľa horším; nedostatok jazykového materiálu, cez ktorý by bolo možné rozkrývať jednotlivé vrstvy vnútorného sveta postáv, je priam paralyzujúci. I napriek rýchlemu dramatickému deju čitateľ nevie, čo sa to vlastne s postavami deje; tie konajú impulzívne, z nešpecifikovateľného, len skicovito načrtnutého dôvodu. Vedomie, že konajú pod ťarchou objektívneho sveta, je nepostačujúce a vzhľadom na „ošúchaný“ námet Kačeňákova kniha pôsobí ako povrchný referenčný príspevok. Plytké a „hluché“ dialógy iba umocňujú frustrujúci čitateľský zážitok a psychológiu motivácie postáv akoby autor umiestnil mimo rámec fabuly, za vysnívanú železnú oponu. A možno je v tom zámer; podsúvať čitateľovi akési ťažko uchopiteľné indície, rozvíjajúce jeho interpretačnú tvorivosť. Ktovie, nech sa každý presvedčí sám.
