Marguerite Durasová - Yann Andréa - Durasová z iného pohľadu

Durasová z iného pohľadu

Durasová z iného pohľadu

Yann Andréa: Marguerite Durasová. Košice, Pectus 2009. Preklad Vladimíra Komorovská

Býva skôr zriedkavosťou, že ešte za života autorov vychádzajú ich životopisy. Marguerite Durasová (1914-1996), jedna z najvýznamnejších francúzskych a európskych prozaičiek, dramatičiek a scenáristiek, patrí k týmto výnimkám. Pri príležitosti jej osemdesiatin vyšlo niekoľko biografických prác o jej zložitom živote, ako aj jej pozoruhodnej tvorbe. Zvláštne miesto má medzi nimi kniha Yanna Andréa (Steinera), Durasovej oveľa mladšieho obdivovateľa, asistenta, napokon aj partnera, tiež literáta. V svojej knihe podrobne zaznamenáva nepríjemný výsek zo spisovateľkinho života. Rozprávačským subjektom je nielen autor, ale sprostredkovane aj sama Durasová, ktorej vety, gestá, ale aj nevyslovené, no svedomito zachytené pocity a nálady vstupujú do textu ako jeho dôležité súčasti.

Ďalšou zvláštnosťou tejto prózy je nezvyčajne blízka, až intímna situovanosť biografa, ktorý zaznamenáva istú etapu Durasovej života z perspektívy určenej každodennou prítomnosťou v ňom. Je oveľa viac ako vonkajší pozorovateľ, keďže so spisovateľkou spolu prežíva neľahké mesiace, počas ktorých sa spisovateľka z vlastného rozhodnutia podrobila protialkoholickej liečbe. Zásluhu na tom mal práve Yann Andréa. Aj v tejto situácii bol verným a spoľahlivým spoluaktérom, pomocníkom, opatrovateľom...

Náš čitateľ, ktorý mal možnosť oboznámiť sa s viacerými dielami autorky či už v slovenských alebo českých prekladoch, dostáva teraz do rúk vďaka košickému vydavateľstvo Pectus a jeho edícii Externum v solídnom pretlmočení skúsenej prekladateľky Vladimíry Komorovskej v istom zmysle mimoriadne prozaické dielo. Jedinú „dejovú“ líniu tvoria pocity a skúsenosti Durasovej – jednak vo fáze ťažkého rozhodovania, ako skoncovať so závislosťou, a jednak vo fáze nástupu na kliniku až po okamih, keď ju po absolvovaní nesmierne náročnej, no úspešne zavŕšenej liečby opúšťa ...

Kniha však nie je iba detailným opisom boja s alkoholickou vášňou, vecným, neprikrášleným obrazom fyzických a psychických útrap pacientky, nepríjemných (z konvenčného pohľadu trápnych) situácií, v akých sa ocitá... Ak Yann Andréa, znalec a obdivovateľ Durasovej, chcel ostať verný svojmu vzoru, nemohol v texte obísť ani fenomén telesnosti (tentoraz nie ako zdroja radosti a rozkoše, ale bolestí a trápenia), ani duchovnosti, spočívajúcej u spisovateľky predovšetkým v „literarizujúcom“ vzťahu k životu. V knihe je napríklad silne prítomné prelínanie literárnej fikcie a reality, tak ako ho poznáme z diel autorky. Pri ich čítaní sa takmer vždy dozvedáme čosi aj o nej ako o píšucej žene, o písaní ako potrebe a podmienke jej prežívania. Neprekvapuje teda, že téma písania – najmä osobného a osobitého durasovského – je prítomná v mnohých denníkových záznamoch, ktoré si svedomite, hoci s prvotným zámerom dokumentovať postupy liečby, robí Yann Andréa. Tých, čo poznajú Durasovej tvorbu, takisto neprekvapí, že ani v kritickej situácii ohrozeného zdravia (života) počas pobytu na klinike nezabúda na písanie, priznáva sa k strachu, či ešte po terapii bude schopná písať, hľadať slová a skladať vety, charakteristické, nezameniteľné štruktúrou, syntaxou, a aj lexikou. Priznáva sa, že jediným, čo ešte má pre ňu zmysel, je práve písanie. V ňom vidí možnosť, ako sa po odvykacej radikálnej liečbe usadiť. Z textu zaznievajú autentické spisovateľkine vety o literatúre, jej názory na tvorbu ako činnosť, o ktorej sa ešte stále veľa nevie, ktorá „ostáva zahalená rúškom tajomstva“....“ A z knihy sa dozvedáme aj o tom, ako spisovateľka pri čítaní korektúry Smrteľnej choroby, vážne a s pokorou bojovala s pochybnosťami, či je to próza, ktorú treba vydať... Napokon však dospieva k pozitívnej odpovedi, verí, že ide naozaj o dobrú prózu, „dúfam, že je to viac než próza,“ hovorí svojmu spoločníkovi jedného dňa, ,,že je to niečo iné ako próza, viem, že próza už nie je od istého času iba próza, že v nej v poslednom čase treba hľadať viac než text na čítanie...“

Yann ostáva vo svojom texte, postupnom zázname o terapii, verný Durasovej štýlu písania, prelína sa v ňom nielen literárne a reálne, ale aj rôzne časové dimenzie, reálne postavy aktuálneho diania s literárnymi či filmovými protagonistami, vždy je to primárne svet durasovských obrazov, nálad... A tak čitateľ okrem toho, že nazrie do odvrátenej strany života slávnej spisovateľky, môže sa tešiť aj z dobre napísaného textu o nej.

Etela Farkašová